Informačná totalita a vedomé zamlčovanie reality

Žijeme v ére, kde sa pojmy ako pravda a objektivita ohýbajú podľa politického trička. Kde dnes vidíte najvážnejší konflikt medzi napísaným etickým kódexom a každodennou realitou v médiách?

Keď som si čítala Novinársky kódex prístupný na internete, napríklad na stránke Slovenského syndikátu novinárov, nadobudla som silný pocit, že pre slovenské médiá vlastne vôbec nie je záväzný. V realite totiž vidím niečo úplne iné. Hoci k nemu médiá hlavného prúdu formálne pristúpili, ich výstupy tie kritériá nespĺňajú. Kódex sa stal iba formálnym dokumentom. Je to akýsi bájny jednorožec – ideál, ktorý si spoločnosť síce želá, ale v skutočnosti sa málokedy dosahuje.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Najväčšia trhlina spočíva v tom, že neutrálne spravodajské informovanie, ktoré má stáť čisto na faktoch, prestalo byť neutrálnym. Samotné spravodajstvo sa dnes občanom servíruje ako otvorená propaganda.

Ako presne vyzerá táto spravodajská propaganda v praxi?

Ak sa cez deň stane desať dôležitých správ, médium vás zámerne neinformuje o všetkých desiatich. Vyberie len štyri, ktoré presne podporujú jeho videnie sveta, a poskladá ich v takom poradí, aby u diváka večer doma vyvolalo presne tú náladu, ktorú si želá. Dokonca aj do správ o zákonoch alebo opatreniach médiá okamžite vsúvajú hodnotiace úsudky a politické názory, vedené snahou znevážiť a kritizovať toho, kto ich prijal. To nie je informovanie, to je zámerné formovanie nálad obyvateľstva v prospech mocenských štruktúr.

Historicky médiá na 90 percent plnili úlohu propagandistického formátu a boli pravou rukou tých, ktorí si chceli udržať moc. Ak novinár vedome zamlčuje závažné skutočnosti, kryje tým samotných zločincov a napomáha zlu. Keď viete o korupcii ľudí, ktorí vás platia alebo vlastnia vaše médium, a nenapíšete o tom, tak tej korupcii priamo napomáhate. Nech sa novinári v redakciách konečne pozrú do zrkadla a povedia si, či náhodou takéto zlo nekryjú.

Dvojitý meter ako bič na nepohodlných

Veľkou témou súčasnosti je personálne prepájanie internetových tvorcov s politickými funkciami, ako to vidíme napríklad pri kauze Mimi Šrámovej. Kde končí novinárska práca a začína politický aktivizmus?

Prípad Mimi Šrámovej by v zdravej spoločnosti otvoril veľmi zaujímavú debatu o tom, kto vlastne je a nie je novinár. Podľa smernice Európskeho parlamentu z roku 2024 o ochrane pred takzvanými SLAPP žalobami, ktorá má chrániť novinárov pred zastrašovaním zo strany korporácií či politikov, sa táto ochrana výslovne vzťahuje aj na blogerov, občianskych aktivistov, youtuberov a občiansku žurnalistiku. Celý verejný priestor by mal dostať priestor vyjadriť sa, pretože kľúčová je pluralita názorov.

Na Slovensku však vidíme neuveriteľný paradox: najviac po cenzúre, zakazovaní iných médií a potláčaní plurality dnes volajú samotné mainstreamové médiá. Jedny médiá označujú iné za nesprávne, konšpiračné či dezolátske. Tým idú priamo proti európskej smernici a volajú po cenzúre, ktorú Ústava SR výslovne zakazuje.

Verejnosť vníma v týchto útokoch medzi médiami silný dvojitý meter. Vidíte ho tam aj vy z právneho hľadiska?

Samozrejme, ten dvojitý meter bije do očí. Pozrime sa na paralelu dvoch prípadov. Na jednej strane máme pani Šrámovú, ktorej hlavný prúd vyčítal, že pri rozhovoroch nedáva hosťom kritické otázky, nekontroluje ich tvrdenia a nechá ich do éteru hovoriť nepravdy.

Na druhej strane tu máme celkom aktuálny prípad youtuberky Anity Rady, o ktorej vyšiel kritický článok v portáli Aktuality. Tej zasa vyčítali presný opak – spôsob, akým kládla kritické otázky lídrovi opozície Michalovi Šimečkovi na tlačových konferenciách. Výsledkom tohto článku bolo, že s ňou agentúra SITA okamžite ukončila zmluvný vzťah.

Takže jedna autorka pochybila v tom, že nedáva kritické otázky, a druhá pochybila v tom, že ich dáva. To jasne ukazuje, že etika sa tu vyťahuje len vtedy, ako to komu politicky vyhovuje.

„Jedna novinárka pochybila, že nedáva kritické otázky, druhá pochybila, že ich dáva. Svedomie sa tu ohýba podľa toho, ako to komu politicky vyhovuje.“

Zároveň sa zabúda na to, že bloger či youtuber ide sám s kožou na trh. Ak niekoho v právach poškodí, čelí žalobe osobne. Novinár v korporátnom médiu takúto priamu zodpovednosť nenesie, tam hnev a žaloby schytáva vydavateľstvo. Navyše, Etický kódex má pre nezávislých šíriteľov obsahu, ktorí nie sú registrovanými médiami, iba odporúčací charakter. Ak sa správajú k hosťovi slušne a diváci ich sledujú kvôli názorom hosťa, splnili základy slušnosti. Novinár nemá hosťa na rozhovore znevažovať.

Nálepkovanie ako vojnová zbraň na umlčanie oponentov

Novinári na Slovensku sú dnes ostro rozdelení na dva tábory a vzájomne sa nálepkujú ako „protivládni“ alebo „alternatívni“. Je toto rozdelenie normálne?

Pojem „nezávislý novinár“ sa u nás stal iba zbraňou, ktorou chceme umlčať nepohodlných. V Spojených štátoch je úplne bežné, že médiá otvorene priznávajú, či sú konzervatívne alebo liberálne, a otvorene deklarujú, či podporujú republikánov alebo demokratov. Na tom nie je nič zlé.

Problém na Slovensku je, že nálepkovanie nemá tento zdravý hodnotový charakter. Používa sa ako dehonestujúci nástroj vo vojne o ovládnutie mediálneho priestoru. Ak má niekto iný pohľad, prilepí sa mu nálepka: „To je konšpirátor, to je dezolát, toho nečítaj, ten tábor je hlúpy a my sme tí múdri.“ To je absolútne nezdravé.

Kto má na tejto agresívnej atmosfére väčší podiel viny? Politici, alebo samotní novinári?

Veľmi často sú aktivistickí práve tí novinári, ktorí sa najhlasnejšie vyhlasujú za nezávislé médiá. Nezasahovanie politických alebo obchodných záujmov do obsahu a úplná transparentnosť financovania – to sú skutočné znaky nezávislosti, nie to, že vás nikto nevlastní, lebo bez peňazí žiadne médium neprežije.

Keď sa situácia otočí a témy, ktoré hlavný prúd predtým dlho negoval, bagatelizoval alebo označoval za blud, zrazu vyjdú oficiálne najavo, tie isté médiá sú zrazu prvé, ktoré o nich píšu bombastické titulky. Kde je vtedy ich sebaúcta? Niektorí novinári sú schopní svoje vlastné svedomie úplne utlmiť alebo zdeformovať a písať v priamom rozpore so svojím presvedčením len preto, lebo to od nich majiteľ vyžaduje.

Renesancia morálky: Jediné svetlo na konci tunela

Existujú vôbec na Slovensku páky, ktoré by dokázali novinárov za vedomé porušovanie etiky a šírenie manipulácií reálne potrestat?

Zákony a mechanizmy máme nastavené dobre, ako právnik v nich nevidím problém. Tlačová a mediálna rada riešia podnety, vydávajú rozhodnutia. Problém je v tom, že ľudia, ktorí sú v týchto komisiách dosadení, sa boja uplatňovať reálne sankčné mechanizmy. Boja sa rovnako, ako sa radový novinár v mainstreame bojí napísať pravdivý článok, lebo vie, že by ho z redakcie okamžite vyhodili. Všetci sa tu len boja.

Najnovšie prieskumy dôveryhodnosti ukázali, že slovenským médiám dôveruje už len zhruba 19 percent populácie. Čo sa musí stať, aby nastala očista a návrat k dôvere verejnosti?

Pokiaľ nenastane celospoločenská renesancia a obnova základnej etiky a morálky, žiadne svetlo na konci tunela neuvidíme. Manipulatívne články, polopravdy a šírenie čistej nenávisti sú bezcharakterným správaním, ktoré v mnohých prípadoch dokonca napĺňa skutkovú podstatu trestných činov. Podnecovanie k národnostnej alebo rasovej nenávisti je podľa Trestného zákona trestným činom, no naša spoločnosť doteraz úplne nekriticky prijímala články plné agresie a nenávisti. Sme slepí a hlúpi k porušovaniu vlastných zákonov.

Zakladanie nových a nových organizácií na ochranu slobody tlače je len zástupný problém a umelý naratív. Snaha tvrdiť, že čítanosť a dôvera klesajú preto, lebo niekto novinárom ubližuje a siaha im na slobodu, je klamstvo. Dôvera ľudí klesá z jediného dôvodu – slovenské médiá kompletne rezignovali na morálku a pravdu. Keby sa vrátili k čestnej práci, ich dôveryhodnosť by nemusela byť na katastrofálnej pätine, ale pokojne na deväťdesiatich percentách.