Môj profil 
Predplatné
Amsterdam, 19. júna (HSP/LS/Foto:TASR)
V čom sa dnešní holandskí a belgickí lekári líšia od Dr. Mengele?
Asociácia holandských lekárov autorizovala lekárov k ukončenu života detí, ktoré sa narodili s postihnutím. Zákon, ktorý vstúpi do platnosti od roku 2014, takto zabije približne 300 detí ročne. Rovnaký zákon čaká Belgicko, ktorého hranice na vykonávanie eutanázie sa takisto posunú na deti.
Všetky doterajšie „limity“, ktoré sa týkali liečby chorých a postihnutých, padajú pod rúškom „dôstojného života a života bez bolesti“. Lekári už nebudú musieť takéto prípady liečiť, práve naopak. Nový vzorec spoločenského myslenia ich tlačí, aby takýto život ukončili, a to už aj bez súhlasu osoby, ktorej sa to bezprostredne týka…
Človiečik
Doktor Eduard Verhagen – pediater z tzv. Protokolu Groningen (protokol, ktorý ako prvý posunul hranice detskej eutanázie) – prehlásil, že je chybou „nútiť malého človiečika trpieť.“ Podľa neho humanitárny duch človeka káže zabiť takéto dieťa. Smrť tohto dieťaťka vraj zmierni aj našu bolesť pri pohľade naň. Samozrejme, až dokiaľ našu pozornosť nezaujme nejaká panda alebo iný živočíšny druh, ktorý vymiera a opäť sa „cynicky“ nerozcítime….
Čo sa to stalo? Do akého bodu sme to len došli? Vždy, keď sa posúvajú hranice, a nasľubujú sa len „výnimky“ v kontroverzných zákonoch, stanú sa tieto výnimky pravidlami. Ba čo viac, zákon sa stane určujúcim a vynoria sa nové „problémy“, ktoré treba riešiť. Zrazu to, čo bolo kedysi prirodzené (postarať sa o starého, umierajúceho rodiča, ako aj o malé choré dieťa), stáva sa zrazu neriešiteľným problémom. Tak tomu bolo aj v prípade eutanázie. Začalo sa sľubovaním zákonodarcov, že bude sa týkať len extrémnych prípadov, a neodmysliteľný bol súhlas pacienta (ku ktorému väčšinou nedošiel až tak celkom sám), ktorý dnes už ani netreba…
Nový koncept liečby
Na báze konceptu novej „ľudskej solidarity“ a participácie na ľudskom osude, ktoré predtým už od Hippokrata cez grandiózne dejiny kresťanstva (ktoré povýšilo ľudskú dôstojnosť a prispelo k zriaďovaniu vhodných miest liečby) až dodnes fungovali na princípe „chrániť a liečiť ľudský život“, došli sme dnes k pravému opaku. Kto je chorý, trpí, zaťažuje spoločnosť – je treba ukončiť jeho život. Pre jeho „dobro“, samozrejme. Pretože aj takýto typ humanitarizmu nášho tisícročia sa chce identifikovať s dobrom….
ip
