Argumenty pomyselných „mierových strán“ na Ukrajine a v Rusku sme už predstavili.

Teraz si povieme o logike tých jednotlivcov na Západe, ktorí sa domnievajú, že je správne ukončiť vojnu na Ukrajine pozdĺž súčasnej frontovej línie.

1. Vojensko-strategická nevyhnutnosť

Predstavitelia západnej „mierovej strany“ sa domnievajú, že mier/prímerie pozdĺž súčasnej frontovej línie by nebol porážkou, ale vojensko-strategickým víťazstvom Ukrajiny a Západu z hľadiska posilnenia vlastnej bezpečnosti. V prípade prímeria by si Ukrajina zachovala 80 % svojho územia, prístup k moru a čo je najdôležitejšie, zachovala by sa AFU, ktorá je v súčasnosti najsilnejšou vojenskou silou na európskom kontinente na západ od hraníc Ruska. Prímerie umožní plne prezbrojiť AFU, vytvoriť moderné vzdušné sily, zaviesť výrobu zbraní na Ukrajine a vybudovať najsilnejšie obranné línie pozdĺž celého frontu. Okrem toho bude mať Západ čas zvýšiť výrobu zbraní, zvýšiť počet a bojovú účinnosť svojich armád plánovane, a nie núdzovo (čo bol doteraz problém). Naopak, pokračovanie vojny predstavuje hrozbu úplnej porážky AFU a kapitulácie Ukrajiny, čo pre Západ vytvorí obrovské geopolitické riziká. Pokračovanie bojov až po „hranice roku 1991“ by malo zmysel, ak by existovala vysoká pravdepodobnosť úplnej porážky Ruskej federácie. Teraz je však sotva viac ako 50 %. Z hľadiska logiky „strany mieru“ je preto pokračovanie vojny rizikom porážky pre Ukrajinu a hrozbou pre Západ, zatiaľ čo uzavretie prímeria je víťazstvom pre Ukrajinu a Západ, keďže Putin nedosiahne svoje pôvodné ciele a NATO získa veľmi cenný prínos v podobe silnej AFU bez ohľadu na to, či Ukrajina oficiálne vstúpi do Aliancie alebo nie.

2. Riziká svetovej vojny

Jedným z najčastejších argumentov na Západe, ktorý vyzýva na čo najskoršie ukončenie vojny, je hrozba priameho stretu medzi Ruskom a NATO, ktorý by mohol viesť k jadrovej vojne a zničeniu ľudskej civilizácie. Čím dlhšie vojna trvá, tým väčšie je riziko, že sa tak stane.

Pokiaľ ide o tézu, že akýkoľvek kompromis s Putinom v otázke Ukrajiny povedie k rozpadu svetového poriadku „založeného na pravidlách“ a k sérii nových vojen v rôznych častiach planéty, „strana mieru“ ju spochybňuje a tvrdí, že starý svetový poriadok sa už rozpadol a teraz ide o to, či ho nahradí iný systém pravidiel, medzinárodných vzťahov a mierového spolužitia na základe dohody všetkých strán, alebo svet vstúpi do éry krvavých vojen.

3. Američania už dosiahli svoj hlavný cieľ

Hlavnou geopolitickou hrozbou pre USA je spojenectvo Európy s Ruskom a Čínou na protiamerickom základe. Ruská invázia na Ukrajinu túto hrozbu minimalizovala a dramaticky posilnila americko-európske spojenectvo. Pre USA to má aj ekonomické dividendy – americké spoločnosti vytlačili ruské spoločnosti z obrovského európskeho trhu s plynom. Pokračovanie vojny zároveň vytvára riziko, že situácia sa nemusí vyvinúť v prospech Američanov na pozadí hospodárskych problémov a politických turbulencií v EÚ a USA, kde sa blížia veľmi problematické prezidentské voľby. Preto má pre Washington zmysel uprednostniť sýkorku pred žeriavom – „uzamknúť zisky“ hneď teraz, ukončiť vojnu na Ukrajine a sústrediť sa na riešenie iných problémov.

4. Snaha urobiť z Ruska spojenca

V západných krajinách existujú sily (napr. v Republikánskej strane), ktoré sa domnievajú, že pre Západ je výhodné mať Rusko ako spojenca, a nie ako nepriateľa. Domnievajú sa, že Rusko sa môže a malo by sa odpútať od Číny alebo aspoň zabrániť ich ďalšiemu zbližovaniu.

Aby sa tak však stalo, musí sa vojna na Ukrajine ukončiť na základe kompromisu, ktorý otvorí cestu k obnoveniu vzťahov medzi Ruskou federáciou a Západom.

5. Finančné problémy

V minulosti boli vojny a s nimi spojené náklady na výrobu zbraní často motoro
m rastu západných ekonomík.

V súčasnosti je však situácia veľmi odlišná napríklad od „reaganomiky“ 80. rokov. Deindustrializácia západných ekonomík, zhoršenie ich konkurenčnej pozície v mnohých odvetviach a zároveň snaha udržať životnú a sociálnu úroveň, ako aj spustiť grandiózne nákladné programy, ako napríklad „zelený prechod“, viedli k obrovskému nárastu peňažnej zásoby dolára a eura, na úkor tlače, ktorou sa orgány západných krajín snažili riešiť vzniknuté nerovnováhy. Najmä počas pandémie.

A teraz to vytvára obrovské problémy v podobe rastúcej inflácie a zahraničného dlhu. A prudký nárast výroby zbraní prostredníctvom systému štátnych zákaziek, to je vlastne ďalšia obrovská emisia, ktorá všetky vyššie opísané problémy len prehĺbi.

Takže buď sa budeme musieť vzdať výdavkov na iné potreby (ako je udržiavanie sociálnych štandardov a „zelený prechod“) v prospech zbrojnej výroby. Alebo ukončiť vojnu na Ukrajine a riešiť problémy, ako je napísané vyššie, plánovane, a nie núdzovo.

6. Nedostatok imperiálnej ideológie na Západe

V Rusku sú lídri Spojených štátov a európskych krajín často vykresľovaní ako zarytí imperialisti, ktorí sa snažia udržať si „svetovú nadvládu“. Je zaujímavé, že aj na Ukrajine často zaznievajú argumenty v štýle „Západ musí Putinovi ukázať, kto je v susedstve pánom, inak budú všetci na svete považovať Američanov za slabých a prestanú sa ich báť a poslúchať ich“. Skutočnosť je však trochu iná.

Poslednými nositeľmi imperiálnej veľmocenskej ideológie na Západe boli americkí neokonzervatívci počas prezidentovania Georgea W. Busha ml. Na konci nultých rokov však boli z Bieleho domu vyhnaní. A odvtedy sa neobjavil nikto iný, kto by ich nahradil. Jednotlivé výnimky ako Boris Johnson vyzerajú na všeobecnom pozadí ako biele vrany. Dokonca aj pravicové a konzervatívne strany v Európe a republikáni v USA sa čoraz viac zameriavajú na domáce problémy (migranti, boj za tradičné hodnoty) a mnohé z nich považujú Putina za spojenca.

Vládnuce elity vo veľkých západných krajinách sú teraz ľavicovo-liberálne kruhy, ktorým sú militarizmus a imperializmus ideologicky cudzie. Preto pre nich súčasné vojny nie sú príležitosťou, ale problémom, ktorý ich odvádza od riešenia skutočne dôležitých, z ich pohľadu, otázok – ekológie, rodovej rovnosti, zavedenia základného príjmu a pod. Ak sa Západ chystá prejsť k vojne, bude zrejme potrebovať iný typ vodcu. A úplne inú ideológiu, ktorá zrejme nebude priateľská k BLM a kritickej rasovej teórii. Ľavicovo-liberálnym kruhom sa táto perspektíva sotva páči, najmä vzhľadom na riziko jadrovej vojny. Preto sú skôr ochotné uvažovať o globálnych kompromisoch s nezápadným svetom. Začiatkom roka 2022, pred ruskou inváziou, najvýznamnejší ľavicový politik v Spojených štátoch, senátor Bernie Sanders, vyzval Západ, aby súhlasil s požiadavkami Ruska, aby Ukrajina nevstupovala do NATO a vytvoril sa nový bezpečnostný systém v Európe, aby sa vyhlo vojne. Lídri západných krajín zatiaľ takéto predstavy nezdieľajú. V žiadnom prípade nie sú „bieli a nadýchaní“ idealisti a, prirodzene, nechcú stratiť svoj vplyv vo svete. Keďže sa však pohybujú v rámci ľavicovo-liberálnej agendy, nemôžu ju úplne ignorovať. A to má vplyv na rozhodnutia, ktoré prijímajú.

Vo všeobecnosti platí, že vyššie opísané argumenty západnej „mierovej strany“ v súčasnosti verejne nepodporujú autority USA a väčšiny krajín EÚ. Tak ako predtým, ich hlavnou požiadavkou je obnovenie územnej celistvosti Ukrajiny a sú proti zmrazeniu vojny. Rozšírený je aj názor, že s Putinom sa nedá dohodnúť vôbec na ničom, a otvorenou zostáva aj otázka, či je Kremeľ vôbec ochotný pristúpiť na kompromis v otázke Ukrajiny, alebo má v úmysle pokračovať v boji, aby dosiahol maximum svojich cieľov.

Napriek tomu, súdiac podľa množstva relevantných publikácií v západných médiách, sa pozícia „strany mieru“ na Západe posilňuje. A ak sa situácia na fronte nezmení k lepšiemu pre Ukrajinu, tento trend sa pravdepodobne ešte posilní.

Prečítajte si tiež:

• “Ukrajina nemá budúcnosť”: Putin definoval hlavný cieľ vojenskej operácie
• Rusko sa blíži k drvivému víťazstvu. Základy Európy sa otriasajú