– Zákon už dnes zakazuje účtovať pacientovi zdravotnú starostlivosť, ktorá je plne hradená z verejného poistenia. Prax si však našla sivú zónu medzi výkonom, službou a „balíkom“.

– Pacient pri ambulancii často nerieši právny výklad. Rieši, či zaplatí, alebo riskuje, že sa k vyšetreniu nedostane.

– VOP nezostáva len pri poplatkoch. Ak štát zavrie sivú zónu, musí zároveň povedať, z čoho majú ambulancie reálne fungovať.

Z titulkov sa môže zdať, že verejný ochranca práv rieši len poplatky u lekárov. V skutočnosti nasvietil štát, ktorý občanovi sľubuje zdravotnú starostlivosť z verejného poistenia, no pri ambulancii ho necháva stáť pred cenníkom, výnimkami a názvami položiek, ktorým nerozumie. Preto poslal parlamentu mimoriadnu správu o priamych úhradách v zdravotníctve. Podľa neho zistenia nasvedčujú, že pri väčšom počte ľudí mohlo dôjsť k závažnému porušeniu základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

Najdôležitejší odkaz správy nie je, že každý poplatok u lekára je automaticky nezákonný. Odkaz je presnejší. Ak štát tvrdí, že časť zdravotnej starostlivosti je hradená z verejného poistenia, nemôže chorého človeka nechať hádať, či pri ambulancii platí zákonne, dobrovoľne, alebo druhýkrát za to, čo už zaplatil cez odvody.

Nie každý poplatok je podvod. Práve preto je problém vážnejší

Slovenská ústava nehovorí, že všetko v zdravotníctve musí byť zadarmo. Aj VOP pripomína, že právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť má zákonom určené limity. Štát teda môže určiť, čo hradí poistenie, kde je spoluúčasť a čo si pacient platí sám.

Preto by bolo chybou zúžiť tému na vetu, že lekári pýtajú peniaze. Niektoré poplatky môžu byť zákonné. Niektoré môžu vychádzať z reálneho ekonomického tlaku na ambulancie. Iné však podľa VOP vznikajú v priestore, kde sa položky označia nejasne, nejednotne alebo sa prekrývajú s výkonmi a službami, ktoré už systém raz zaplatil zo zdravotných odvodov a verejného poistenia.

Zákaz na papieri existuje, ale pacient stojí pred cenníkom

Zákon č. 577/2004 Z. z. nie je bezzubý. Ak má lekár zmluvu s poisťovňou pacienta a výkon je plne hradený z verejného poistenia, nemá ho pacient platiť druhýkrát. Spoluúčasť nie je voľný cenník ambulancie. Je prípustná len v zákonom určených medziach. Ak je niečo mimo verejného poistenia, platí iný režim.

Už táto podmienka však ukazuje prvý problém. Pacient neplatí dobrovoľné členstvo v súkromnom klube. Platí povinné zdravotné poistenie. Napriek tomu jeho praktický nárok závisí aj od zmluvy, ktorú neuzatváral, neovplyvňuje a často o nej ani nevie. V čase, keď lekári chýbajú, je to pre chorého človeka ďalšia prekážka, nie ochrana.

Potom príde samotný cenník. Zákon nie je napísaný tak, aby si bežný človek pri dverách ambulancie rýchlo odpovedal, čo práve platí. Plne hradené výkony, čiastočne hradené výkony, nehradené výkony, doplnkové ordinačné hodiny, zubné výkony, služby súvisiace so zdravotnou starostlivosťou a nadštandard sa v praxi môžu stretnúť v jednom cenníku. Pacient potom nestojí pred jasným právom, ale pred zoznamom položiek.

Zákon pritom v niektorých veciach hovorí veľmi presne. Súčasťou zdravotného výkonu je aj objednanie poistenca na vyšetrenie vrátane objednania na konkrétny čas, vypísanie receptu alebo lekárskeho poukazu, odporúčanie na špecializovanú alebo ústavnú starostlivosť, návrh na kúpeľnú liečbu a potvrdenie o návšteve lekára.

Ak tieto úkony patria k výkonu hradenému z verejného poistenia, nemajú sa predávať pacientovi pod iným názvom.

Pacient pri dverách ambulancie zvyčajne nečíta priamu požiadavku na platbu za hradené vyšetrenie. Číta iné názvy: administratívny poplatok, ročný poplatok, vstupný poplatok, manažment pacienta, balík služieb, režijný poplatok, technické zabezpečenie, komfort alebo poplatok na chod ambulancie. Až potom rieši, či bez tejto platby vôbec príde na rad.

VOP upozorňuje, že aktuálne znenie § 44 pracuje s čiastkovými zákazmi a limitmi, ale neobsahuje všeobecné pravidlo, ktoré by jednoznačne vylúčilo spoplatňovanie iných plnení. Otvorený tak zostáva priestor pre úhrady za plnenia, ktoré sa nedajú jasne zaradiť ani pod zdravotnú starostlivosť, ani pod služby súvisiace s jej poskytovaním.

Práve tu vzniká poplatková tvorivosť. Práve tu sa rodí sivá zóna. Nie vždy ide o porušenie zákona viditeľné na prvý pohľad. Ak sa platí za „manažment pacienta“, „administratívu“ či „komfort“, pacient nevie, kde sa končí nadštandard a kde sa začína bežná dostupnosť lekára.

Štát nechal tieto otázky príliš dlho visieť vo vzduchu. Keď na ne nevie odpovedať zákon, účet často skončí pri tom, kto má najmenej síl sa brániť.

Dobrovoľnosť chorého človeka je slabá dobrovoľnosť

Poplatky v ambulancii sa často obhajujú dobrovoľnosťou. Pacient bol informovaný. Pacient súhlasil. Pacient podpísal. Pacient mohol odmietnuť.

Lenže chorý človek nie je zákazník v obchode s topánkami. Keď sa mu nepáči cena, neodíde jednoducho do vedľajšieho obchodného centra. V zdravotníctve môže čakať mesiace na termín, byť naviazaný na konkrétneho lekára alebo žiť v regióne, kde reálny výber neexistuje. Starší, chronicky chorý alebo vystrašený pacient si dvakrát rozmyslí, či bude protestovať proti lekárovi, ktorého bude potrebovať aj nabudúce.

Formálny súhlas preto nemusí znamenať skutočnú slobodu. Človek pod tlakom choroby často nezvažuje paragrafy. Zvažuje, či zaplatí a bude vyšetrený, alebo nezaplatí a riskuje ďalšie čakanie, horší termín či stratu dôvery v ambulancii.

VOP upozorňuje, že požadovanie poplatkov môže viesť až k obmedzeniu alebo zmareniu zdravotnej starostlivosti. V roku 2025 sa naňho písomne obrátilo viac ako 30 podávateľov a samosprávne kraje za necelé dva roky evidovali viac ako 500 podnetov.

Tieto čísla nehovoria, že každý podnet bol oprávnený. Hovoria však, že nejde o okrajovú hádku v jednej čakárni. Pacienti sa opakovane nevedia dovolať jasnej odpovede, či od nich ambulancia pýtala peniaze právom.

A keď občan nevie odpoveď nájsť pri lekárovi, hľadá ju u štátu.

Štát presunul problém medzi poisťovne, ambulancie a kraje

Hodiť celý problém na lekárov by bolo plytké. Ambulancie dlhodobo hovoria o nákladoch, personálnom tlaku, administratíve a úhradách od poisťovní. Ak poisťovňa za výkon zaplatí málo, ambulancia nemá pokryté reálne náklady a štát zároveň jasne nepovie, čo môže platiť pacient, vzniká prostredie na hľadanie náhradných príjmov.

To neospravedlňuje neoprávnené poplatky. Vysvetľuje to však, prečo nestačí ukázať prstom na lekára. Lekár a pacient sa v praxi dostali do konfliktu, ktorý mal dávno vyriešiť štát.

VOP preto nehovorí len o jednotlivých excesoch. Hovorí o systémových nedostatkoch regulácie a dozoru. To je vážnejšie než jeden sporný cenník na dverách jednej ambulancie.

Kontrolovať papier je ľahšie než tlak pri dverách ambulancie

Dozor nad poskytovateľmi majú vykonávať samosprávne kraje. Lenže papier je jednoduchší než realita.

Štát vie skontrolovať papier na stene ambulancie ľahšie než reálny moment, keď chorý človek stojí oproti systému a rozmýšľa, či sa má ozvať.

Kraj môže vidieť cenník a riešiť podnet. Oveľa ťažšie sa dokazuje okamih, keď pacient počuje, že bez poplatku sa ďalej nepohne. Ešte ťažšie sa dokazuje jemný tlak, keď poplatok vyzerá dobrovoľne, ale pacient má pocit, že bez neho príde o starostlivosť.

VOP upozorňuje, že ak sa v praxi vytvára presvedčenie, že kontrolné nástroje nedokážu účinne reagovať na neoprávnené poplatky alebo od nich odrádzať, už samo osebe je to vážny signál slabej ochrany pacienta.

Preto nestačí vyzývať ľudí, aby sa sťažovali. Ak má pacient niesť celé bremeno dokazovania, systém ho necháva samého.

VOP žiada jednoduchú vec: zatvorte sivú zónu

Poisťovňa uzatvára zmluvy. Ministerstvo nastavuje pravidlá. Parlament schvaľuje zákony. Samosprávny kraj má kontrolovať. Pacient platí poistné a má dostať starostlivosť. Keď sa však zodpovednosť rozpadne medzi toľko aktérov, človek v čakárni často nenájde nikoho, kto by mu dal jasnú odpoveď.

VOP nežiada ďalší leták do čakárne ani ďalšie usmernenie, ktoré si každý vyloží po svojom. Žiada, aby štát uzavrel priestor, v ktorom sa sporné poplatky rodia.

Možnosti sú dve. Buď zákon presne vymenuje, za čo môže zmluvný lekár od pacienta pýtať peniaze, a všetko ostatné zakáže. Alebo štát otvorene prizná, že priame úhrady majú v systéme miesto, no potom musí určiť za čo, koľko, za akých podmienok a kto to skontroluje.

Zákaz sivých poplatkov však nesmie byť len politické gesto. Ak štát ambulanciám zoberie náhradný zdroj peňazí, musí povedať, z čoho majú fungovať. Inak sa môže stať, že pacient síce neplatí sporný poplatok, ale v niektorých regiónoch sa k lekárovi dostane ešte ťažšie.

O toto v skutočnosti ide. Pacient nemá platiť druhýkrát za starostlivosť, ktorá má byť hradená z poistenia. Ambulancia nemá prežívať cez poplatkové triky. A štát sa nemá schovávať za cenníky na dverách ordinácií.

Zmena nenastane v čakárni. Musí nastať v zákone. Na ťahu je parlament.