Fenomén slovenskej politiky František Mikloško. Likvidačný útok na podpredsedu KDH Viliama Karasa

Pri jednom rozhovore starší brat Františka Mikloška povedal, náš Ferko je už taký od rannej mladosti. Ak sme mu povedali, že stena je biela, tak on určite povedal, že čierna a nedal pokoj, pokiaľ sme mu nedali za pravdu. A to ho sprevádza celý život.

Proces obnovenia štátnosti Slovenskej republiky sprevádzali protismerné aktivity. Boli tu sily, ktoré ho chceli budovali a tvoriť potrebné štruktúry, aby úspešne fungoval, ale boli aj také, ktoré robili všetko preto, aby skrachoval. Chceli, aby sa potvrdilo, že rozdelenie Československa bolo chybou. K týmto silám treba ešte prirátať aj zahraničný globalistický vplyv, zameraný proti existencii národných štátov. V takejto situácii, tieto sily vyhľadávajú chronických opozičníkov a zvlášť ak sú to uznávané osobnosti v spoločnosti a použijú ich na rozklad, bez toho, aby si to dotyční museli uvedomovať.

Ako to robia môžeme deklarovať na príklade uznávaného disidenta Františka Mikloška. Uvedieme niekoľko príkladov, pre ktoré sú ešte žijúci očití svedkovia.

Na začiatku roku 1990 sa zišli sympatizanti vznikajúceho Kresťanskodemokratického hnutia vo veľkej sále Domu odborov na Zupkovom námestí v Bratislave a diskutovali o založení politickej strany. Bol tam aj František Mikloško a mnohí disidenti, ktorí prišli na zhromaždenie. Výzvu, aby sa stal zakladajúcim členom rodiaceho sa hnutia, odmietol. Povedal, že on bude vo Verejnosti proti násiliu (VPN), čím vytvoril ilúziu, že aj toto hnutie bude kresťanské. Začal tým svoju cestu opozičníka v rodiacom sa demokratickom svete.

František Mikloško, ako disident bojujúci proti komunizmu, sa v marci stal predsedom Slovenskej národnej rady (SNR). Paradoxne pokiaľ bol predsedom SNR Rudolf Schuster, tak rokovania o vrátení komunistami zhabaného majetku Gréckokatolíckej cirkvi prebiehali korektne. Jeho nástupom do funkcie začali problémy. Pri diskusii, ako riešiť tento proces, sa na ministerstve kultúry stretli významné osobností kresťanského disentu a zažili prekvapenie. Jediný František Mikloško bol proti tomu, aby sa majetok jednoducho gréckokatolíkom vrátil. Postavil sa na stranu pravoslávnych, ako keby sa im malo krivdiť. Toto náramne skomplikovalo proces navracania majetku a vytvorilo napätie medzi Pravoslávnou a Gréckokatolíckou cirkvou po celom východnom Slovensku. Biskup Hirka so svojimi spolupracovníkmi boli z takéhoto návratu slobody znechutení. Majetok im bol zhabaný šmahom ruky a vracal sa s obrovským problémami.

Vo volebnej kampani, prvých slobodných volieb, najväčším nepriateľom KDH neboli komunisti, ale Ferkova Mikloškova VPN. Ich heslom bolo, že ak KDH uspeje, tak červenú totalitu nahradí čierna. Výdatne im pri tom pomáhal Václav Havel, ktorý prišiel na Slovensko im robiť volebnú kampaň. Zásluhou ich štvavej kampane, klesli preferencie KDH zo 42% na volebný výsledok 19%.

Vedenie KDH sa preto po prvých slobodných voľbách rozhodlo, že nepôjde do vládnej koalície vo federálnej vláde. Keď sa to František Mikloško dozvedel, dobehol do sídla na Žabotovú a dobíjal sa na rokovanie predsedníctva hnutia. Nasilu sa chcel stretnúť s Jánom Čarnogurským. Keď ho členovia vedenia posielali preč, tak argumentoval svojim priateľstvom s predsedom. Hoci nebol členom KDH už vtedy zasahoval do rozhodovania vedenia KDH.

Pri rokovaní o vytvorení prvej slovenskej demokratickej vlády, malo vedenie KDH pripravené návrhy na obsadenie jednotlivých ministerstiev tak, aby mohlo plniť svoj volebný program. Po 40 ročnom vymývaní mozgov mládeže ateizmom a komunistickou ideológiou, bolo pre KDH kľúčové ministerstvo školstva. Zase zasiahol Mikloško s tvrdením, že ak bude mať KDH ministra, tak bude násilne presadzovať vyučovanie katolíckeho náboženstva. Argumentoval listom metropolitu arcibiskupa Sokola, ktorý iba žiadal vrátenie vyučovania náboženstva do škôl tak, ako to bolo pred komunizmom. Žiaden nadštandard. Jeho zásluhou sa tak stal ministrom ateista, matematický vedec Ladislav Kováč a zabezpečilo sa udržiavanie protinárodného a antikresťanského charakteru školstva.

V rokovaniach o štátoprávnom usporiadaní vzájomných vzťahov medzi ČR a SR František Mikloško ako vyjednávač presadzoval unitárnu federáciu, ktorá zo Slovákov robila obyvateľov štátu druhej kategórie. Zakonzervovať to mala Mílovská dohoda, ktorá aj zásluhou viacerých vedúcich činiteľov KDH v predsedníctve SNR neprešla. Znamenalo to aj rozdelenie KDH na tých, čo presadzovali slovenskú štátnosť, a tých, čo podporovali zotrvanie v spoločnom štáte s Čechmi. Po rozpade VPN do toho druhého KDH František Mikloško už aj  vstúpil.

Vo voľbách v roku 1992 KDH opäť klesli preferencie na úroveň cca 9% a Slovenské KDH (SKDH) s 3% sa nedostalo do parlamentu. Keď 1.januára 1993 vznikla Slovenská republika, tak rozdelenie KDH už nemalo zmysel. Jeho rozdelenie totiž  vyvolávalo medzi kresťanmi zbytočne negatívne vzťahy. Preto predseda biskupskej konferencie biskup Rudolf Baláž dal pokyn zorganizovať stretnutie vedenia KDH a SKDH, aby sa dohodli na zlúčení. František Mikloško bol zásadne proti a tak ku spojeniu nedošlo.

Jeho povaha sa naplno prejavila aj v súvislosti z odvolaním arcibiskupa Bezáka z funkcie sídelného biskupa Trnavskej arcidiecézy. Pre slovenských katolíkov bolo prirodzené, že rozhodnutie pápeža je konečné a nediskutuje sa o ňom. Známa téza „Roma locuta, causa finita“ – o tom, čo Rím rozhodol, sa nediskutuje. Je to téza, ktorá chráni katolícku cirkev pred rozkladom. Aktivity Františka Mikloška iste aj spolu s emeritným arcibiskupom Bezákom a očierňovanie predošlého arcibiskupa úplne rozvrátili medziľudské vzťahy nielen v Trnavskej arcidiecéze, ale v podstate po celom Slovensku.

František Mikloško, ktorý odišiel z KDH v roku 2008, sa do parlamentu v roku 2023 vrátil ako nečlen na kandidátke KDH. Dlho však jednotnú líniu v rozhodnutiami strany nedokázal udržať. Jeho opozičnícky postoj sa naplno prejavil pri prijímaní novely ústavy, o ktorý kresťania bojovali od vstupu do Európskej únie. Je paradoxné, že suverenita Slovenska v kultúrnych a hodnotových otázkach bola v minulosti aj jeho témou. Teraz však hlasoval proti, hoci jeho hlas mohol zničiť to mnohoročné úsilie posilnenia slovenskej suverenity v kultúrnej oblasti.

Preto, aj terajší konflikt s podpredsedom Karasom, prekvapí iba takých, čo Františka Mikloška nepoznajú.

Uvedomuje si, že ho niekto používa na rozklad ? Alebo jednoducho on s tou svojou nešťastnou povahou ináč konať nedokáže?

Ak to však takto pôjde ďalej, kresťanov v politike bude rozkladať do konca svojej kariéry.  A nie iba v politike.

Viliam Oberhauser