Svet 2. mája (HSP/TP/Foto:pa, sh)

Jean-Dominique Bunel, 66-ročný Francúz, ktorého vychovali dve lesby, vysvetľuje, že jeho utrpenie nespočívalo v tom, že homosexualita bola spoločenským tabu ale v tom, že rodičia boli jedného pohlavia. Práve osobná skúsenosť ho prinútila postaviť sa proti zákonu o manželstvách a adopciách pre páry rovnakého pohlavia: „Tento zákon v mene boja proti nerovnosti a diskriminácii berie dieťaťu jeho posvätné právo – to aby ho vychovávala mama a otec“.

Prípad Jeana je len jedným z mnohých zozbieraných osudov, ktoré publikuje na svojom blogu Robert Oscar Lopez – americký profesor, ktorého tiež vychovávali lesby a ktorého príbeh, v ktorom hovorí o svojom utrpení, sa už rozšíril po celom svete.

„Spravili si z nás experiment“

Cassidy Bronagh je zasa „dcérou dvoch žien“, ktoré v roku 1976 podstúpili umelé oplodnenie. Počas procedúry sa rozhodli, že dajú zamiešať spermie od ich dvoch priateľov gayov, aby zaistili, že nebudú vedieť, ktorý z nich je otcom. Cassidy dnes hovorí: „počas toho, ako som vyrastala, som vždy mala pocit, že niečo tu je neprirodzené (…). Úprimne som si želala, aby partnerka mojej matky nejestvovala. Homosexuálni partneri chcú právo na dieťa, no nezamýšľajú sa, ako sa to dieťa bude cítiť“. Podľa Cassidy legalizácia manželstiev medzi osobami rovnakého pohlavia nepremení tieto páry na rodinu. Takouto násilnou konštrukciou v zákone sa „vôbec nevyrieši základná otázka sebaidentity detí. Sama môžem potvrdiť, že som sa nikdy nevedela zbaviť pocitu, že som len laboratórnym experimentom“.

Podobnú situáciu opisuje Charles Mitchell, ktorého si spolu s ďalšími dvoma súrodencami adoptovali dvaja muži žijúci v homosexuálnom vzťahu: „Adopcia homosexuálnymi pármi je tragický sociálny experiment. Homosexualita podávaná doma „na tanieri“ nám zničila akúkoľvek šancu žiť normálny život“. 

Všetci spolu na Gay Pride pochode

Dawn Stefanowicz, ktorú vychoval otec-hosmosexuál, hovorí: „moje psychické a fyzické zdravie bolo neustále v ohrození a pod tlakom práve kvôli životnému štýlu, ktorý si vybral môj otec a jeho partneri a to, že som s nimi musela žiť, ma traumatizovalo. Toto všetko sa mi veľmi ťažko priznáva, pretože aj napriek zlosti pre zvrhlé sexuálne správania môjho otca a jeho partnerov, nebola som schopná naňho a na homosexuálne zväzky povedať nič negatívne, a to práve preto, že som bola do toho vtiahnutá.“

Aj Jeremy Deck bol vychovávaný homosexuálom. Ten žil spolu s ďalším mužom, ktorý predtým opustil manželku a deti. „Mali sme sa tváriť, že všetko to bolo normálne, no cítil som všetko možné, len nie to, že je to normálne.“ Jeremy ďalej spomína: „Víkendy boli pre mňa a moju sestru nočnou morou.“ Aj v jeho prípade však „oponovať bolo tou najťažšou vecou na svete. Šesťročné dieťa je na svojich rodičoch emočne závislé a nemá pocit, že má právo povedať rodičovi „nechcem ísť na to miesto, alebo stretnúť sa s tými ľuďmi“ „. Špeciálne miesta, na ktoré Jeremy spomína, boli okázalé LGBTI pochody hrdosti: „Je to zvláštny pocit stáť na rohu ulice a dívať sa na pochod pre práva gayov, zatiaľčo sa váš otec-gay hystericky smeje z tzv: „Dykes on Bikes“ – lesbičiek na motorkách na druhom konci ulice. Vidieť tieto veci bol môj trest. Život zo mňa spravil človeka nedôverčivého. Naozaj nie som schopný nikomu dôverovať“, uzatvára Jeremy.

Deti ulice

Tvrdý a znepokojujúci je aj príbeh Rivky Edelman, ktorú vychoval lesbický pár: „Moja mama si pozývala domov kadejakých gayov takpovediac z ulice. Medzi nimi bol aj Joe, ktorý pravdepodobne pracoval ako cestovný agent. Vždy keď prišiel, priniesol so sebou nového chlapca. Neboli to úplne malé deti, mohli mať tak 14, 15 a 16 rokov. Neviem presne. Neboli však veľmi vychovaní, ich rečový prejav bol tiež na nízkej úrovni. Ako deti ulice…. Prišli, lebo im za odmenu dal čokoládovú tyčinku. Avšak až po niekoľkých rokoch mi došlo, čo všetko sa v skutočnosti dialo. Keď som sa s výčitkou spýtala mamy, prečo dopustila, aby Joe brával môjho brata von, moja mama bez mihnutia oka povedala: „Tvoj brat mal sedem rokov a Joe-mu sa páčia chlapci až od 12 rokov.„„

Suzanne Cook žila istú časť detstva s otcom, homosexuálom, ktorý sa rozviedol s jej matkou a začal bývať s milencom. Hovorí: „tí dvaja sa neštítili mať sex ani pred nami (…) Cítila som, že mám povinnosť chrániť môjho malého brata pred nimi. Zdalo sa mi, akoby bremeno celého sveta bolo na mojich pleciach“. Po tom, čo si prešla týmito ťažkosťami, pochopila, že „deti potrebujú viac lásky, aby mohli byť vychovávané primerane a zdravo. Nemali by sa robiť experimenty na nových generáciách.“

„Chýba mi otec“

Medzi príbehmi, ktoré zozbieral na blogu americký homosexuál Lopez, sú aj ďalšie dramatické svedectvá dospievajúcich mladých ľudí, ktorí ešte stále žijú s homosexuálnymi „rodičmi“. Jedno dievča, anonym, ktoré žije s dvoma lesbami, poznamenáva: „Väčšinu času trávim u mojej najlepšej priateľky. Som s jej ockom, ktorého som ja nikdy nemala. Je fantastický.“ Potom pokračuje aj so sebaobviňovaním: „Niekto to musí povedať, lebo ja to nedokážem, ale homosexuálni rodičia sú v istom zmysle egoisti. Nemyslia na to, čo pre mňa znamená žiť v ich svete. Som sama, čo to takto cíti? Som zlou dcérou, keď chcem mať otca? Je niekto, kto má dve mamy alebo dvoch otcov, a pýta sa sám seba, aké by to bolo, keby sa narodil v normálnej rodine? Je tu ešte niekto, kto je schopný použiť slovo „normálny“ bez toho, aby sa mal učiť o tom, „čo je normálne“? Nepoznám môjho otca a ani ho nikdy nebudem poznať. Je to zvláštne, ale chýba mi. Chýba mi človek, ktorého nikdy nebudem poznať.“

Ďalší anonym, syn otca homosexuála a matky, ktorá len darovala svoje vajíčko za účelom splodenia dieťaťa, opisuje svoj život s „dvoma otcami“. „Moja biologická matka (darkyňa vajíčka) chodieva k nám domov často. Má 38 rokov. Chcem ju volať mama, ale moji otcovia sa príšerne búria, keď sa o to pokúšam. Čo si o tom myslíte? Nemyslíte si, že je prirodzené, že svojich otcov nenávidím? Musím sa správať ako dobrý synček, lebo oni sa rozhodli ma mať? Nevravím, že nenávidím gayov, chcel by som len, aby moji rodičia boli heterosexuáli. Som zlý, keď to takto cítim? Všetci chcú, aby som prijal to, čo nemôžem a ani nechcem.“ 

mk