Amerika vyčerpáva svoje rezervy vo vojne s Iránom

Dôsledky vojny s Iránom sa čoraz viac prejavujú aj mimo samotného Blízkeho východu. Zásoby amerických rakiet Patriot v Európe sú podľa dostupných údajov stále „nad kritickou hodnotou“, no USA počas konfliktu spotrebovali približne 65 percent svojich zásob týchto rakiet. Pentagon zároveň predlžuje nasadenie amerických síl na Blízkom východe do roku 2027. V regióne zostáva približne 50-tisíc amerických vojakov spolu s 19 vojnovými loďami a ďalšími prostriedkami.

Washington koncom augusta po mesačnom útlme obnovil rozsiahle útoky proti Iránu. Najintenzívnejšie boje od júla opäť zvýšili ceny ropy a výnosy dlhopisov. Začiatkom septembra konflikt prerástol aj do priamych útokov na iránske ropné tankery a námornej blokády.

Situácia sa následne zmiernila. Do polovice septembra sa priame útoky medzi oboma stranami do značnej miery utlmili a Donald Trump 16. septembra vyhlásil, že dúfa v blížiaci sa koniec vojny. Konflikt však vstúpil do siedmeho mesiaca bez jasného a trvalého riešenia.

Podľa denníka Washington Post zároveň päť amerických predstaviteľov oboznámených s internými údajmi Pentagonu uviedlo, že počet amerických obetí dosiahol 22, čo je o štyri viac ako počet 18, ktorý verejne uvádzalo ministerstvo obrany.

Každá ďalšia eskalácia a následná prestávka odčerpáva zdroje, vojakov aj strategickú pozornosť, ktoré Spojené štáty potrebujú aj inde. Hlavnou otázkou sa preto stáva udržateľnosť vojenského nasadenia.

Je lákavé vnímať vojnu, ktorá sa začala 28. februára, predovšetkým ako príbeh o Iráne – o tom, či jeho režim prežije, či sa znovu otvorí Hormuzský prieliv alebo čo zostane z jeho jadrového programu. Dôležitejší môže byť pohľad na postupné vyčerpávanie americkej moci v niekoľkých oblastiach. Každý problém samostatne nemusí byť rozhodujúci, no spolu ukazujú limity spôsobu vedenia vojny, ktorý sa desaťročia opieral o veľké zásoby, pripravené sily, bezpečnú regionálnu infraštruktúru a schopnosť sústrediť americkú vojenskú silu tam, kde ju Washington práve potrebuje.

Prvý problém: Munícia

Najviditeľnejším problémom sú zásoby munície. Analýza Centra pre strategické a medzinárodné štúdie z konca júla uviedla, že zásoby rakiet THAAD sa od začiatku vojny znížili takmer o polovicu. Ich doplnenie na predvojnovú úroveň môže podľa analýzy trvať tri alebo viac rokov. Novší verejný odhad zásob protiraketových striel odvtedy nebol zverejnený.

Problém už pritom nepotvrdzujú iba externí analytici. V prvej povinnej správe svojho druhu pre Kongres, ktorú generálny inšpektor Pentagonu zverejnil v polovici septembra, sa uvádza, že výdavky na muníciu spôsobili „strategický nedostatok zásob“ a odhalili problémy v schopnosti amerického obranného priemyslu tieto zásoby dopĺňať.

Správa vyčíslila náklady vojny do júna na 33,4 miliardy dolárov, z čoho 22,3 miliardy dolárov pripadlo na muníciu. Zároveň zdokumentovala zničenie alebo poškodenie desiatok lietadiel vrátane štyroch F-15 a jedného F-35, ako aj stoviek budov na amerických základniach v ôsmich krajinách regiónu.

Zistenia sa tak dostávajú do rozporu s opakovanými uisteniami prezidenta Trumpa a ministra obrany Peta Hegsetha, že Spojené štáty podobným nedostatkom netrpia.

Samotná schopnosť udržať súčasnú vojenskú kampaň však nie je jediným ukazovateľom sily. Dôležité je aj to, či USA dokážu spotrebovanú muníciu doplniť a zároveň sa pripraviť na ďalšiu nepredvídanú krízu. Dlhý konflikt preto vytvára obdobie, počas ktorého majú americké ozbrojené sily menšiu flexibilitu reagovať na udalosti inde.

Druhá rezerva: Dostupnosť síl

Ďalším problémom je dostupnosť vojenských síl. Rozhodnutie presunúť lietadlovú loď USS George Washington z Tichého oceánu, aby nahradila dlhodobo nasadenú USS Abraham Lincoln na Blízkom východe, ukazuje rastúce náklady vojny s Iránom.

Nejde iba o presun jednej lode. Keď Washington presunie významnú vojenskú kapacitu z jedného regiónu do druhého, znižuje tým množstvo síl dostupných na iné úlohy, aj keď pritom nepríde o jedinú loď či raketu.

To vytvára problém aj pre americké snahy odstrašiť Čínu v Indo-Pacifiku. Operácie s otvoreným koncom na Blízkom východe totiž spotrebúvajú sily a pozornosť, ktoré by Spojené štáty mohli potrebovať v inom strategickom priestore.

Podobný vzorec je viditeľný aj v širšom Indo-Pacifiku. Trumpovo obmedzovanie spoločných vojenských cvičení s Južnou Kóreou, jeho ústretovejší prístup ku Kim Čong-unovi a snaha sústrediť väčšiu pozornosť USA na západnú pologuľu poukazujú na rovnaký problém.

Spojené štáty síce stále majú schopnosť bojovať vo viacerých dejiskách naraz, každý ďalší záväzok však znižuje množstvo kapacít, ktoré zostávajú voľné pre prípad ďalšej krízy.

Tretia rezerva: Infraštruktúra

Treťou oblasťou je odolnosť infraštruktúry, o ktorú sa americká moc opiera. Príkladom je Strategická ropná rezerva, ktorú Washington využil na zmiernenie cenového šoku po uzavretí Hormuzského prielivu.

Jej objem klesol na 298,7 milióna barelov, čo je najmenej od januára 1983. Pred začiatkom vojny obsahovala približne 415 miliónov barelov. Federálni audítori zároveň varovali, že príliš rýchle čerpanie ropy môže poškodiť podzemné soľné jaskyne, v ktorých sa ropa skladuje.

Rezerva vytvorená na zmiernenie podobného energetického šoku tak sama klesá práve počas krízy, proti ktorej mala slúžiť.

Rovnaký problém sa ukazuje v sieti amerických základní v Perzskom zálive, ktorú Washington budoval desaťročia. Iránske rakety v prvých týždňoch vojny zničili spoločné stredisko leteckých operácií na základni Al Udeid v Katare.

Americká vojenská infraštruktúra v Perzskom zálive bola pôvodne budovaná najmä s ohľadom na hrozbu teroristických skupín. Teraz sa však americké sily nachádzajú v dosahu štátu, ktorý je schopný tieto základne priamo zasiahnuť.

Generálny inšpektor Pentagonu neskôr potvrdil, že škody boli oveľa rozsiahlejšie. Stovky budov na amerických základniach boli poškodené alebo zničené v Kuvajte, Bahrajne, Katare, Spojených arabských emirátoch, Saudskej Arábii, Iraku, Ománe a Jordánsku. Zasiahnuté bolo aj hlavné logistické centrum amerického námorníctva v Bahrajne.

Štvrtá hranica: Politická a strategická vytrvalosť

Štvrtým problémom je domáca politická podpora a schopnosť Washingtonu dlhodobo udržiavať svoju stratégiu.

Prieskum Reuters/Ipsos z konca júla ukázal, že vojnu podporoval približne každý tretí Američan a 69 percent opýtaných uviedlo, že prezident jasne nevysvetlil jej cieľ. Prieskum AP-NORC z rovnakého obdobia zároveň ukázal, že približne dve tretiny Američanov považovali vojnu za konflikt, do ktorého sa neoplatí zapájať.

Do konca augusta podpora vojny podľa Reuters/Ipsos klesla na 31 percent. Prieskum tímu Natea Silvera následne uvádzal približne 34 percent podporovateľov oproti 58 percentám odporcov, keď konflikt vstupoval do siedmeho mesiaca.

Nejasnosti okolo cieľov vojny zároveň ovplyvňujú dôveryhodnosť amerických vyhlásení. Donald Trump od februára opakovane menil tón. V marci vyhlásil, že dohoda s Iránom nebude znamenať nič iné než jeho bezpodmienečnú kapituláciu. O niekoľko dní neskôr však nariadil päťdňové pozastavenie útokov na iránsku energetickú infraštruktúru a tvrdil, že Teherán chce dohodu. Do apríla obe strany podpísali prímerie sprostredkované Pakistanom.

Do leta sa prímerie skončilo a útoky sa obnovili spolu s námornou blokádou. Trump neskôr povedal, že po „porážke“ Iránu chce vyhlásiť Hormuzský prieliv za územie USA.

Jednotlivé zmeny stratégie možno vysvetľovať ako taktickú flexibilitu. Ich kumulatívnym výsledkom však podľa článku je, že ciele Washingtonu sú pre verejnosť aj partnerov čoraz menej čitateľné.

Neistota sa týka aj regionálnych spojencov. Trump pohrozil bombardovaním Ománu, ak by sa krajina „postavila do cesty“ úsiliu USA uzavrieť mierovú dohodu s Teheránom. Dlhoročný regionálny partner sa tak ocitol v pozícii potenciálneho objektu amerického nátlaku. Takéto hrozby môžu podľa článku demonštrovať odhodlanie, zároveň však partnerom sťažujú predvídať ďalšie kroky Washingtonu.

Strategické dôsledky

Samotná vojna zároveň mení strategické prostredie okolo Hormuzského prielivu. Irán sa podľa článku snažil využiť konflikt na vytvorenie nového zdroja vplyvu a požadoval až dva milióny dolárov za každú plavbu, čo označoval za vojnové reparácie. Trump americky sprostredkovanú verziu poplatku označil za „krásnu vec“.

Omán následne navrhol spoločný regionálny systém správy podľa vzoru Malackého prielivu, ktorý by obmedzil jednostrannú kontrolu Iránu. Teherán návrh odmietol.

Veľké lodné spoločnosti zároveň uvádzajú, že bežnú prepravu neobnovia, kým sa prípadná dohoda neukáže ako trvalá. Dlhšie a drahšie trasy okolo Mysu Dobrej nádeje by sa tak z dočasnej obchádzky mohli stať trvalou súčasťou globálnej námornej dopravy. Samotné znovuotvorenie Hormuzského prielivu preto nemusí znamenať návrat k pôvodnému stavu.

Všetky tieto faktory podľa Modern Diplomacy poukazujú na limity vojenského a strategického modelu, ktorý vznikol v období veľkých zásob zbraní, rozsiahlych strategických rezerv, relatívne bezpečných regionálnych základní a stabilnej domácej podpory. Počítal tiež s protivníkom, ktorý nebude schopný Spojeným štátom dlhodobo spôsobovať vysoké náklady.

Vojna s Iránom v roku 2026 tento model testuje proti štátu, ktorý dokáže pokračovať v útokoch celé mesiace. Výsledkom je tlak na viacero jeho základných pilierov naraz.

Zásadnou otázkou preto zostáva, čo sa stane, ak bude Washington nútený viesť podobný konflikt znova – či už proti Iránu, alebo proti ešte schopnejšiemu protivníkovi – skôr, než sa podarí obnoviť zásoby rakiet, doplniť strategické rezervy, opraviť základne a obnoviť domácu politickú podporu.

Ešte vážnejšia by bola takáto situácia v prípade, že by Spojené štáty museli zároveň odstrašovať Čínu alebo reagovať na krízu v Indo-Pacifiku.

Vojenská sila sa čiastočne meria tým, čo dokáže Pentagon nasadiť do boja dnes. Strategická sila však závisí aj od toho, čo dokáže doplniť, udržať a ponechať k dispozícii na zajtrajšok. A podľa udalostí posledných šiestich mesiacov sa práve táto rezerva stáva čoraz vzácnejším zdrojom.

Prečítajte si tiež

• Ďalšie hrozby z USA. Trump načrtol možné scenáre vývoja situácie okolo Iránu
• Teherán vyhlásil éru západnej hegemonie za skončenú