Na Slovensku jestvuje celý vejár drobných pronárodných strán a hnutí a tieto sa pri každých voľbách húževnato snažia zviditeľniť a presadiť. Organizátori piatkového stretnutia jasne deklarovali svoj zámer, aby sa tieto drobné folkloristické strany schovali pod krídla veľkej nacionálnej strany a nemrhali hlasmi svojich sympatizantov. Zazneli čísla ako 13% hlasov prepadnutých pri posledných parlamentných voľbách, dá sa spomenúť 6,76% hlasov prepadnutých pri tohtoročných Eurovoľbách.

Zbierať hlasy drobných folkloristov je určite prospešné. Tieto drobné politické subjekty by si mali aj samé uvedomiť, že svojou priamou účasťou vo voľbách rozbíjajú národnú scénu a zahadzujú hlasy svojich sympatizantov do koša. Každý politický subjekt, ktorý získa vo voľbách len pár percent, je spoluvinníkom na oslabovaní národa.

Na piatkovom stretnutí sa jasne prejavil aj iný  problém – a to je voľba toho zastrešujúceho subjektu, ktorému by drobné strany mali odovzdať svoje preferencie. Záujem usporiadateľov, aby to bolo okolo strany okolo Vladimíra Mečiara, vošiel do konfliktu s predstavou mladších strán, hlavne s ĽSNS, zastupovanou jeho podpredsedom Martinom Beluským, ale aj so Slovenským Hnutím Obrody na čele s Róbertom Švecom. Tento rozpor sa nepodarilo prekonať a ani sa to nepodarí, pretože, je to stret minulosti so súčasnosťou. Je minulosť rutina a skúsenosť, alebo záťaž? Akokoľvek, treba zaznamenať, že sa spomínané strany ochotne zúčastnili  a ako Beluský, tak aj Švec, korektne a slušne ponúkli svoje predstavy, vysvetlili svoje postoje. Ťažko si predstaviť, čo mohli spraviť viac.

Problém tohto stretnutia na Devíne je ale v niečom inom. Slabosť je v tom, že bolo zamerané na politické strany a nie na politické sily v spoločnosti. Národná jednota totiž neznamená pozametať odrobinky folkloristov do jednej kôpky, ale zjednotiť naozaj takmer celú spoločnosť, v celom spektre jej politických hodnôt. Tých konieckoncov nie je až tak veľa, a sú za nimi nielen voličšké hlasy, ale aj reálni ľudia, Slováci, ktorí chcú aj pre seba len to, čo im patrí, a majú nárok to dostať.

Keď sa to skúsime  trochu lepšie špecifikovať, v prvom rade sú to sily národnej obrany, teda spomínané ĽSNS, SHO a podobne. Hlavne ĽSNS ukázala posledné roky svoju pragmatickosť, dostala sa do parlamentu a napriek jej vyhranene proslovenskému národnému zameraniu, napriek neustálym útokom v masmédiách, dokáže si udržiavať a zvyšovať svoj potenciál. Po prezidentských voľbách sa v Eurovoľbách viac otvorili a ponúkli svoju kandidátku aj nestraníkom, čo im prinieslo úspech. Čoraz väčšia otvorenosť a skvalitňovanie tejto strany je určite jeden z podporných stĺpov budúcej slovenskej národnej jednoty.

Druhá zložka hodnotových síl na Slovensku je kresťanské politikum. Na rozdiel od od predošlej, tu ovládla situáciu strana KDH, ktorej výsledky, smerovanie a personálne obsadenie spôsobuje len starosti. KDH je v rukách cudzích síl a iné strany kladúce hlavný dôraz na kresťanstvo sú slabé a marginálne. Toto je vážny problém a práve kresťania musia zistiť, prečo je to tak a čo  s tým urobia. Bez kresťanského prvku si nemožno predstaviť slovenskú jednotu a jej slabosť je jeden z hlavných dôvodov mizérie slovenskej spoločnosti.

Za tretiu možno považovať širokú zložku pracujúceho stredu. Ľudí, ktorí žiadajú od politiky, aby im pomáhala v ich každodennom živote, ľudí práce, ale nielen s čisto ľavicovým názormi. Títo ľudia vedia, že naozaj človek potrebuje k životu sociálne aj iné istoty a nenechajú si ich zobrať dobrodruhmi a šialencami. Ľudia práce určite volili najmä Smer, a kým nebude dôstojná alternatíva, aj naďalej budú. Žiaľ, na piatkové stretnutie s mottom jednoty Smer nebol ani len pozvaný.

Predposledná zložka politických síl na Slovensku sú mešťania, ináč povedané: umiernení globalisti. Strany SaS, OĽaNO a podobne, so svojimi voličmi v mestách, ich voliči sú úradníci a drobní podnikatelia, ktorí stále veria na sľúbený „americký sen“. Ten už žiaľ nepríde a oni to už pomaly vedia. Aj keď politici týchto strán už odhnili, nemožno vyhadzovať na smetisko aj ich voličov – aj oni patria do slovenskej národnej jednoty.

A ako posledné, naozaj posledné, sú tu radikálni globalisti. Úplne nové neznáme a neoverené strany ako PS, Spolu, Za ľudí a podobne, so svojimi mladými radikálnymi neoboľševikmi, šíriaci všade okolo seba nenávisť a slúžiaci jedine veľkému bratovi v New Yorku – tí sa snažia urobiť na Slovensku revolúciu. Je ich sotva desatina populácie, ale aj v roku 1917 urobila Októbrovú revolúciu v Rusku len neveľká skupina profesionálnych boľševikov, dovezená s Levom Trockým na doslovne jednej  jedinej lodi z USA. Títo ľudia – a hovorím hlavne o ich zahraničných veliteľoch – sa venujú revolúciám profesionálne a majú zdanlivo nekonečné zdroje financií. Veď si to Američania zoberú naspäť pri predaji starých stíhačiek. Podobne, ako v roku 1989 provokovali odpor falošnou vraždou „študenta Šmída“, tak minulý rok 2018  tie isté kruhy  „dosiahli míľnik“ vraždou Kuciaka a Kušnírovej.

Toto je jediná politická sila, ktorá už do národnej jednoty naozaj nepatrí a proti ktorej hlavne bojujeme. V záujme porazenia tejto infekcia sa národná jednota musí vedieť spojiť s voličmi všetkých ostatných spomínaných smerov.

K takémuto konceptu širokej národnej jednoty v piatok, 28. júna 2019, ešte nedošlo.  Nie je to obvinenie, naopak, devínske stretnutie aspoň prinieslo toto poznanie, túto jasnú výzvu. Treba prejsť od malicherností ku skutočnému celospoločenskému zjednoteniu.

Peter Vanád