Šokujúce pozadie teroristických útokov v Istanbule

Istanbul/Bratislava 7. júla 2016 (HSP/vesti.nedeli/Foto:TASR/AP-Emrah Gurel)

Ako je známe, Turecko sa v posledných rokoch stalo najpoprednejším logistickým uzlom pre teroristov z celého sveta, ktorí na sýrsku frontu prechádzali práve cez sýrsko-tureckú hranicu. Samotné Turecko však zákonite začína trpieť následkami zahrávania s teroristami, ako sa ukazuje na dramaticky rastúcej teroristickej hrozbe vnútri krajiny a vo svetle posledných hrozných teroristických útokov na medzinárodnom letisku v Istanbule. Ako sa ukázalo, za útokmi stojí Čečenec, ktorý mal byť v Rusku väznený, no naprieč západnou Európou sa mu darilo obchádzať spravodlivý trest vďaka ľudskoprávnym organizáciám

Korešpondent „Vesti nedeli“ ruského VGTRK Anton Ljadov informuje z miesta atentátov, že 6 sekúnd pred hlavným výbuchom sa na ulici pred príletovou halou ozvali dva menšie výbuchy, kedy ešte nikomu nebolo nič podozrivé. Ďalej zaznela salva zo samopalu, po ktorej letiskom otriasol obrovský výbuch. Na mieste zahynulo 40 ľudí a viac než dvesto bolo zranených. Súdiac podľa zverejnenej komunikácie letiskovej polície na internete si dôstojníci všimli konkrétneho teroristu hneď, pretože im bolo podozrivé, že v horúcom počasí má na sebe bundu. Na výzvu predložiť dokumenty posledný trikrát vystrelil, po čom sa spustila akcia, na ktorú, ako sa ukazuje, inkriminovaných teroristov pripravovali vyše mesiaca.

Teroristi sa ubytovali v šesťposchodovej budove v centre Istanbulu. Prenajímateľ bytu, Hassan Bas-kurd tvrdí, že teroristi sa poväčšine zdržiavali doma, veľmi zriedkavo vychádzali von, a dokonca si najali majstra, ktorý na ich okná osadil kovové mreže a doplnkovo sa poistili bezpečnostnými dverami. V takomto utajení žili teroristi 32 dní.

Informáciu o tom, že za teroristickými útokmi stojí rodák z Čečenska Ahmad Čatajev, priniesli turecké médiá. V Rusku ho poznajú pod prezývkou „Jednoruký“, pretože Čatajev prišiel o ruku počas svojej angažovanosti na strane medzinárodných teroristov v bojoch na Severnom Kaukaze proti federálnym ruským vojskám. Moskva naň vydala medzinárodný zatykač ešte roku 2003, kedy Čatajev utiekol do Európy. Po dojímavej historke o tom, ako mu „v ruskom koncentračnom tábore odsekli ruku“, mu bol udelený politický azyl v Rakúsku (!).  Pred štyrmi rokmi  sa Čatajev objavil v  Gruzínsku, kde bol zadržaný po prestrelke medzi gruzínskymi policajtami a militantmi. Po tom, ako po osobnej prehliadke u Čatajeva našli niekoľko granátov americkej výroby „F-1“, bolo proti nemu zahájené trestné konanie. Keď „hrozilo“ jeho vydanie do Ruska, do veci sa zamiešali „ľudskoprávne organizácie“, konkrétne gruzínska filiálka „Human Rights Centre“, sponzorovaná Sorosovou „Open Society Foundation“,  Veľvyslanectvom USA a zastúpením Rady Európy v Gruzínsku. Ich oficiálne stanovisko v tejto veci znelo nasledovne:

„Vydanie A. Čatajeva do Ruska je spojené s veľkým rizikom. Je veľmi pravdepodobné, že v Rusku sa stane obeťou nehumánneho zaobchádzania a týrania. Gruzínska vláda musí  podniknúť všetky nevyhnutné kroky, aby tomu zabránila…“.

Po takomto naliehaní predstaviteľov „demokratického svetového spoločenstva“ gruzínske úrady Čatajeva prepustili.

Roku 2008 bol Čatajev zadržaný na trajekte vo Švédsku, pričom v kufri auta mal schovaný celý arzenál zbraní – samopaly Kalašnikova, granáty a výbušniny. Po tom, ako strávil rok vo švédskom väzení, ho z neobjasniteľných dôvodov prepustili a už čoskoro sa tento terorista objavil v ukrajinskom Užhorode, kde ho zadržali po tom, ako mu policajti našli v mobile inštrukcie na výrobu výbušnín a fotky zabitých obetí. Keď si ukrajinská polícia overila jeho totožnosť v medzinárodnej databáze a chystala sa vydať ho do Ruska, do veci sa zamiešala ukrajinská nacionalistická organizácia „Trojzubec“ (Trezub – ukr.) pod velením D. Jaroša, budúceho lídra „Pravého sektora“ a jedného z najaktívnejších účastníkov Majdanu a trestnej operácie kyjevskej junty proti vlastnému obyvateľstvu na Donbase. D. Jaroš oficiálne žiadal prepustiť Čatajeva:

„Požadujeme okamžité oslobodenie bojovníka za slobodu čečenského národa Ahmada Čatajeva. V prípade nesplnenia našej požiadavky sa „Medzinárodný protiimperialistický front“, spoločne so svojimi spojencami, zaväzuje iniciovať masové protestné akcie.“

Čoskoro sa do veci zapojil aj budúci šéf ukrajinskej tajnej služby SBU Valentin Nalivajčenko, ktorý tvrdil, že keďže má Čatajev rakúsky utečenský status, je nevyhnutné ho prepustiť.

Tešiac sa zo svojho statusu „bojovníka za slobodu“ a „politického utečenca“ stihol Čatajev za trinásť rokov krížom-krážom precestovať celú Európu: z Ruska do Rakúska, následne Švédsko, Ukrajina, Gruzínsko, dolapený bol taktiež na bulharsko-tureckej hranici. Tam sa znovu zopakovala tragickomická situácia, kedy súd stanovil jeho vydanie do Ruska, ale po intervencii „vplyvných štruktúr“ bol výkon súdneho rozhodnutia pozastavený.

Do roku 2013 Čatajev predstavoval v zahraničí (vcelku oficiálne) záujmy čečenského teroristu Doku Umarova, o čom západné úrady nevedeli alebo nechceli vedieť. Keď Umarova zlikvidoval ruský Specnaz, odcestoval Čatajev do Sýrie, kde sa stal jedným z popredných poľných veliteľov ISIL.

Je očividné, že zahrávanie a priama podpora medzinárodného terorizmu protiruského vektoru európskymi a americkými štruktúrami teraz postihuje ich vlastných spojencov. V európskych krajinách ako Francúzsko a Nemecko sa za uplynulé dve desaťročia sformoval celý systém financovania, zásobovania a koordinácie medzinárodných teroristov ako útočného inštrumentu geopolitického boja.

Napríklad ďalší čečenský terorista Iľjaz Ahmadov bol počas prvej čečenskej vojny (1993-96) osobným emisárom Šamila Basajeva (organizátor útoku na Beslan). Achmadov zakladal a dozeral nad koordináciou výcvikových táborov pre militantov v Čečensku a údajne sa osobne zúčastnil (spolu s Š. Basajevom) na rukojemníckej dráme v Buďonnovsku, kedy teroristi obsadili miestnu nemocnicu a pôrodnicu. Neprešlo ani päť rokov od tohto zločinu, ako sa Achmadov vynoril vo Francúzsku, a v obleku a kravate dával interview poprednému francúzskemu denníku, kde tvrdil, že jeho pobyt vo Francúzsku je absolútne legálny, keďže popri holandskom dlhodobom víze mu bolo udelené ešte aj francúzske – na mesiac, špeciálne preto, aby mohol byť prijatý na najvyššej úrovni vo francúzskom ministerstve zahraničia, Assemblée Nationale. Popredné francúzske noviny sa chytili prezentovať tohto teroristu ako hrdinského bojovníka za slobodu čečenského národa.

O niekoľko rokov neskôr už bol Achmadov v Amerike, kde v budove Kongresu za prítomnosti a moderovania Z. Brzezinského predstavoval svoju knihu, o ktorej jeho poľsko-americký kurátor povedal:  „V tejto knihe autor rozpráva o svojej bezprostrednej účasti v boji za slobodu a jeho úprimnom želaní ustanoviť v Čečensku mier…“ Podrobnosti o spôsoboch a metódach, akými sa Achmadov snažil tento svoj cieľ dosiahnuť, Brzezinski pre istotu vynechal.

Ruskej tajnej službe sa taktiež podarilo zachytiť telefonický rozhovor medzi Achmadovom a teroristom Š. Basajevom: „Áno, musíme ich čo najintenzívnejšie zabíjať a rezať, no hovoriť treba niečo úplne iné. Je to veľmi dôležité…“

Ďalší terorista zo Severného Kaukazu, Tamaz Nalbandov, na ktorého Rusi vydali zatykač ešte roku 2001, sa „preslávil“ únosom rukojemníkov, vydieračstvom, a zajatím istého podnikateľa, za ktorého žiadal výkupné 100 000 dolárov.  „Odmenou“ za jeho zásluhy vo vojne proti Rusku bolo udelenie amerického azylu a povolenia k pobytu v USA.

Koľko ešte takých „bojovníkov za slobodu“, ktorým sa nenašlo miesto v dnešnom Čečensku pod správou A. Kadyrova, je ešte roztrúsených po krajinách-bojovníkoch za demokraciu, je ťažké spočítať. Napríklad v Belgicku v júni 2015 zadržali 16 ľudí zo Severného Kaukazu – v Antwerpách a Leuvene. Koľko z nich sa tam zdržiavalo permanentne, a koľko pohostínilo periodicky, sa teraz vyšetruje. Minulú sobotu taktiež v Poľsku zadržali vo vlaku ďalšieho 22-ročného agenta teroristov zo Severného Kaukazu, ktorý, ako sa preukázalo, do krajiny pricestoval, aby verboval ľudí do štruktúr ISIL. Zostáva len hádať, za aký krátky čas ho „slepá európska spravodlivosť“ pustí na slobodu.

Solidarizajúce sa s EÚ a NATO Gruzínsko je tiež neslávne známe tým, že na jeho území sa nachádza Pankinský priesmyk, ktorý ruskí bezpečnostní analytici nenazývajú inak, než „vlasťou severokaukazských teroristov“. Nielenže cez tento priesmyk boli od deväťdesiatych rokov na územie Ruska pašovaní teroristi v celých skupinách pri plnej informovanosti gruzínskych bezpečnostných zložiek, pochádzajú odtiaľ aj „preslávení“ lídri ISIL, ako napr. (teraz mŕtvy) terorista Aš-iš Šání. Dokonca aj americký State Department vypísal za jeho hlavu odmenu 5 miliónov dolárov.

„Počnúc rokmi 2003-2004 mnohí z nich vycestovali do Európy, kde spravidla bezproblémovo získali status utečencov – predovšetkým v krajinách Beneluxu, Nórsku a Rakúsku. V Sýrii dnes na strane ISIL bojuje cca. 50 teroristov pôvodom z Pankinského priesmyku. 16 z nich už zahynulo“ – tvrdí expert na Severný Kaukaz M. Arešidze. Jeho kolega zo Srbska, vojenský expert Milovan Drecun, hovorí, že „pre západných politických funkcionárov boli severokaukazskí teroristi hrdinskými povstalcami, bojovníkmi za slobodu a ľudské práva“.

Je príznačné, že po istanbulskom teroristickom útoku, ktorého strojcom bol A. Čatajev, sa skupina jeho bezvýhradných podporovateľov drasticky preriedila, a európske tajné služby dnes dokonca preverujú indície o jeho možnej angažovanosti v plánovaní parížskych teroristických útokov, ktorým padlo za obeť viac než 130 ľudí.

Na dôvažok doplníme, že vyčerpávajúcu analýzu istanbulských útokov z pohľadu globálnej politiky poskytol V. Pjakin v najnovšom vysielaní „Otázok-odpovedí“, my sme sa zamerali len na personálne pozadie tohto zločinu, a priam donebavolajúcu príslovečnú európsku toleranciu voči tomuto zlu, ktoré – pokiaľ je namierené proti geopolitickému súperovi – je zrejme z pohľadu súčasnej západnej morálky akceptovateľné. Nuž, kto druhému jamu kope, sám do nej spadne.

Európa by si mala spomenúť na slová V. Putina z minuloročného prejavu pred VZ OSN:

„Je neprípustné využívať teroristov pre dosahovanie svojich politických cieľov. Pretože je ešte otázne, kto koho prekabáti. Teroristi sú – áno – suroví, neľudskí, ale vonkoncom nie sprostí.“

Tu si môžete pozrieť video k článku:

Stanislav Slabeycius