Šimečkovci, Lexmann, Leyenová – analyzujeme dôvody politického manželstva

Ich súčinnosť je organická ako prepletené korene, pretože, povedzme si priamo a bezodkladne, zástupcovia „vyspelých európskych demokracií” a progresívci vychádzajú z rovnakého predpokladu – teda že to ONI (a nikto iný) prinášajú nevyhnutný a nevyhnutne pozitívny pokrok. Komu ho prinášajú? Predsa všetkým ostatným, na koho majú dosah (hlavne tým „zaostalejším”…). V minulosti sa to týkalo európskych kolónií, dnes riadia podobným diktátom Úniu. Vrátane nás.

Nie ste im dosť dobrí, ak…

Ale buďme konkrétni: eurocentrizmus je umelo vytvorený rámec, prostredníctvom ktorého nahliadajú na svet dnes už aj mnohí Slováci. Je postavený na čiernobielom videní sveta, vyplývajúcom práve z čias „slávneho” kolonializmu (ktorý dodnes prežíva v zmutovanej podobe) – my, vyspelí a kultúrni (poťažmo bieli) ľudia, prinášame „budúcnosť” tým „druhým”. Často sme si pomohli pušným prachom a násilím (India, Kongo…), ale to je cena, ktorú „barbari” museli zaplatiť, aby sa vymanili zo svojho „barbarstva.”

Ako podporný argument nech slúžia výroky Ursuly von der Leyenovej, keď hovorí o tom, že svet potrebuje „európske vedenie” (leadership) viac, než kedykoľvek predtým. Tým presne potvrdzuje vyššie uvedenú tézu o tom, ako Západ uveril, že je „vyvolený.” Obhajuje sa pritom „hodnotami”, hoci svoju technologickú vyspelosť postavil na krvavých peniazoch (resp. nerastných surovinách).

Zhrňme si to: odmietanie či devalvácia kultúrno-civilizačnej inakosti (národov, ktoré nežijú podľa princípov európskeho modelu „slobody a demokracie”) robí z takto uvažujúcich osôb či organizovaných skupín defakto xenofóbne jednotky (mohli ste to vidieť v reakciách na americko-izreaelskú agresiu voči Iránu, kedy tvrdeniami, že tam vládne zločinecký režim, v podstate obhajovali spojeneckú operáciu) – ale to je len môj skromný záver vyvodený z týchto úvah; hádam po mne nezačnú fanúšikovia Brusela hádzať kamene…

Ideologický boj od rána do večera

Lenže uznajte, že podobne exkluzívny prístup voči vlastnej ideológii majú progresívne politické subjekty. To nie je ako SaS, že sa, dajme tomu, snažili pomáhať podnikateľom, alebo naopak sociálna demokracia, ktorá uprednostňuje pomoc slabším vrstvám obyvateľstva. Tu hovoríme o ucelenej myšlienkovej sústave, aká nepripúšťa kompromisy: či už ide o pretláčanie homosexuálnych manželstiev, radikálny pohľad na „právo na potrat” alebo snahu o presadzovanie zelených politík aj na úkor konkurencieschopnosti slovenskej (či európskej) ekonomiky.

Progresivistická (pozor, to nie je to isté, čo progresívna!), absolútna, až s fanatizmom hraničiaca istota o vlastnej pravde a neomylnosti je v čistej analógii k eurocentristom v Bruseli: jedni aj druhí sú presvedčení, že to oni majú patent na pravdu. Európa priniesla „pokrok” zaostalým národom v minulosti, a teraz ho progresívci s priateľmi z bruselskej kaviarne prinesú nám, vlastným zaostalým spoluobčanom.

Pretože my sme podľa nich spiatočnícki, „regresívni” a vôbec, dajte pokoj s nejakými tradičnými rodinami, národným štátom, či nebodaj náboženstvom!

Ťahajú za spoločnú šnúru aj v otázke vojny na Ukrajine

Veď sa stačí porozhliadnuť. Odhliadnuc od politikov to vidíme aj na ich nasledovníkoch, aktuálne v osobe asistenta Jaroslava Spišiaka, bývalého správcu policajných sietí, Davida Púchovského. Ten je totiž spoluautorom knihy o Ukrajine, a pokúsi sa ju rozdávať na školách, čím sa dokonca verejne chváli. O jeho diele sa píše nasledovné: „Autori knihy strávili na hraničných priechodoch s Ukrajinou prvé hodiny, ale aj ďalšie týždne, aby prostredníctvom viac ako 160 fotografií priblížili osudy tých, ktorí jedným rozhodnutím prišli o všetko. Smútok, tragédia, zúfalstvo, ale aj nádej, solidarita a podaná ruka.” Reagujú teda na obdobie krátko po začatí špeciálnej vojenskej operácie, avšak evidentne podávajú iba jednu stranu príbehu.

Ako keby prišli do kina na poslednú štvrťhodinku, a teda všetko, čo sa udialo predtým a viedlo k tragickému vyvrcholeniu, sa vlastne neudialo. Kontext nikde.

To je zjavne tendenčný prístup, navyše postavený na citovom vydieraní – ako estetik vám garantujem, že osoba, z ktorej pohľadu predstavíte konflikt, sa v očiach čitateľa stáva hrdinom. Ak by niekto prišiel s podobnou knihou, avšak z pohľadu etnických Rusov, ktorých na Donbase zasahovala mínometná paľba kyjevského režimu, a tak museli ešte pred rokom 2022 emigrovať na východ, dosiahol by u čitateľa podobný emocionálny účinok – s tým, že by súčasne vyvolal hnev voči Zelenskému.

Takže kaviareň – jedna či druhá, aktivisti, herci, progresívci, resp. každý, kto sa rád nechá opiť rožkom a zjednodušeným, čiernobielym videním sveta (vrátane médií a neraz aj akademikov – zo strachu, aby nedajbože nevytŕčali z radu), akoby uzatvoril jedno spoločné šťastné manželstvo postavené na klamlivej ideológii, aká vychádza z mylného presvedčenia, že jej zástupcovia sú nositeľmi absolútnej pravdy.

A vy, ktorí ich nechcete počúvať, ste preto nielen hlúpi, ale dokonca aj zlí. V podstate je možné, že už vás označili ako hrozbu, len o tom ešte neviete…

Mimochodom, je tiež podivuhodné, že Miriam Lexmann (KDH) ako europoslankyňa drží spoločný ústredný naratív s progresívcami aj bruselským vedením, keď ide o Irán alebo Donbas. Konzervatívnemu kresťanskému demokratovi, ktorý bazíruje na hodnotách daných doktrínou jeho náboženského presvedčenia, by však podobne založení ľudia vôbec nemali byť rovnocenným partnerom. Boží služobník má hľadať pravdu, a nie nekriticky šíriť jednostrannú propagandu.

Nuž ale ako sa hovorí – každý podľa vlastného vedomia a svedomia.

Prečítajte si tiež:

• Šimečkova hlboká kríza sa odhalila v plnej nahote. Už ho nechcú ani vlastní
• Mimovládky vo vytržení: Nechcú si z rúk pustiť STVR
• „Dezolát, antivaxer, nácek.” Prostriedky politického boja sú čoraz ostrejšie