Naše emócie dostanú zabrať čoraz viac

V 21. storočí sa stalo niečo, na čo sme sa nemohli pripraviť. Politický boj posunul latku tak ďaleko, že už len úzka skupina politikov tradičného strihu sa drží vecnej argumentácie, kým zvyšok sa snaží v prvom rade pôsobiť na emócie. To ale nie je všetko, pretože konečným dopadom týchto techník je tzv. „afektívna polarizácia”, teda hlboké rozdeľovanie spoločnosti na vzájomne sa odpudzujúce skupiny.

Tento vzťah je postavený na nedôvere a nevraživosti, vlastne úplnej antipatii. Nejde teda primárne o záležitosť ideologickú, lež emocionálnu. Ako keď vám niekto z dúhovo-ukrajinsko-vakcinačnej skupiny vynadá, že ste dezoláti. Namiesto toho, aby vám slušne vysvetlil svoje stanovisko, a vypočul si to vaše. Neschopnosť viesť dialóg ako z učebnice. Nehovoriac o tom, že myšlienka kompromisu sa stáva úplne neprípustnou.

My vs. Oni

S nástupom tohto druhu radikálnej polarizácie sa spoločnosť rozdelila na My VS Oni. V USA sú to Republikáni VS Demokrati, u nás napríklad „eurohujeri” VS euroskeptici (mnoho ďalších protikladných prívlastkov určite viete doplniť sami). Problém je v tom, že ide o nezmieriteľné tábory.

Prejavuje sa to aj na mikroúrovni spoločnosti, doma za kuchynským stolom, kde sa rozhádajú členovia rodiny kvôli „lebofico”. Máme tendenciu politizovať aj apolitické témy, ako sa môžete presvedčiť v komentároch pod príspevkami červených denníčkov na sociálnych sieťach – keď napríklad píšu o hororovom filme, ich fanúšikovia sú schopní dať do komentáru poznámku typu „najväčší horor predvádza naša vláda.”

Až takto hlboko siaha rana v spoločnosti.

Niet divu, že vo vyhrotených chvíľach (masové protesty za Ukrajinu alebo „proti mafii”) hovoria analytici aj novinári o rizikách prepuknutia občianskych nepokojov – guma je napínaná len dovtedy, kým nepraskne.

Všímajú si to dokonca pracovníci americkej MIT, ktorí prišli s návrhom novej metódy „kvantifikácie” afektívnej polarizácie, a to s experimentálnym využitím „trojrozmerného” psychologického modelu Valence-Arousal-Dominance (hodnotenie emócie, jej intenzita, a pocit kontroly nad situáciou). To je však len otázka výskumu, nás by mali zaujímať riešenia problému.

Existuje vôbec cesta von?

Nebol by som príliš optimistický, vysvetlím prečo. Keď totiž tento kôň začne cválať prirýchlo, jazdec stratí kontrolu a zájde priďaleko na to, aby bol možný návrat – aj keď niektorí kolegovia tvrdia iné. Vraj sa treba snažiť o dialóg s protistranou, hľadať nejaký spoločný základ, na akom sa vieme zjednotiť; podeliť sa o spoločné prvky našej identity.

Lenže presne kvôli tomuto je môj postoj apokalyptický – ako sa chceme zjednotiť, keď sme o identitu už prišli? Mám na mysli symbolicky vyjadrený fakt, že s opozíciou demonštrujúci spoluobčania držia na tyčiach, ktorými mávajú, okrem slovenskej vlajky aj európsku, dúhovú a niekedy aj ukrajinskú. Lenže identita občana nemôže byť rozdelená medzi niekoľko osobitých celkov. To je prípad fragmentácie, kde sa Slovák, a to čo je historicky prirodzene dané jeho naturelu, „rozkladá” ako v kyseline.

„S náckami sa nedebatuje”

Ďalšia vec je, že pokiaľ ste boli hlboko dourážaný (napr. voličom koaličných strán vyčítajú neprajníci údajnú nižšiu vzdelanosť – ako keby titul automaticky znamenal aj kognitívnu kompetenciu, alebo robil z niekoho „lepšieho” človeka), len ťažko sa necháte nahovoriť na nové kolo dialógu. Ale vidieť môžeme často aj teatrálne prejavy odporu k protinázoru – naposledy opustil televíznu debatu český europoslanec Vondra, keď nezvládol nasadenie Ľuboša Blahu.

Potom mal tú drzosť hovoriť o našom sociálnom demokratovi ako o „náckovi”, čo je typická skratka liberálnej grupy, keď sa chce vyhnúť debate. Pretože „s náckami sa nedebatuje”. (Môj bývalý spolužiak zas pri jednej príležitosti vyhŕkol „Blaha je k….” a tým bola preňho naša politická polemika uzavretá)

Týmto prístupom, žiaľ, politické elity legitimujú nálepkovanie svojich oponentov ako predstaviteľov zla – s tým, že ich voliči automaticky nemôžu byť iní a netreba sa s nimi vôbec baviť…

Skúste sa potom priateľsky pozhovárať s priateľom z detstva, keď vysvitne, že má iné voličské preferencie, a garantujem vám, že narazí kosa na kameň (a nie, nálepka „slniečkár” rozhodne nemá tie isté grády ako „dezolát”). Toto je tragický obraz doby, spôsobený afektívnou polarizáciou.

Ak vás zaujímajú ďalšie nuansy politického boja, zaujímavé odborné články k téme ponúka napríklad Európsky žurnál politickej teórie.

Prečítajte si tiež

• Spor Vondra-Blaha nekončí: kto je tu „nácek“?
• Opozícia pradie ako kocúr „Muro“. Ostatní sú „dezoláti v uliciach“

Aj keď sme sa v tomto článku venovali konkrétnej téme, ak máte chuť pokračovať v čítaní, určite si nenechajte ujsť aj článok Polícia rozširuje vyšetrovanie podvodov v mimovládke Marty Šimečkovej, v ktorom sa venujeme úplne inej oblasti a prinášame ďalšie zaujímavé pohľady a praktické informácie.