Európske dotácie, ako podozrivá žobračenka, ktorá nás má udržať tesne nad vodou

Tu platí rovnako, že ak prídu peniaze zo zahraničia a tvária sa že sú darom, tak sa treba dobre pozrieť, kade vedú ich cesty. Ak to podrobne rozanalyzujeme, tak s prekvapením zistíme, že v maximálnej miere slúžia na zabezpečenie odbytu tovarov dovezených zo zahraničia a na financovanie zahraničných firiem.

Rozbitie našich obchodných sietí a katastrofálna privatizácia pod taktovkou pražských dirigentov na čele s Václavom Klausom a u nás s Ivanom Miklošom, vytvorila našu totálnu závislosť na dovozoch tovarov zo zahraničia. Dovtedy sme boli sebestační v potravinách, s výnimkou pomarančov, citrónov a banánov, ako aj pri výrobkoch spotrebného priemyslu.

Iste aj za čias vlád Vladimíra Mečiara dochádzalo v tomto smere k zlým rozhodnutiam, ale Dzurindova vláda najväčším rozsahom predaja do zahraničia, vrátane strategických podnikov, to totálne dorazila.

Dnes, keby neprišlo každý deň na Slovensko zo zahraničia 1300 až 1500 kamiónov s tovarmi, tak by naše obchody boli po krátkom čase prázdne. Rovnako je to aj vo veľkoobchode. Pozrite sa akého pôvodu sú komponenty, ktoré  sa montujú do televízorov, ďalších výrobkov spotrebnej elektroniky ako aj áut. Aké materiály sa používajú  v stavebníctve a ďalších odvetviach. Ak nie sú rovno dovezené zo zahraničia, tak sú síce naše, ale vyrobené vo fabrikách, ktoré sú v cudzích rukách.

Zo Slovenska ročne, cez majiteľov zahraničných firiem, odchádza približne 7 až 9 miliárd eur. Od vstupu do EÚ to bolo približne 56 miliárd eur. Z EÚ prišlo na Slovensko v dotáciách, po odpočítaní nášho príspevku, celkove okolo 29 miliárd eur, čiže približne polovica toho, čo odišla. Argumentácia, že zahraničné firmy u nás aj investujú, kríva preto, lebo zároveň aj využívajú naše a európske zdroje určené pre Slovensko.

Videli sme to, ako sa takto investovalo pri obnove výroby hliníku v Žiari nad Hronom, pri modernizácií železiarní v Košiciach, ale aj teraz pri čistení Dunaja talianskou firmou, ktorú angažoval exminister Taraba. To, že na všetky väčšie investície musia byť medzinárodné verejné obstarávania, nie je náhodou. A takýchto príkladov by sme po celom Slovensku mohli uviesť množstvo.

V Bruseli, preto aby zabezpečili príjmy západoeurópskym firmám, u nás presadzujú veterné a fotovoltické elektrárne, na ktoré vyrábajú komponenty. Rovnako nás ťahajú do zbrojenia, ktoré dá zisky západoeurópskym zbrojárskym firmám.

Na každé euro, ktoré príde zo zahraničia striehnu, aby sa zase do zahraničia vrátilo. Táto logika tu funguje celých 36 rokov. Pre naivných Slovákov sa však robí divadlo, ako treba nám byť za každé euro, Bruselu nekonečne vďační.

Podobne je to aj v obchode. Na Slovensko sa ročne dovezie potravín v hodnote od 8 do 9 miliárd eur a pritom zahraničné obchodné reťazce majú v rukách 80% celkového obchodu. V ich prevádzkach sa tvorí až 50% celkového DPH, čo predstavuje ich obrovskú vyjednávaciu silu k štátu. Výroba tovarov, ktoré sa takto u nás predávajú, dáva v 80% prácu ľuďom v zahraničí a z nás majú zahraničné obchodné reťazce iba príjmy a zisk.

Takže na záver treba povedať, že v trhovom hospodárstve každý deň prebieha neľútostný boj o každé euro. Treba sa zobudiť z toho, že niekomu v Bruseli záleží na našom približovaní sa k ich ekonomikám a že chcú aby sme mali rovnakú životnú úroveň.

Západné štáty pomocou svojich lobistov a úradníkov zamestnaných v centrále EÚ sa starajú iba o seba a na nás im absolútne nezáleží.

Je koniec rozprávky o dobrej EÚ a o blahobyte, ktoré nám členstvo v nej zabezpečí. Zobuďme sa, každý sa musí postarať sám o seba. Politikov, ktorí to nevedia a ďalej adorujú Bruselu, treba poslať do politického dôchodku.