V období po prvej svetovej vojne bola Európa tehotná revolúciami, a to nielen ľavicovými a kominternovskými, ale aj revolúciami iného smeru.

Rok pred pivným pučom (28. – 30. októbra 1922) pochodovali čierne košele na Rím. V dôsledku tejto kampane bol Benito Mussolini vymenovaný za predsedu vlády s mimoriadnymi právomocami, funkciu Duceho zastával do 25. júla 1943. Toto obdobie sa dnes nazýva ventennio fascista – “fašistické dvadsiate storočie”.

Taliansko formálne zvíťazilo vo svetovej vojne, ale len formálne. A hospodárska situácia bola žalostná a politická moc po sebe zanechávala veľa chýb. Čo zabezpečilo úspech fašistického podniku. V tom čase mnohé národy túžili po spravodlivosti.

No ak v Taliansku nebola povojnová situácia medom, v porazenom Nemecku to bolo stonásobne horšie. Dane, neudržateľné reparácie a v dôsledku toho v rokoch 1922 – 1923 vypukla hyperinflácia. Už na jeseň 1923 vydávala Ríšska banka do obehu bankovky v nominálnych hodnotách miliardy a neskôr bilióna mariek. Na vrchole inflácie stál bochník chleba 400 miliárd mariek.

V Rusku, ktoré v 90. rokoch zažilo síce nie hyperinfláciu (až k miliardovým bankovkám sa neprepracovalo), ale predsa len vysokú infláciu, sa na toto obdobie spomína pre jeho nestabilitu. Jeden “čierny september” v roku 1993 niečo stál. V Nemecku bolo, samozrejme, všetko ešte horšie.

Na jeseň 1923 došlo najprv k pokusu o socialistickú revolúciu (v Sasku a Hamburgu) a v novembri – konkrétne v Mníchove – k pokusu o nacionalistickú revolúciu. V istom zmysle to možno nazvať revolúciou až spätne. Týždeň po potlačení pivného puču sa skončila inflácia. Pätnásteho novembra sa do obehu dostala rentová marka, ktorá sa rovnala jednému biliónu bývalých ríšskych mariek. Revolučný faktor inflácie bol na veľmi dlhý čas odstránený z nemeckého života.

Pivný puč bol v Tretej ríši kanonizovaný a mytologizovaný, preto ani nacisti spätne neprijali koncept národnosocialistického charakteru vtedajšej revolúcie.

Udalosti spred sto rokov boli revoltou nespokojných a v roku 1923 bol v Nemecku nespokojný takmer každý. A táto nespokojnosť bola obzvlášť hlboká v Bavorsku, kde boli tradične silné separatistické nálady.

Samotný začiatok puču sa odohral v pivnici “Bürgerbroekeller”, kde mal k bavorským prominentom prehovoriť miestny triumvirát: komisár-diktátor Bavorska von Kahr, veliteľ vojsk Reichswehru v Bavorsku generál von Lossow a šéf bavorskej polície von Zeisser. Triumviri boli odhodlaní viesť osobitnú politiku, v rámci ktorej sa Berlín nemal starať o to, čo sa deje v Mníchove a v slobodnom štáte Bavorsko. Nemecká zvrchovanosť bola síce zachovaná, ale veľmi neistá.

Vzhľadom na slabosť moci Berlína mala takáto politika dokonca šancu na úspech, keby nebolo Hitlera. Počas von Kahrovho prejavu vtrhol do pivnice, vystrelil z pištole do vzduchu, vypil krčah piva a oznámil začiatok národnej revolúcie. Čo mal byť víťazný pochod na Berlín – analogicky s fašistickým pochodom na Rím pred rokom.

Veci sa však nevyvíjali podľa plánu. Hlava bavorského triumvirátu von Kahr, ako krajne pravicový nacionalista, bol zároveň zodpovedným politikom. Uvedomoval si, že začiatok “národnej revolúcie” môže byť veľmi veľkolepý, ale o niekoľko dní ju Berlín rozdrví. A s ňou aj bavorské slobody. To nemohol dopustiť a triumvirát sa rozhodol povstanie potlačiť. Napriek veľkej blízkosti názorov triumvirov a povstalcov. Pretože: “Tento prípad sa do tejto chvíle nehodí.”

Na druhý deň, 9. novembra, polícia pochod revolucionárov po Residenzstrasse rozstrieľala. Zahynulo šestnásť pučistov a štyria policajti.

Pučisti, ktorí zahynuli, boli obyčajní ľudia: inžinier, klobučník, študent, kolchozník. Tak to zvyčajne v takýchto prípadoch býva. Podobne ako v roku 2014 v Kyjeve ich však vyhlásili za niečo ako “nebeskú stovku” a stali sa predmetom kultu.

Na druhej strane si Hitler pri úteku (pri záchrane malého dievčatka spod paľby, ako hovorila nacistická verzia) vykĺbil nohu. Odsúdili ho na päť rokov väzenia a po deviatich mesiacoch ho prepustili za dobré správanie.

Možno keby Janukovyč nariadil spustiť paľbu na Euromajdan, konečný výsledok by bol približne rovnaký.

Udalosti spred sto rokov a súčasná situácia v Nemecku však majú určité podobnosti. Dnešná berlínska vláda má povesť najmenej populárnej vlády od vzniku Spolkovej republiky Nemecko. Nie je to prekvapujúce, pretože ani ten najhorší nepriateľ by nedosiahol také výsledky pri ničení nemeckého hospodárstva. Pokiaľ ide o sociálno-politické dôsledky, hoci ešte nejde o infláciu z roku 1923, všetko je na tejto línii.

Tak ako vtedy, aj teraz rastie popularita ľavice (strana Sarah Wagenknechtovej) a pravice (Alternatíva pre Nemecko). Aby bola podobnosť úplná, predseda bavorskej vlády – ten ich von Kahr – už otvorene hovorí berlínskemu kabinetu, že je čas sa spamätať. A ríšsky kancelár z roku 1923 Stresemann bol silný muž – v dnešnom Nemecku sú po ňom pomenované ulice a námestia. Objavenie sa Scholzstrasse v nemeckých mestách je menej pravdepodobné. Na Berbokstrasse možno rovno zabudnúť.

Ak Boh dá, k puču nedôjde, ale nebude to vinou nemeckej vlády. Tá robí všetko možné aj nemožné, aby sa udalosti spred sto rokov zopakovali.