Môj profil 
Predplatné
Šatana počas slávnostného ceremoniálu vytlieskala celá hala a fanúšikovia mu pripravili ovácie postojačky. Na svetelnej kocke premietli za tónov hitu “The show must go on” od kapely Queen najkrajšie góly a najpamätnejšie momenty z kariéry dlhoročného kapitána slovenskej reprezentácie a bývalej opory Slovana.
“Asi ste si už nemysleli, že ma tu niekedy uvidíte na ľade, nemyslel som si to ani ja. Som poctený a zároveň prekvapený, že sa Slovan rozhodol zaradiť ma medzi svoje legendy a vyvesiť moju zástavu hore pod strechu štadióna,” vyznal sa Šatan. Počas ďakovnej reči sa mu tisli slzy do očí. “Chcem sa poďakovať ľuďom, ktorí mi pomohli k tomu, že tu môžem dnes stáť. Prvé ďakujem patrí rodičom, ktorí ma podporovali od mojich šiestich rokov, keď som začal chodiť na štadión. Nikdy mi nestáli v ceste a mohol som tak kráčať za svojím snom. Druhé ďakujem patrí mojim trénerom, ktorí k vášni a talentu pridali svoj čas, vedomosti a potrebnú pomoc. Spomeniem najmä pánov Nemca, Uličného a Šuplera, ktorý mi dal prvú šancu v reprezentácii. Ďalšie ďakujem patrí mojim spoluhráčom a kamarátom. Hokej mi dal veľa, bez neho si svoj život neviem predstaviť. Ďalej sa chcem poďakovať mojej manželke Ingrid, ktorá pri mne vždy stála a musela sa deliť o svoj čas. Posledné ďakujem venujem fanúšikom, pretože pre nich sa hokej hrá.”
Počas ceremónie dostal Šatan od generálneho manažéra Slovana Maroša Krajčiho dres s číslom 18, ktoré v bratislavskom klube nosieval. “Ako znie v skladbe od Queen “Show must go on” – šou musí pokračovať. Slovan je klub s bohatou minulosťou a verím, že aj s bohatou budúcnosťou. Musím na tomto mieste povedať, že každý zápas za Slovan som hral naplno, žiadny som neodflákal. Počas kariéry som sa naučil, že nie sú dôležité výhry a prehry, ale že po každom páde treba vstať a ísť ďalej. To z vás robí skutočných víťazov,” dodal Šatan.
Podobizeň kapitána majstrov sveta z Göteborgu 2002 sa tak pripojila k ďalším jedenástim legendám, ktoré už majú vlajku pod strechou Zimného štadióna Ondreja Nepelu – k Jánovi Staršiemu, Jozefovi Golonkovi, Václavovi Nedomanskému, Vladimírovi Dzurillovi, Milanovi Kuželovi, Mariánovi Šťastnému, Dáriusovi Rusnákovi, Dušanovi Pašekovi, Zdenovi Cígerovi a trénerovi Ladislavovi Horskému. Klubovú Sieň slávy dopĺňa ešte vlajka fenomenálneho krasokorčuliara a olympijského víťaza z roku 1972 Ondreja Nepelu, ktorý bol taktiež členom Slovana Bratislava. Vo dvorane Slovana bol v minulosti aj Peter Šťastný, ale sám požiadal o vyradenie zástavy.
Šatan je odchovancom topoľčianskeho hokeja a profikariéru rozbehol v Dukle Trenčín, dôležitú časť svojej úspešnej klubovej kariéry však spojil so Slovanom. Bývalý útočník sa prvýkrát v “belasom” drese predstavil v sezóne 2003/2004, keď sa v úvode ročníka NHL nevedel dohodnúť s Buffalom na novej zmluve. Trvalejšie sa v Slovane predstavil počas výlukového ročníka 2004/2005, keď pomohol tímu k zisku majstrovského titulu. Neskôr v Bratislave pôsobil krátko v sezóne 2010/2011, druhý titul so Slovanom vybojoval ako kapitán v poslednom extraligovom ročníku 2011/2012. Šatan za bratislavský klub nastupoval aj počas prvých dvoch sezón v nadnárodnej Kontinentálnej hokejovej lige, pričom v prvej dokázal s mužstvom postúpiť do play off.
Veľkú stopu zanechal Šatan aj v NHL, v ktorej celkovo odohral 1136 zápasov so ziskom 789 bodov. Vyvrcholením jeho zámorskej kariéry bol zisk Stanleyho pohára s Pittsburghom Penguins na jar 2009. Šatan patril medzi hlavných ťahúňov reprezentácie, je držiteľom všetkých štyroch slovenských medailí z MS, reprezentoval aj na štyroch ZOH.
.JPG)
.jpg)
