Damask 2. októbra 2017 (HSP/SvPressa/Foto:TASR/AP-Khalid Mohammed)

Zaur Karaev na portáli SvPressa publikoval materiál v ktorom hodnotí výrazné úspechy Ruska v Sýrii a prepad amerických ambícií. Podľa Karaeva na príklade Sýrie vidieť ako sa dokázal režim Bašára Asada v priebehu dvoch rokov vďaka ruskej pomoci pozviechať z popola. Pritom sýrska armáda bola v roku 2015 v hlbokej defenzíve a spoliehala sa len na jednotky takého typu ako Tigri, alebo hrdinovia z Deir ez Zor, ktorí takmer dva roky držali pod kontrolou mesto obkľúčené hrdlorezami z ISIS, či príslušníci Republikánskych Gárd a členovia výsadkových jednotiek.

Pokiaľ nevstúpilo Rusko do konfliktu, sýrske vládne jednotky napriek všetkým snahám nedokázali úspešne bojovať proti teroristom ISIS i protiasadovským povstalcom. Po príchode Ruska, výcviku pod vedením ruských inštruktorov už sýrska armáda nepozná porážku a likviduje teroristov ako na bežiacom páse. Dnes sýrske vládne jednotky likvidujú teroristické bandy ISIS v Deir ez Zor a teroristi či predstavitelia protiasadovskej opozície už nepredstavujú pre režim Bašára Asada vážnu hrozbu. Teroristi dokážu ešte zaútočiť na odľahlejších miestach Sýrie s cieľom spomaliť ofenzívu vládnych síl v Deir ez Zor a na východnom brehu Eufratu, nemajú však ani sily a ani potenciál na to, aby vojenskú situáciu v Sýrii zvrátili.

Dnes predstavujú pre Damask najväčšie nebezpečenstvo Kurdi, ktorí sa snažia obsadiť čo najviac územia na východnom brehu Eufratu. Podporujú ich Američania, ktorých zaujímajú bohaté naftové a ropné polia na územiach východne od Eufratu. Kurdi sa snažia  pokiaľ je to možné nedostávať sa do konfliktu s vládnymi silami, dialóg medzi Kurdami a oficiálnym Damaskom však po porážke ISIS určite nebude jednoduchý. Kurdi majú pod svojou kontrolou takmer tretinu Sýrie a nechali sa počuť, že uvažujú v Sýrii minimálne o federácii.

Viacerí odborníci sú však presvedčení, že Kurdi chcú v Sýrii implementovať iracký scenár. Najprv budú uvažovať o autonómii, potom o federácii a nakoniec usporiadajú referendum o nezávislosti. Samozrejme oficiálny Damask s takýmto riešením veľmi nesúhlasí. Ak by stratil vplyv nad územiami, ktoré ovládajú Kurdi, mohlo by to znamenať pre Damask viacero problémov. V prvom rade by Damask stratil kontrolu nad spomenutými naftovými a plynovými ložiskami, odstredivé tendencie Kurdov by posilnili odstredivé tendencie sýrskych sunnitov. Nesmieme zabúdať, že v Sýrii sa nerieši len vnútrosýrsky konflikt, ale Sýria sa stala bojiskom v proxy vojne, v ktorej sa stretli záujmy Ruska a USA.

Rusko a USA v tejto vojne bojujú o posilnenie svojho geopolitického vplyvu. Konfrontácia sa od roku 2011 vyvíjala spočiatku v prospech Američanov, v poslednej dobe je však výhoda na strane Ruska a ruské úspechy sú oveľa markantnejšie ako americké. Američania v poslednom období utrpeli niekoľko citeľných porážok nielen v Sýrii, ale na celom Blízkom východe, ktoré vážne otriasli ich postavením.

V prvom rade utrpeli krach plány USA a EÚ na odstránenie Asada. Vstup Ruska do konfliktu v Sýrii dňa 30.9.2015 znamenal záchranu pre Asada v poslednej chvíli, pretože protiasadovské zoskupenia už stáli na okraji Damasku a Asad so svojou armádou ovládal už len necelých 20% sýrskeho územia. Po dvoch rokoch, kedy západní odborníci predpovedali krach ruskej vojenskej misie a hovorili o novom Afganistane pre Rusko,  ovláda Asad a jeho spojenci takmer 90% územia, ISIS je rozbitý a protiasadovská opozícia s výnimkou Idlibu nemá situáciu pod kontrolou. USA a Západ utrpeli v priebehu dvoch rokov v Sýrii kolosálnu porážku.

USA však pokračujú aj ďalej vo svojích aktivitách a nemienia Rusku ďalšie pozície prepustiť bez boja. Američania ťažko nesú svoje porážky, Rusko a Irán im spravili škrt cez rozpočet. Ak by Rusko a Irán nezasiahli na strane Asada, sýrsky režim by už neexistoval. Je potrebné si ale uvedomiť, že Rusko a Irán nezasiahli na strane Asada preto, lebo chceli uchrániť sýrsky režim. Sledovali vlastné geopolitické ciele.

Američania sa snažili preformátovať celý arabský svet svojími revolúciami. Ak by sa im to podarilo a okrem Hussaina, Kaddáfiho, Mubaraka by padol aj Asad, Rusko a Irán by následne utrpeli porážku  a ich postavenie by sa výrazne oslabilo. Najmä Rusko by sa dostalo do ďalších problémov na Kaukaze a v Centrálnej Ázii. Pre Rusov bola preto podpora Asada kľúčovým faktorom. Američania neakceptovali ruské protesty namierené proti americkej agresii voči Lýbii a Iraku. Preto Rusko v Sýrii siahlo po inom riešení, ktoré bolo pôsobivé a prinieslo so sebou ťažkú  porážku Američanov.

Rusko prestalo protestovať a začalo konať, čo Američania neočakávali. V roku 2008 v Gruzínsku už síce  Američania uvideli, že Rusi sa už nenechajú tlačiť, na Američanov zapôsobila rýchla porážka Saakašviliho gruzínskych vojsk cvičených Američanmi ako studená sprcha. Ruská armáda rozbila gruzínske jednotky a prinútila Gruzíncov začať sa správať korektne a slušne. Z Gruzínska  musel utiecť gruzínsky prezident Saakašvili (proamerická figúrka) , ktorý momentálne rieši pre Američanov úlohy na Ukrajine.

V Sýrii sa teraz geopolitická situácia zmenila až tak, že nikto z Američanov už neuvažuje nad odstránením Asada a Američania znova vnímajú Asada ako politickú veličinu, s ktorou je potrebné rokovať. Američanom v Sýrii ostáva reálne už len jedna zbraň a tou sú Kurdi. Ak prídu o Kurdov, stratia svoj vplyv na Blízkom východe. Pritom postavenie Kurdov vôbec nie je ružové, všetky krajiny naokolo sú výrazne protikurdsky orientované ( s výnimkou Izraela, ktorý dúfa, že Kurdistan vznikne, pretože by sa tak nepriateľstvo šiítov a sunnitov delilo medzi Izrael a Kurdov).

Američania sú v delikátnej situácii. Do roku 2015 boli presvedčení, že Asad čoskoro padne a preto nástojili na územnej celistvosti Sýrie. Boli presvedčení, že proamerická bábková sýrska vláda bude plniť všetky rozkazy s Washingtonu, samostatný Kurdistan preto nepotrebovali.

Ruský vstup do konfliktu však úplne ináč zamiešal karty, takže dnes Američanom územná celistvosť Sýrie nevyhovuje. Chápu však, že Kurdom hrozí smrteľné nebezpečenstvo a nechcú Kurdov stratiť v prípadnej vojne Kurdov voči okolitým krajinám (Sýria, Turecko, Irán, Irak). Táto vojna by sa s vysokou pravdepodobnosťou skončila porážkou Kurdov a tým aj Američanov, ktorí by na Blízkom východe stratili svoju poslednú zástupnú armádu.

V hre je ešte stále aj varianta, že Rusko uplatní svoj vplyv a presadí prípadne kurdskú autonómiu v Sýrii, prípadne federálizáciu Sýrie. V takomto prípade ruskej garancie kurdskému národnému hnutiu by Američania mali obrovský problém, pretože už by nemali čo Kurdom ponúknuť. Ak sa stane aktuálnou táto varianta, záleží len od Kurdov, či budú ochotní hrať vabank (samostatnosť) a s prípadnou americkou podporou budú čeliť tlaku protikurdsky orientovaných krajín, alebo sa rozhodnú prijať prípadné ruské riešenie a uspokoja sa s autonómiou, či federalizáciou.