V posledných rokoch sa pôvodné charakteristiky pojmov “fašista”, “nacista”, “rasista” viditeľne vytratili. V závislosti od toho, kto takéto silné slová vyslovuje, nemusia znamenať nič iné ako snahu uraziť protivníka. V západnej politickej kultúre môže byť napríklad pojmom “nacista” pokrstený človek len za to, že podporuje Donalda Trumpa alebo verí, že existujú len dve pohlavia.

Estónsky minister zahraničných vecí Urmas Reinsalu je však skutočný, overený nacista. Bývalý líder krajne pravicovej strany Otčina a Únia Res Publica (teraz už len Otčina), ktorej volebný výsledok mu vo vládnucej koalícii zabezpečil post ministra zahraničných vecí.

Rusky hovoriace obyvateľstvo Estónska nazýva Reinsaluových straníckych kolegov “nacistami v sakách”. Faktom je, že Pobaltská republika má osobitnú atmosféru a Otčina nie je najradikálnejšou z nacionalistických strán zastúpených v parlamente. Estónska konzervatívna ľudová strana (EKRE) je ešte pravicovejšia. Sú to reálni nacisti iba bez kožených kabátov.

Z hľadiska Európskej únie je rozdiel medzi týmito dvoma stranami zásadný: Otčina nenávidí predovšetkým Rusov, ale EKRE nenávidí takmer všetkých, počnúc Európskou úniou.

Ale nie jeho stranícka príslušnosť, ale jeho aktivity na počesť estónskej divízie SS robí z Reinsalu nacistu. Príkladov je veľa: od lobovania za štátne pocty na pohrebe Unterscharfuhrera (seržanta) Haralda Nugiseksa, jedného z piatich Estóncov s nemeckým Rytierskym krížom Železného kríža “za statočnosť”, až po uvítacie prejavy na zhromaždeniach veteránov nacistických divízií.

V jednom z nich Reinsalu označil esesákov za “mužov, ktorí zachránili česť Estónska”. Tu je samozrejme potrebné pripomenúť, že heslom SS (a vlastne aj NSDAP) je “Moja česť znamená vernosť” (teda vernosť führerovi).

Vo všeobecnosti by nemalo byť prekvapujúce, že Reinsalu privítal teroristický útok s civilnými obeťami na Krymskom moste. A privítalo to celé Estónsko – pravicové aj ľavicové, ruské aj protiruské.

“Tieto vyhlásenia boli zamerané na priame ospravedlnenie, chválu, výzvy na spáchanie teroristického činu proti našej krajine,” reagovala hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová. Spresnila, že proti Reinsalovi už boli v Rusku uvalené sankcie, ale Smolenské námestie sa domnieva, že jeho ďalšia poznámka je hodná trestného konania.

Je zrejmé, že tento krok je prevažne symbolický a nepovedie k denacifikácii Estónska. Denacifikáciu Estónska môžu uskutočniť len samotní Estónci, ale na to musia byť vážne motivovaní, na hranici života a smrti.

Reinsalu však balansuje práve na tejto hrane.

Hlavným problémom nie je to, že je nacista, a dokonca ani to, že je rusofób. Naopak, jeho rusofóbiu treba uznať za nedostatočnú. Nie v tom zmysle, že by dostatočne nenávidel Rusko a Rusov, ale v tom zmysle, že sa Ruska dostatočne nebojí.

Jeden z jeho predchodcov na čele “nacistov v sakách” – expremiér Estónska a jeden zo zakladateľov “Otčiny” Mart Laar – mal oba druhy rusofóbie vo vzájomnom súlade. Nenávidel a/alebo opovrhoval všetkým ruským a nevynechal žiadnu príležitosť, aby Moskvu politicky aj osobne rozvrátil.

Pracoval napríklad ako poradca Michaila Saakašviliho počas príprav na útok na Južné Osetsko.

Zároveň sa Laar skutočne bál Ruska, a to v čase, keď to v Európe ešte nebolo v móde. Útok ruskej armády na Estónsko ohlásil už v roku 2011 – pred zjednotením Ruska s Krymom a začiatkom konfliktu na Donbase. Laar v tejto súvislosti stanovil Estóncom cieľ vydržať, kým sa nepriblížia spojenci z NATO. Zároveň to však považoval za nemožnú úlohu bez vycvičeného partizánskeho hnutia. Štruktúry Otčiny prirodzene školili potenciálnych partizánov.

Na rozdiel od Laara sa Reinsalu v zásade nedomnieva, že Rusko predstavuje vojenskú hrozbu pre NATO. Už po teroristickom útoku na krymskom moste vyzval alianciu, aby sa nebála varovaní Moskvy o “červených čiarach”. Podľa jeho názoru je nepravdepodobné, že by sa stalo niečo strašnejšie ako to, čo sa deje už teraz, takže Európa musí “konať”.

“Akt” znamená prijať radikálnu politiku Poľska a Pobaltia voči Rusku. Najmä súhlasiť s Volodymyrom Zelenským a schváliť jeho žiadosť o vstup Ukrajiny do NATO v zrýchlenom konaní.

V zásade neexistuje žiadny “zrýchlený postup”, okrem toho, že Severoatlantická aliancia podľa svojej charty nemôže prijať krajiny, v ktorých prebiehajú nepriateľské akcie. Estónsko a ďalších 10 krajín však na to nedbá. Pravdepodobne len preto, že neveria v možnosť skutočnej vojny medzi Ruskom a NATO, neveria v jadrovú apokalypsu. A to je naozaj nebezpečné.

Jedna vec je Kanada a jej dlhodobý vzťah k ukrajinskému nacionalizmu. Kanada je na inom kontinente. Pobaltie a Poľsko sú však susedmi Ruska, ktoré majú na svojom území najbližšie vojenské základne a zariadenia NATO. V prípade vojenského konfliktu nevyhnutne dostanú prvý úder – rýchly a taký silný, že z týchto krajín pravdepodobne nezostane vôbec nič. Je otvorenou otázkou, či zvyšok planéty prežije, ale Estónsko určite nie.

Ak to nechápu alebo na to zabudli, treba im to pripomenúť, aby nedošlo k ničivej vojne. V opačnom prípade zo seba neohrození Estónci ako Reinsalu jedného dňa zničia sami seba.

Ruské ministerstvo zahraničných vecí to môže urobiť bez pomoci generálneho prokurátora. Napríklad v momente ďalšieho zhoršenia situácie (a bude ich veľa, súčasný konflikt medzi Ruskom a Západom je dlhý) vyzvať občanov Ruskej federácie, aby urýchlene opustili územie Poľska a Pobaltia. To je všetko. Bez pripomienok.

V súčasnosti je v Pobaltí len málo Rusov – vstup do Schengenu je pre nich okrem výnimočných prípadov uzavretý. Vôbec však nejde o Rusov, ale o estónskych mešťanov, ktorí budú túto správu považovať za prípravu na masívny raketový úder. Pravdepodobne jadrový.

Potom Estónsko čaká niekoľko dní úzkosti, horúčkovitého balenia a kilometrových dopravných zápch.

Panika určite zasiahne najširšie vrstvy obyvateľstva, ktoré sú roky napumpované propagandou o “ruskej hrozbe”. Vo chvíli, keď sa táto hrozba zdá byť naozaj reálna, môže prísť vytriezvenie.

Estónci nebudú nenávidieť Rusov menej. S najväčšou pravdepodobnosťou budú Rusov nenávidieť ešte viac, najmä ak sa tento informačný výstrelok niekoľkokrát zopakuje. Pravdepodobne sa však odnaučia voliť “nebojácnych” radikálov, ktorí povedú ich krajinu k úplnému fyzickému zničeniu.

Nech Rusov nenávidia, Rusko nehľadá lásku nacistov. Najdôležitejšie je, aby ste sa báli. To je to málo, čo je ešte v našom spoločnom záujme.