Keď sa dnes povie „Družba stojí“, veľa ľudí si automaticky predstaví prázdne pumpy a skokové zdraženie. Robert Fico hovorí o kríze. Lenže skôr než sa necháme vtiahnuť do paniky, treba rozlíšiť dve veci. Prvá je jednoduchá: či bude palivo a za koľko. Druhá je politická: kto si cez ropu a plyn buduje pozíciu.

Faktom je, že Slovnaft vyrábal ropné produkty desaťročia z ruskej ropy, o ktorej sa hovorilo ako o citeľne lacnejšej. Na stojanoch to však občan nevidel tak, aby platil o desiatky percent menej než okolie. To je prvý signál, že v tejto debate nejde len o „lacnú surovinu“ a „ochranu motoristu“, ale aj o marže, dane, obchodné stratégie a záujmy veľkých hráčov.

Po útokoch a prerušení tranzitu sa dnes hovorí, že potrubie je technicky pripravené na obnovenie dodávok. Ropa ním však stále netečie. A to už vyzerá ako rozhodnutie, nie len ako porucha. Bez ohľadu na to, aké motívy za tým Kyjev uvádza, Slovensko pri prerušení tranzitu stráca. Tak ako stratilo, keď sa na prelome rokov 2024 a 2025 zastavil tranzit ruského plynu cez Ukrajinu. Nie je to len teória. Sú to reálne náklady. Niekde v ekonomike sa prejavia. Či už v podobe drahších vstupov, horšej vyjednávacej pozície, alebo tlaku na štátne firmy.

Otázka teda neznie, či niekto hrá politické hry. Tie dnes hrajú všetky strany. Kyjev využíva tranzit ako páku v čase vojny a v čase, keď potrebuje solidaritu a podporu. V Budapešti to priamo zasahuje do predvolebnej kampane. Slovenská vláda nechce stratiť spojenca pri spoločných rokovaniach v Bruseli. A Brusel, rovnako ako pri plyne, dal v praxi prednosť ukrajinskému záujmu pred záujmami členských štátov, ktoré znášajú následky. Takže nejde o príbeh jedného vinníka, ale o tvrdý stret záujmov, v ktorom sa energetika stala nástrojom.

Podstatné je však niečo iné. Čo z toho má občan. Ak Družba nepotečie vôbec, budeme tankovať výrazne drahšie než Česi, Poliaci či Rakúšania, alebo sa trh jednoducho preleje a palivo nahradí dovoz. A ak je riziko pre občana zvládnuteľné, prečo sa potom v prvej línii verejného príbehu rieši najmä súkromný Slovnaft, kým oveľa tichšie ostáva otázka, čo bude so stopercentne štátnym Transpetrolom, ak Družba vyschne natrvalo.

Čo sa reálne stalo

Tranzit ropy cez Družbu sa prerušil po poškodení infraštruktúry na ukrajinskom území. Najviac to zasiahlo Slovensko a Maďarsko. Krajiny dnes mohli pokračovať v dovoze ruskej ropy vďaka časovo ohraničenej výnimke, ktorú si vyrokovali v rámci európskych sankčných pravidiel. A vďaka tomu, že dnes EÚ nerešpektuje vlastné pravidlá a Zelenskyi nedodržuje tranzitné dohody, nemôžu.

Zároveň platí aj druhá pravda. Spoliehať sa na infraštruktúru pod paľbou je riziko. Kto si nechá otvorený tento kanál, ten si necháva otvorené aj zraniteľné miesto. Lenže práve preto je prirodzené očakávať, že krajina, ktorá sa usiluje o čo najrýchlejší vstup do Európskej únie, nebude členským štátom spôsobovať ekonomické škody, ak sa tomu dá rozumne vyhnúť. Nie z altruizmu, ale z logiky veci. Pri schvaľovaní členstva bude potrebovať aj hlasy Maďarska a Slovenska. Teda krajín, ktorých konanie Ukrajiny poškodzuje.

Kandidát na členstvo nemôže súčasne žiadať solidaritu, peniaze, zbrane a politickú ochranu a zároveň držať v ruke kohútik, ktorým vie členské štáty poškodiť. To už nie je len vojna. To je vyjednávanie cez cudzie účty.

Štátna slepá škvrna. Transpetrol

Na túto slepú škvrnu upozornil aj Zoroslav Kollár. Ak sa v tomto príbehu niečo týka štátu priamo, je to Transpetrol. Nie Slovnaft. Transpetrol je stopercentne štátny podnik a jeho živobytie je jednoduché. Preprava ropy a tranzit. Kým tečie, podnik má príjmy. Ak by Družba vyschla natrvalo, Transpetrol prichádza o podstatnú časť biznisu a štát prichádza o stabilný príjem aj o nástroj, ktorý má strategickú hodnotu.

To už nie je debata o jednej rafinérii. To je debata o tom, ako bude Slovensko vyzerať v ére bez Družby. Či budeme mať alternatívne trasy a kapacity, či sa Transpetrol prestaví na iný tok, na skladovanie, na nové služby, alebo bude len ticho dožívať na infraštruktúre, ktorá sa stane nepotrebnou. Toto sa nedá vyriešiť tlačovkou, ale len rozhodnutím, investíciou a plánom.

A práve tu vzniká paradox. V prvej línii verejného príbehu vláda komunikuje najmä Slovnaft, nie Transpetrol. Slovnaft sa dá predať ako „ochrana občana“, lebo sa to dá jednoducho previazať na stojany a ceny. Transpetrol sa predáva ťažšie, lebo je to príbeh o štátnych príjmoch, o stratégii a o budúcnosti infraštruktúry.

Ak Družba skončí, Slovensko nepríde len o potrubie. Príde o príjem a z tranzitnej krajiny sa stane len odberateľom. A to je rozdiel.

Prečo má verejnosť problém veriť, že ide o občana

Do tejto krízy sa vracia stará jazva. Slovnaft a solidárna daň.

Verejne sa riešilo, že štát rátal so solidárnym príspevkom a Slovnaft ho spochybnil. Písali sme o tom aj na Hlavných správach a pripomenul ho aj Zoroslav Kollár. V čase konsolidácie je takéto správanie minimálne neetické. Ak firma v čase výnimočných ziskov odmieta „solidaritu“, potom pôsobí zvláštne, keď jej štát v kríze podá ruku ako prvej.

Štát môže v krízovej situácii konať pragmaticky. Môže dočasne pomôcť aj súkromnej firme, ak ide o stabilitu trhu. Lenže tým sa to nemôže skončiť. Ak má vláda tvrdiť, že chráni občana, musí presadiť aj druhú polovicu práce. Rovnaký meter. Transparentnosť. Kontrolu. Vymáhanie povinností.

Inak verejnosť uvidí len jednu vec. Silný hráč dostane pomoc, keď ju potrebuje, a povinnostiam sa vyhne, keď sa mu nehodia. Straty v kríze sa rozlejú na štát, ale zisky v dobrých časoch ostanú súkromné.

Bez rozprávok a bez paniky

Ak Družba skončí natrvalo, slovenský motorista nemusí automaticky tankovať výrazne drahšie než Česi, Poliaci či Rakúšania. Palivo sa v jednotnom trhu dá doviezť. Ak sa zmení dodávateľ, pre bežného človeka to môže znamenať len zmenu loga na pumpe a preskupenie tokov v pozadí. Aj preto, že ceny v regióne sa aj dnes pohybujú v podobných pásmach a rozdiely robia najmä dane, konkurencia a marže, nie legenda o tom, kto mal „zľavu“ na surovine.

Lenže to neznamená, že sa nič nedeje. Účet sa nemusí objaviť hneď na stojane. Slovensko pri prerušení tranzitu stráca aj vtedy, keď sa palivo dá nahradiť. Stráca vyjednávaciu pozíciu, stráca čas, stráca stabilitu a v pozadí rastie tlak na štátne firmy a na infraštruktúru. A keď sa z dohodnutého prechodového režimu stane trvalý problém, skôr či neskôr to zaplatíme, hoci nie vždy priamo v cene za liter paliva.

Preto je jadro sporu inde než v panike o pumpách. Skutočné otázky sú tieto. Ako bude Slovensko fungovať v ére bez Družby. Aké budú alternatívne trasy a kapacity. Čo bude s Transpetrolom, keď mu vyschne hlavný zdroj príjmov. Aké pravidlá budú platiť pre súkromných hráčov, aby sa neopakoval model, že v dobrých časoch sa zisky kapitalizujú a v kríze straty socializujú.

Politické hry dnes hrajú všetci. Kyjev, Budapešť aj Bratislava. Rozdiel je iba v tom, kto za ne zaplatí. Ak vláda nechce, aby to vyzeralo ako obrana MOL-u, musí prestať živiť krízový príbeh a začať hovoriť o pláne. Technicky, ekonomicky, strategicky. Čo spravíme, keď Družba skončí. Kto ponesie náklady. A či bude platiť rovnaký meter pre každého, aj pre tých najsilnejších.