Pripomína vybrané časti tlačovej správy Európskej komisie z 8. apríla 2015 o rozvojovej pomoci a je presvedčený, že Európska únia robí chybu.

– Európska únia a jej členské štáty si zachovali v roku 2014 postavenie najväčšieho poskytovateľa pomoci vo svete.

– Nové údaje potvrdzujú, že kolektívna Oficiálna rozvojová pomoc Európskej únie (inštitúcií EÚ a členských štátov) sa zvýšila na 58,2 mld. EUR (o 2,4 percenta oproti roku 2013), rastie už druhý rok po sebe a ku dnešnému dňu dosiahla svoju najvyššiu nominálnu hodnotu.

– Kolektívna Oficiálna rozvojová pomoc EÚ predstavovala 0,42 % hrubého národného dôchodku (HND) Európskej únie v roku 2014 (…) je však výrazne vyššia ako u ostatných darcov Oficiálnej rozvojovej pomoci v rámci OECD, ktorých priemer dosiahol 0,28 percenta hrubého národného dôchodku.

– V roku 2005 sa členské štáty Európskej únie zaviazali zvýšiť do roku 2015 Oficiálnu rozvojovú pomoc na 0,7 percenta hrubého národného dôchodku. Za predbežný cieľ si pritom stanovili dosiahnuť do roku 2010 úroveň 0,56 percent ODA/HND. Žiadny iný významný darca sa nezaviazal takto výrazne zvýšiť rozvojovú pomoc.

Richard Sulík poukazuje na to, že všetci vyzývajú k zvýšeniu finančnej podpory a chvália sa tým, ako Európska únia vynakladá na Oficiálnu rozvojovú pomoc najviac peňazí na svete.

“To však je absolútny dôraz na samotné míňanie. To je ako keby podnikateľ hovoril: “Som lídrom vo vynaložených výdavkoch! Kúpte si moje výrobky, ich výroba bola najdrahšia!” Zobrať peniaze daňovníkom a prerozdeliť ich však nie je nič pôsobivé, to dokáže ktokoľvek. To, na čom záleží, sú výsledky. A tie sú v prípade Oficiálnej rozvojovej pomoci Európskej únie katastrofálne,” prízvukuje slovenský europoslanec.

1.  Ako vidí efektivitu Oficiálnej rozvojovej pomoci samotná Európska únia 

Ako sa píše na oficiálnej stránke EÚ k téme Európskeho roka rozvoja (ktorým je rok 2015) – táto udalosť má byť okrem iného dobrou príležitosťou, ako európskym daňovníkom ukázať, že: “Každé euro minuté na rozvoj pomáha nielen ľuďom žijúcim v najchudobnejších krajinách sveta, ale aj samotným občanom Európskej únie.“ Takéto sebavedomé tvrdenie by si nedovolila ani súkromná firma a v prípade byrokratov je to absurdné. Vzhľadom na realitu je to navyše preukázateľné klamstvo.

2. Väčšina rozvojovej pomoci EÚ nekončí v chudobných krajinách

Ekonóm Thomas Bauer hovoril, že rozvojová pomoc EÚ je … “Výborným spôsobom na presun peňazí od chudobných ľudí v bohatých krajinách k bohatým ľuďom v chudobných krajinách.” Európska únia však aj tento, už tak hlúpy koncept, obrátila na ruby, k ešte horšiemu. Ako totiž poukázali britskí poslanci v roku 2012, len 46 percenta rozvojovej pomoci EÚ končí v nízkopríjmových krajinách a zvyšok končí v krajinách so stredným príjmom – najmä v Turecku a Srbsku, ktoré sa konzistentne nachádzajú medzi piatimi najväčšími príjemcami rozvojovej pomoci Európskej únie.

Samozrejme, podľa niektorých je to tak správne, napr. britský poslanec Andrew Mitchel hovoril, že podpora prijatia Turecka do Európskej únie je súčasťou národného záujmu Británie. Rozvojovou pomocou si tak Európska únia plní aj politické ciele. A to, že “každé euro na rozvoj pomáha nielen ľuďom žijúcich v najchudobnejších krajinách sveta” tak je čistý blud.

3. Oficiálna rozvojová pomoc Európskej únie často priamo škodí

Bývalý minister zahraničných vecí Bieloruska a neúspešný kandidát na prezidenta spomínal, ako tajná služba pri jeho zadržaní používala počítačovú výbavu a röntgeny s logami Európskej únie. Oficiálna rozvojová pomoc EÚ tiež poslúžila na vybudovanie biometrickej databázy, tímov so psami, člnov, termálnych kamier a kontrolných bodov pre pohraničnú stráž. Aj vďaka tomuto vybaveniu Bielorusko ľahšie bráni politicky nepohodlným ľuďom opustiť krajinu. Európska únia tak chcela pomôcť Bielorusko k rozvoju, ale reálne (minimálne v niektorých prípadoch, je otázne do akej miery) pomohla bieloruskej vláde k ešte väčšiemu a efektívnejšiemu útlaku.

Čo na to Európska komisia? Podľa jej hovorcu mala byť Oficiálna rozvojová pomoc Európskej únie použitá na kúpenie vybavenia, ktoré pomôže colným kontrolám a nie pohraničným strážam. Rozvojová pomoc EÚ mala podľa neho podporiť “demokraciu a slobodu, nie útlak”. Tento prístup je neuveriteľne naivný.

4. Len samotné prerozdeľovanie rozvojovej pomoci EÚ stojí násobne viac ako inde

Administratívne náklady pri Oficiálnej rozvojovej pomoci EÚ sú podstatne vyššie ako pri Oficiálnej rozvojovej pomoci samotných krajín, napríklad v porovnaní s Britániou sú administratívne náklady ODA EÚ až dvojnásobné.

5. Oficiálna rozvojová pomoc EÚ a prípady kolosálneho plytvania

– Policajti v Kongu sa vyparili

Európska únia v roku 2005 poskytla za peniaze daňovníkov vybavenie a výcvik zhruba 1000 policajtom v Kongu. Neskoršia kontrola v roku 2012 však už na tomto mieste nenašla “žiadne znaky polície ani policajných síl”“.

– Viac ako polovica projektov v Kongu zlyhala

Vyššie uvedený prípad nie je žiadnou výnimkou, naopak. Podľa Dvora audítorov EÚ v rokoch 2003-2011 Kongu spustila v Kongu programy za 1,9 mld. eur a ich výsledok je takýto A) Menej ako polovica skúmaných programov priniesla alebo pravdepodobne prinesie väčšinu očakávaných výsledkov. B) A bez problémov ani nie sú tie projekty, kde ciele boli splnené. Aj tam si totiž môžu úradníci odškrtnúť splnený cieľ, ale hneď potom sa to môže rozpadnúť, ako tí policajti v Kongu, ktorí sa vyparili.

– 90 mil. eur na elektráreň, ktorá nefunguje

Európska únia za 90 mil. eur postavila v Palestíne elektráreň. Táto elektráreň však pre nedostatok paliva nie je v prevádzke.

– Milióny eur pre ľudí, ktorí neexistovali

Rozvojovú pomoc v Ghane „dostávali“ desiatky až stovky tisíc ľudí, ktorí však, ako sa ukázalo, neexistovali. Niekto si teda týchto ľudí vymyslel a EÚ im (mu) spokojne posielala peniaze.

–  Rozvojová pomoc platená ľuďom za to, že nebudú chodiť do práce

V roku 2007 sa v Palestíne dostalo k moci islamistické hnutie Hamas. EÚ však s touto vládou nesympatizovala, a tak rozvojovú pomoc EÚ aj naďalej poskytovala bývalým vládnym úradníkom, no len pod podmienkou, že zostanú doma a nebudú pre súčasnú vládu pracovať.

6. Míňanie len pre míňanie – viac peňazí je na príťaž

Pri projektoch za eurofondy je typické “míňanie pre míňanie”, na čo poukázal už aj Dvor audítorov. Pri Oficiálnej rozvojovej pomoci Európskej únie to však je ešte ďaleko absurdnejšie. Ako to opísal francúzsky poslanec Francois Duluc: “Musím povedať, že v týchto európskych projektoch je priveľa peňazí. Občas ani nevieme, ako ich minúť. Napríklad v twinningoch (projekty EÚ) máme občas 3,5 milióna eur na 2 roky. (…) Je náročné minúť 3,5 milióna eur v Albánsku, Moldavsku alebo Bosne. Niekedy musíme zaistiť, aby aktivity trvali 5 dní namiesto dvoch, a to so štyrmi expertmi namiesto dvoch, ktorí by dokázali spraviť tú istú prácu.”

Duluc tiež hovoril o tom, že sa Európska komisia sťažuje, keď neminú celý stanovený rozpočet, a potom musia projekt predĺžiť. Ako tiež povedal: “Mohol by som spraviť to isté a získať tie isté výsledky alebo občas absenciu výsledkov s polovicou prostriedkov, ktoré každý rok poskytujú (…). Ak je to takto v celom medzinárodnom rozvoji, je tu obrovský priestor na získanie peňazí a rozpočtov na podporu iných aktivít.“ Viac peňazí tak je často dokonca na príťaž. Humanitárni pracovníci totiž namiesto toho, aby v chudobných krajinách pomáhali, musia niekedy rozmýšľať nad tým, ako vyplytvajú celý rozpočet, aby neboli kritizovaní.

7.  Chybný prístup k rozvoju – podobne, ako eurofondy

Problémom chudobných krajín nie je to, že nemajú nedostatok peňazí, podobne, ako to nie je problémom ekonomicky podpriemerných regiónov v EÚ, ktoré sú podporované za eurofondy.

V oboch prípadoch je nedostatok peňazí len dôsledkom a nie príčinou. A príčinou je to, že tieto krajiny, resp. regióny nie sú dostatočne konkurencieschopné a nedokážu teda vytvárať hodnoty. Dotovanie cez eurofondy alebo rozvojovú pomoc EÚ tak túto celú situáciu ešte zosilní, keďže tie krajiny, resp. regióny sa naučia len uspokojovať potreby úradníkov a nie uspokojovať potreby zákazníkov. A aj tí, ktorí chcú legitímne podnikať, majú toto podnikanie sťažené, keďže táto “pomoc” pokrivuje ekonomiku a konkurenciu. Na pokrivovanie trhov za rozvojovú pomoc Európskej únie poukazoval aj europarlament.

Ak teda chce Európska únia pomôcť chudobným krajinám, musí im pomôcť vytvárať bohatstvo. Namiesto dotácií by tak ďaleko viac pomohlo napríklad odbyrokratizovanie a zrušenie protekcionizmu v poľnohospodárstve EÚ. Chudobné krajiny by tak mohli Európskej únii poskytovať potraviny, vďaka čomu by boli sebestačnejšie, obyvatelia EÚ by mali lacnejšie potraviny a pomohlo by to zrejme aj samotným poľnohospodárom v Európskej únii, minimálne tých v krajinách ako je Slovensko, kde kvôli pokriveným dotáciám ani nemôžu normálne konkurovať.

Ak teda Európska únia chce pomôcť cudzím krajinám, v prvom rade musí zastaviť vlastné politiky, ktoré im ubližujú, čo znamená zrušenie ciel a necolných bariér voči týmto krajinám, najmä v poľnohospodárstve, ale nielen v ňom.

8. Absencia sebareflexie, prípadne zakrývanie zlyhaní

Napriek týmto všetkým faktom sa Európska únia aj naďalej pýši tým, že míňa najviac a aj to je jej málo, a preto žiada ešte viac. Pričom na to, že tieto peniaze sú míňané katastrofálne neefektívne absolútne nikto neberie ohľad. Zástancovia väčšieho míňania jednoducho žijú v bubline, kde pre nich existuje jednoduchý vzorec – viac míňania = viac dobra. Európska únia je navyše pri Oficiálnej rozvojovej pomoci často absolútne netransparentná a mnoho tiež nasvedčuje tomu, že sa svoje zlyhania v tejto oblasti v mnohých prípadoch snažila zakryť.

Európska únia už dnes dáva 0,42 percenta hrubého národného dôchodku na Oficiálnu rozvojovú pomoc Európskej únie. To je výrazne viac ako ostatné krajiny OECD, ktoré dávajú len 0,28 percent.

Neviem, kto rozhodol, že práve číslo 0,7 percenta je to ideálne na rozvojovú pomoc, ale je evidentné, že v čase, kedy sa Európska únia topí v dlhoch, kedy členské krajiny nemajú zaplatené desiatky miliárd faktúr, je takýto cieľ úplne mimo realitu.

Navyše oficiálna rozvojová pomoc Európskej únie je v mnohých prípadoch iba presun peňazí od chudobných ľudí v bohatých krajinách k bohatým ľuďom v chudobných krajinách. V roku 2012 iba 46 percent rozvojovej pomoci EÚ skončilo skutočne v chudobných krajinách. Nehovoriac o plytvaní, ako napríklad Kongo, kde zlyhala viac ako polovica projektov. Je preto najvyšší čas prestať sa hrať na veľkého donora a prestať mať ciele, ktoré sú jednoducho nereálne,” zdôrazňuje slovenský europoslanec Richard Sulík.

eu