Celé sa to zrodilo 29.4.2025, keď zavesil vyštudovaný propagandista Patrik Lenghart takýto príspevok na sociálnej sieti.

„…a čo keby sme ako Slovenská republika vyhostili všetkých ruských diplomatov, zavreli im tu ambasádu a prerušili s nimi diplomatické vzťahy? A keď nám budú chcieť napísať, môžu aj do Bruselu, aj tam máme schránku.“

Myšlienku doplnil 30.4.: „Ešte chvíľu nech ma hnevajú a vyzbieram im 400.000 podpisov na vyhlásenie referenda o vyhostení ruskej ambasády a jej agentov zo Slovenska.“

Neviem, kto túto jeho myšlienku podporil, v každom prípade tento aktívny občan začal konať.

Prešiel mesiac a expert na propagandu Patrik Lenghart pretavil myšlienku do činu a rozhodol sa proti ruskej propagande a ruským agentom na Slovensku bojovať naplno. Možno ho inšpiroval boj, ktorý zvádzajú jemu podobní aktivisti, bojovníci proti hybridným hrozbám s inštitútu pre nové hybridné hrozby, ktorý analyzovali hybridné pôsobenie Ruska na Slovensku. Viac sme o tejto analýze písali (tu).

Referendum o rozviazaní diplomatických vzťahov s RF

1.6. sa na svojom facebookovom profile pochválil informáciou, že sa do toho spolu s pár priateľmi naozaj pustil. Ich úsilie má vyústiť do založenia OZ, ktoré zorganizuje celoštátnu iniciatívu. Cieľom tejto ich aktivity bude v súlade s prvotnou myšlienkou vyzbierať 400 000 podpisov „na vyhlásenie referenda, ktoré by v prípade platnosti spôsobilo, že by Slovenská republika musela na minimálne 3 roky rozviazať diplomatické vzťahy s Ruskou federáciou.“

Úspešné referendum by podľa propagandistu Lengharta znamenalo zatvorenie ambasády a konzulátu Ruskej federácie na Slovensku, prerušili vydávanie a predlžovanie víz pre občanov Ruskej federácie, „a tak by sme konečne vystrnadili z Dolnej Krupej aj Putinových nájomných vrahov, ktorí tak hrdo nosia meno ‚Noční vlci’“.

Stihnúť by to chceli do konca roku 2026. Podľa informácie z 1.6 už sa im hlásia prvé 10tky dobrovoľníkov na zber podpisov a už sa našiel aj sponzor na propagáciu akcie na webe, či na ulici. Oslovení právnici pracujú na formulácii referendovej otázky, aby jej znenie nenarazilo na rozhodnutie prezidenta, samotné referendum nevyhlásiť. Ako sa to stalo s referendom Smeru o predčasnom ukončení volebného obdobia Matovičovej hrôzovlády Ústavným súdom SR, na ktorý sa s dôverou obrátila vtedajšia prezidentka Zuzana Čaputová, no a dnes problém s neochotou prezidenta vyhlásiť referendum k protiruským sankciám rieši Róbert Švec, predseda SHO. O jeho boji s prezidentom Pellegrinim sme vám viac povedali (tu).

Švec pre HS: Toto je najlepšia morálna a politická odpoveď prezidentovi

Precedense vytvorila Zuzana Čaputová, keď v rozpore s ústavou nevyhlásila referendum, pod ktoré sa podpísalo cca 600 tisíc občanov, napriek tomu, že predmetom referenda nebola ani jedna z otázok, o ktorých ústava zakazuje referendá robiť: „Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet.“

Motívom Lenghartovej aktivity ako uvádza v statuse je skutočnosť, že „smerovanie Slovenskej republiky a jej schopnosť sa brániť pred informačnými a vplyvovými operáciami Ruskej federácie, to nie je téma len pre pár vyvolených, pre lídrov politických strán alebo pre intelektuálov v kaviarňach.“ Lenghart vníma, že pôsobenie Ruska na Slovensku ohrozuje našu existenciu a samostatnosť. A to je vec, ktorá sa dotýka nás všetkých. Zároveň pociťuje morálnu povinnosť na tomto poli pre lepšie zajtrajšky našich detí, niečo konkrétne urobiť, aby aj ony mohli vyrastať v slobodnom svete.

Svoje informačné dielo zakončil pozdravom, ktorý si svojho času osvojili banderovci, na ktorých pôsobenie majú neblahé spomienky nielen Poliaci, ale aj Slováci: „sláva Ukrajine a sloboda, prosperita a suverenita pre Slovensko.“

Kto je Patrik Lenghart?

Expert na propagandu prednáša na Trnavskej univerzite. Venuje sa problematike propagandy, zvlášť v kontexte sociálnych sietí, kde vysvetľuje jej mechanizmy a vplyv. Žurnalistiku vyštudoval v Nitre. Má za sebou študijný pobyt na St. Olaf College v USA.

O skutočnosti, že je Lenghart v súvislosti s prebiehajúcim vojenským konfliktom u našich východných susedov ovplyvnený Ukrajinskou a EÚ propagandou svedčí nielen pozdrav na konci facebookového statusu, ale aj pohľad na niektoré udalosti, ktoré sa udiali od roku 2014 a ktoré z jeho pohľadu dokazujú, že sme ako súčasť EÚ s Ruskom vo vojne aj my. Za všetko môže Rusko:

Patrik Leghart rozprával o propagande v Slovenskom rozhlase

V rozhovore s moderátorkou Norou Hupkovou na Rádiu Slovensko rozprával odborník na propagandu a univerzitný pedagóg Patrik Lenghart o tom, ako propaganda sprevádza ľudstvo od počiatkov reči až po dnešné digitálne médiá. Zdôraznil, že propaganda nie je výlučne politickým nástrojom, ale prirodzenou súčasťou ľudskej komunikácie – od príbehov pri ohni až po reklamy a sociálne siete. Lenghart upozornil, že nemožno sa jej úplne vyhnúť, rovnako ako sa nedá úplne odolať flirtu – propaganda pôsobí na každého a časom „obrúsi“ aj najpevnejšie presvedčenia. Ako obranu odporúča udržiavať si vnútornú rovnováhu a kriticky premýšľať, či prijímané informácie pomáhajú alebo vyvolávajú iba strach a nedôveru. V súvislosti s častou kritikou spoločenskej polarizácie na Slovensku Lenghart tvrdí, že spoločnosť nie je až tak rozdelená, ako sa zvykne prezentovať – považuje ju za homogénnu skupinu ľudí, ktorých rozdeľujú najmä umelo vytvárané konflikty importované zvonka. Ako príklad manipulácie pripomenul nacistický film „Der ewige Jude“ a upozornil, že rovnaké princípy sa používajú aj dnes, keď sa hľadajú a démonizujú nové „nepriateľské“ skupiny. V pozitívnom zmysle vidí propagandu ako nástroj na vytváranie vzorov – skutočných hrdinov, akými sú podľa neho slobodné matky, učitelia či zdravotné sestry počas pandémie. Vyzdvihol myšlienku, že by si spoločnosť mala takýchto ľudí uctiť aj symbolicky – napríklad sochou zdravotnej sestry na verejnom námestí. Lenghart zároveň odmieta generačné konflikty a poukazuje na to, že každá generácia má svoje silné stránky – staršie boli mechanicky zručnejšie, mladšie zasa venujú viac času deťom a emocionálnej pohode. Napriek pretrvávajúcemu pesimizmu upozorňuje na historické fakty: žijeme v najbezpečnejšom a najprosperujúcejšom období dejín. Výzvou dneška je preto prestať šíriť strach a začať si vážiť tých, ktorí spoločnosti skutočne slúžia.

Občiansky aktivizmus môže mať následky

Občiansky aktivizmus je dôležitý v demokracii, ale môže mať veľké následky – osobné, právne i politické. Pozrime sa napríklad na prípad Slováka Jozefa Hambálka, jediného občana Európskej únie, ktorý sa dostal na sankčný zoznam EÚ v súvislosti s konfliktom na Ukrajine a občianskemu aktivizmom niektorých rusofóbov na Slovensku.

Hambálkov prípad ukazuje to, že jednotlivci sa v čase geopolitického napätia môžu ľahko dostať do konfliktu s medzinárodným právom a stratégiami EÚ. Hambálek spolupracoval s motorkárskym gangom Noční vlci, ktorý má v zuboch aj Lenghart a jeho pár priateľov. Dôsledky boli pre Hambálka veľmi vážne: zmrazené účty, problémy s bankovými službami, poškodená reputácia a ďalšie problémy, ktoré pretrvávajú aj po jeho vymazaní zo zoznamu vďaka intervencii Roberta Fica. Aj keď bol formálne „očistený“, banky a finančné inštitúcie si ho stále „pamätajú“, čo ukazuje, že niektoré následky sú prakticky nezvratné.

DisInfo Report - americký pohľad na ruské dezinformácie: Prehliadané stopy iných?

V tejto súvislosti je dôležité si uvedomiť, že iniciatívy ako tá od Patrika Lengharta, môžu vyvolať veľmi citlivé reakcie – a to nielen doma, ale aj v zahraničí. Lenghartova snaha o referendum na prerušenie diplomatických vzťahov s Ruskom a zatvorenie ruskej ambasády je zásah do citlivej oblasti zahraničnej politiky. Môže priniesť osobné, právne aj bezpečnostné riziká nielen pre neho, pre jeho blízke okolie, ale aj pre Slovensko ako také. História už ukázala, že keď ide o veľmocenské záujmy, hranica medzi aktivizmom a geopolitickým incidentom môže byť veľmi tenká.

Hoci je prerušenie diplomatických vzťahov politicky zrozumiteľným činom, ide o veľmi radikálny krok s možnými nepredvídateľnými dôsledkami (ekonomickými, bezpečnostnými, aj pre slovenských občanov v Rusku). Prerušenie diplomatických vzťahov sa zväčša robí počas vojnového stavu alebo pri mimoriadnom ohrození. A v ničom takom nie sme, napriek tomu, že Lenghart momentálne s Ruskom vo vojne je.

Navyše takáto aktivita môže už aj tak významnú polarizáciu slovenskej spoločnosti iba viac prehĺbiť. Takto ostro formulovaný cieľ môže viesť k ďalšiemu vyostreniu verejnej debaty, najmä ak sa postaví do opozície voči proruským náladám časti spoločnosti. Iniciatíva môže byť ľahko zneužitá na kultúrno-politickú konfrontáciu.

Hoci rétorika je emotívna a mobilizačná, jej ostré formulácie („Putinovi nájomní vrahovia“) sa môžu vnímať ako zjednodušujúce a nie vždy prispievajú k racionálnej verejnej diskusii. Je to v kontraste s Lenghartovým pôsobením ako odborníka, ktorý aj v rozhovore v SRo apeloval na pokoj, racionalitu a analytickosť.

Kde sú hranice občianskeho aktivizmu

Lenghartova iniciatíva otvára dôležitú debatu o tom, kde sú hranice občianskeho aktivizmu v čase geopolitického napätia. Zatiaľ čo ústavné právo dáva občanom možnosť iniciovať referendum, realita zahraničnej politiky si vyžaduje viac než len odhodlanie a emócie – vyžaduje zodpovednosť a schopnosť predvídať dôsledky. Prípad Jozefa Hambálka je mementom, že aj dobre mienený aktivizmus môže zmeniť život jedinca na dlhé roky a stať sa nástrojom mocenských hier. Otázkou zostáva, či Slovensko potrebuje novú geopolitickú búrku, alebo skôr tichý, rozvážny dialóg.