Katolícka cirkev si v nedeľu pripomína cirkevne prikázaný Sviatok všetkých svätých

Na Slovensku je 1. november od roku 1994 dňom pracovného pokoja. Cirkev a veriaci si v tento deň spomínajú a modlia sa za všetkých svätých, ale aj za predkov, ktorí neboli vyhlásení za svätých, ale žili statočným a čestným životom a vedeli sa obetovať za iných. Cirkev oddávna spája s týmto sviatkom nádej na vzkriesenie. Duchovní zvyčajne pripomínajú, že tento deň má byť dňom radosti a nádeje, nie strachu či smútku.

Počas Sviatku všetkých svätých sa okrem svätých omší v kostoloch môžu konať na cintorínoch omše a pobožnosti za zosnulých.

Sviatok všetkých svätých sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Panteón, a zasvätil ho Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Neskôr pápež Gregor III. (731 – 744) zmenil slávenie všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých.

Pamiatku zosnulých zaviedol v roku 998 opát Odilo v benediktínskom kláštore Cluny. Prvého novembra večer začali vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a na druhý deň slúžiť veľkú zádušnú omšu. Tento zvyk sa čoskoro rozšíril v celej západnej cirkvi. Na znak nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva ľudia na cintorínoch zapaľujú sviečky.

Nádaská: Dušičky mali vždy rovnaký význam, menila sa len výzdoba hrobov

Sviatok Pamiatky zosnulých, ľudovo nazývaný aj Dušičky, mal na našom území vždy rovnaký význam. Išlo o návštevu cintorínov a kostola, kde boli špeciálne druhy modlitieb za duše zosnulých. Akurát sa postupom času menila výzdoba hrobov. Pre TASR to uviedla etnologička a historička Katarína Nádaská.

Začiatkom 20. storočia si šľachta a bohatí mešťania stavali krypty, čiže to bol trošku iný spôsob pochovávania. „Bežne mali ľudia na vidieku hroby veľmi jednoduché. Boli tam drevené alebo železné kríže a vysádzali sa kvety priamo na hrob,“ povedala etnologička.

Po sviatku Dušičiek ľudia hroby zazimovali, obložili ich čečinou a položili na nich vlastnoručne upletený veniec zo šišiek. Postupom času sa podľa Nádaskej menila aj úprava hrobov. „Po druhej svetovej vojne si ľudia začali postupne dávať žulové, mramorové náhrobné dosky a, samozrejme, aj náhrobné kamene. Náhrobná doska bola veľmi praktická, pretože tým pádom bol hrob stále udržiavaný,“ doplnila.

Toto sa podľa Nádaskej zachovalo dodnes. Najmä pred obdobím, keď si spomíname na zosnulých, sa ľudia o hroby starajú a vyzdobia ich sezónnymi kvetmi a vencami. Počas návštevy cintorína zapália pri hrobe aj sviece.

Etnologička: Návštevy hrobov sa diali už pred kresťanstvom, zahŕňali pohostenie

Návštevy hrobov sa diali už pred príchodom kresťanstva. Spomienkové úkony zahŕňali spoločné pohostenie, ktoré súviselo s vierou, že o duše sa treba starať. Pre TASR to uviedla Margita Jágerová z oddelenia etnológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Priblížila tiež vznik Sviatku všetkých svätých či tzv. Dušičiek, ale aj tradície týchto dní.

„Hroby predkov boli aj pred vznikom kresťanstva v určitej pozornosti žijúcich. Hoci predkresťanské spoločenstvá sa snažili dávať pohrebiská mimo sídiel, mimo obytných zón, predsa sa tam diali určité spomienkové úkony, ako stolovanie na hroboch, prinášanie potravín, spoločné pohostenie, keďže už naši predkovia pred príchodom kresťanstva verili, že o duše sa treba starať, treba ich kŕmiť a venovať im pozornosť, prinášať im obety,“ povedala etnologička. V tomto období boli podľa nej aj náznaky ozdobovania hrobov, napríklad sa využívali rôznofarebné typy zemín, aby sa zvýraznilo vyčlenenie hrobu z okolitého terénu.

Sviatok všetkých svätých, ktorý v súčasnosti pripadá na 1. novembra, vznikol podľa etnologičky aj preto, lebo sa míňali termíny, ktoré dostávali svätí v rámci kalendára. Jednotlivé dni totiž boli prideľované na pamiatku jednotlivých svätých. „Nie všetkým svätým sa dostalo tej pocty, že ich meno bolo spojené s určitým dňom v kalendári. Tak sa cirkev rozhodla ustanoviť Sviatok všetkých svätých, ktorý bol v prvých storočiach fungovania cirkvi v jarnom termíne a až neskôr sa presunul na jesenný termín na 1. novembra,“ ozrejmila.

Následne, v priebehu vývinu cirkvi, si podľa Jágerovej na konci prvého tisícročia začali niektorí členovia cirkvi pripomínať svojich zosnulých, najmä v prostredí mníšskych rádov. „Vo Francúzsku sa vyvinula tradícia, ktorá nadviazala na túto snahu pripomenúť si členov mníšskeho rádu a opát Odilo z Cluny si povedal, že takúto záležitosť zavedie v kláštornom prostredí a zaužívalo sa to. A deň po všetkých svätých si pripomínal svojich spolubratov a táto záležitosť sa tak zaužívala a rozšírila v západnej cirkvi, čiže rímskokatolíckej, že cirkev neskôr 2. november stanovila za deň, keď si máme pripomínať všetkých zosnulých, teda aj radových členov cirkvi,“ priblížila etnologička.

Zosnulým je v súčasnosti venovaná pozornosť už niekoľko týždňov pred sviatkami prostredníctvom rôznych úkonov, ktoré sa podľa etnologičky odborne nazývajú „kult predkov“. Zahŕňajú zveľaďovanie hrobov, prinášanie dekorácií či zapaľovanie svetla. Okrem toho sa podľa Jágerovej zosnulým venuje pozornosť aj v domácom prostredí. V tradičnej kultúre sú podľa nej zaznamenané rôzne prejavy súvisiace s vierou, že domácnosti navštevujú duše predkov, snažia sa ochraňovať členov domácnosti. Zároveň podotkla, že pozostalí sa snažili duše domov prilákať tým, že nechali zasvietené svetlá v okne, aby duše trafili, ale aj občerstvenie a naliaty alkohol.