Na ceste k „Veľkému Izraelu“: vodcom ISIL je agent Mossadu Simon Elliot

Existujú informácie z nezávislých zdrojov, ktoré ešte v lete 2014 oznámili, že skutočné meno „kalifa Al-Bagdadiho“ – vodcu ISIL ( Islamský štát v Iraku a Levante ), je Simon Elliot, ktorého obidvaja rodičia sú židia a ktorý je agentom Mossadu.

Plán: Preniknúť do obranného a politického vedenia štátov, ktoré sú označené ako „hrozba Izraela“ a tak za účelom ich konečného zničenia umožniť ich pohltenie zo strany sionistickej mocnosti v celej oblasti Blízkeho Východu s cieľom vytvorenia Veľkého Izraela.

Podstata tejto stratégie znamená vytvorenie všeobecného dojmu, že Izrael je ohrozený nepriateľmi pozdĺž svojich hraníc. Pritom bývalý predseda vlády Izraela Moshe Charette v súkromných médiách veľmi otvorene píše, že židovské politické a vojenské vedenie nikdy neverilo žiadnej reálnej arabskej hrozbe voči Izraelu. Ako píše Ralph Schonmann – „Oni sa snažili vmanévrovať a zatiahnuť arabské štáty do vzájomných konfliktov, v dôsledku čoho bolo sionistické vedenie presvedčené, že s touto taktikou zvíťazí. Izrael mal podnecovať destabilizáciu arabských režimov a sám uskutočňovať plánovanú okupáciu ďalších území“.

Operácia prenikania. Podľa údajov bahrajnského vydania Gulf Daily News Al-Bagdadi „absolvoval intenzívnu vojenskú prípravu v Mossade, okrem toho má za sebou kurzy teológie a rétoriky“. Istý jordánsky úradník Aaronovi Kleinovi z World Net Daily potvrdil, že príslušníkov ISIL cvičili v roku 2012 americkí inštruktori na tajnej základni v jordánskom meste Safavi. V priebehu „Operácie prenikania“ bol Al-Bagdadi zatvorený v americkom väzení Camp Bucci v blízkosti irackého Umm Qasr. Bývalý dôstojník bezpečnostnej služby USA a veliteľ tábora vojenských zajatcov v Camp Bucci James Skylar Gerrond pripustil, že tábor bol „prípravkou extrémistov“. Nepriame dôkazy naznačujú, že „stvorenie“ Al-Bagdadiho sa odohralo v čase jeho väznenia ako vojnového zajatca v Iraku. Zničenie arabských moslimských štátov podľa tohto plánu má byť realizované zvnútra, využívajúc ich vnútorné náboženské a etnické spory.

Zdanlivá neutralita Izraela v sýrijskom konflikte

Do vojny v Iraku a v Sýrii bolo zatiahnuté množstvo štátov celého sveta. Nie iba USA, Rusko, EU ale aj veľa iných štátov vzdialených od epicentra udalostí, ktoré neostali iba pasívnymi pozorovateľmi, ale sa do istej miery zapojili do blízkovýchodného konfliktu. V tejto súvislosti je zrejmé, že už samotné susedstvo s Irakom a Sýriou akoby odsúdilo niektoré štáty Blízkeho Východu na priamu účasť v konflikte. Avšak pri pozornejšej analýze sa ukáže očividným, že štát bez účasti ktorého sa doteraz neodohrala ani jedna vážnejšia regionálna udalosť, formálne zachováva neutralitu napriek tomu, že má možno najsilnejšiu armádu a tajné služby v regióne. Každý vie, že tým štátom je Izrael.

Po tom, ako v roku 2011 začali v Sýrii otvorené občianske zrážky, ktoré rýchlo prerástli do otvorenej medzinárodnej teroristickej intervencie, mohlo dôjsť k tomu, že na základe hrozby zo strany islamských radikálov, ktorí dlho škodili Izraelu, Tel Aviv a Damašek dokážu zabudnúť na staré krivdy a spojiť sily. No nestalo sa tak: Izrael pokojne sledoval, ako sa susedný štát postupne ocitá v chaose. V priebehu celého sýrskeho konfliktu Izrael opakovane deklaroval svoj odstup od účastníkov tohto konfliktu. Túto svoju pozíciu vysvetľoval Izrael tradičným nepriateľstvom islamských fundamentalistov voči nemu. Vraj nech sa teraz vyhubia sami medzi sebou.

Avšak pri pozornejšej analýze izraelskej politiky treba povedať, že dôkazov pre obvinenie židovského štátu z napomáhania teroristom je dostatok. A je to dané predovšetkým vzťahom Izraela k Sýrii ako k nepriateľskému štátu.

Nielen ISIL, nie iba Al-Nusra, no každý terorista so samopalom v rukách, ktorý vraždí a ničí Sýriu, je podporovaný Izraelom. Často sa Izrael snaží robiť to nepriamo, dodávajúc teroristom tajné informácie, ale bežné sú aj priame útoky, keď sám ostreľuje pozície sýrskej armády.

Nadržiavanie Izraela teroristom a „umierneným“ teroristom

Predovšetkým je zarážajúce, že antiizraelská rétorika v ústach sýrskej opozície (a je jedno, či umiernenej alebo radikálnej) nie je tradične tvrdou, vôbec sa nedá porovnať s heslami Palestíncov z čias Jásira Arafata, kedy Izrael a Západ považovali Organizáciu za oslobodenie Palestíny za teroristickú organizáciu.

Sýrčania bez ohľadu na politické tričko formálne neprestali vystupovať proti zblíženiu sa s Izraelom a žiadajú vrátenie obsadených území z roku 1967. Avšak vzniká dojem, že opozícia voči Assadovi zneužíva antiizraelskú rétoriku výlučne ako prostriedok manipulácie vedomím radikálnych elementov.  Oni tvoria základ bojových skupín. Antiizraelská rétorika rebelov je taktický ťah, ktorý  má zakryť určitú solidaritu so svojimi izraelskými zamestnávateľmi a inými zahraničnými patrónmi, z ktorých mnohí majú k Izraelu negatívny vzťah. Napríklad Saudská Arábia. Pritom sýrska opozícia prakticky nepodniká žiadne agresívne útoky proti Izraelu.

Na druhej strane, v médiách sa pomerne často objavujú vyhlásenia o izraelskej podpore sýrskej radikálnej opozície a o kontaktoch dôstojníkov izraelskej armády s predstaviteľmi teroristov.

Misia OSN svedčí o kontaktoch izraelskej armády s predstaviteľmi Al-Nusry („prekrstená“ Al -Kajda). Sociálne siete, ktoré sú tak milované západnými médiami potvrdzujú, že v oblasti Golanských výšin je základňa Al-Kajdy.

Je známy prípad s predstaviteľmi opozičnej skupiny „Armáda islamu“ operujúcej vo východných predmestiach Damašku. Spolupracovníčka izraelského Fóra regionálnej analýzy uverejnila rozhovor hovorcu „Armády islamu“ Islama Allousha, ktorý namiesto tradičných antiizraelských téz vyhlásil, že vzájomné vzťahy medzi Sýriou a Izraelom v budúcnosti budú určované štátnymi orgánmi Sýrie, ktoré vzniknú po víťazstve revolúcie nad Assadom. Podobne zjednodušené formulácie vyvolali ostrú reakciu vládnych kruhov Sýrie a Hizbaláhu, o pripravenosti k odporu ktorého sa tiež zmienil Alloush. V dôsledku toho musel Alloush odstúpiť, takže jediným dôsledkom sa pre neho stal odchod z postu hovorcu a ako sa zvykne hovoriť, „bol poverený inými úlohami“. Dosť ťažko je vysvetliť tak lojálny postoj islamistov k otázke, ktorá počas 70 rokov predstavovala pre miestnych moslimov základný kameň ich ideológie.

Ďalším charakteristickým znakom politiky Izraela vo vzťahu k bojujúcim stranám je predtým nezvyčajná reakcia za narušenie existujúcej sýrsko-izraelskej hranice. Izrael známy svojou prísnou kontrolou hraníc systematicky poskytuje zdravotnícku pomoc bojovníkom raneným vo vojne v Sýrii odvolávajúc sa na humanitu vo vzťahu k postihnutým ľuďom, ktorí sa k ním obrátili s prosbou o pomoc. Izraelci sú pritom natoľko humánni, že poskytujú pomoc moslimským bojovníkom bez ohľadu na ich príslušnosť k bojovej skupine. Takáto humánnosť vyvoláva údiv v súvislosti s tým, že Izrael oficiálne odmietol prijímať sýrskych utečencov, tu už humánnosť Izraela končí.

To znamená, že liečiť teroristov považuje Tel Aviv za humánne, no prijať ženy, deti a starcov a pomôcť im odmieta.

Tiež je zaujímavý ten fakt, že izraelská armáda podniká „odvetné“ útoky vo väčšine prípadov, ak nie výlučne, iba voči pozíciám vládnych vojsk, ktorých streľba (náhodná alebo nie, to sa zvyčajne neuverejňuje) zasahuje pohraničnú izraelskú zónu. Pritom médiá vôbec nič nezverejňujú o zásahoch zo strany opozície. To znamená, že buď opozícia v priebehu bojov nikdy, dokonca ani náhodne, nevystrelí do priestoru Izraela, alebo oni nevieme prečo nepovažujú takéto prípady za hodné odvety.

Zvláštnosť podobnej politiky možno vysvetliť tými výhodami, ktoré Izraelu plynú z pokračujúceho sýrskeho konfliktu.

Teritoriálna otázka: Golanské výšiny + voda = život

Izrael a Sýria sú stále oddelené mierovým kontingentom OSN v oblasti Golanských výšin. Táto oblasť má strategický význam pre obe strany. Z vojenského hľadiska dominujúce nad blízko ležiacou oblasťou sú Golany, lebo zabezpečujú vojenskú výhodu tomu štátu, ktorý ich ovláda. Obsadením týchto teritórií ešte v roku 1967 Izrael zaistil bezpečnosť svojich severovýchodných oblastí.

Ďalším aspektom územného sporu, na ktorý sa často zabúda, je boj o vodné zdroje. Jedným z hlavných zdrojov vody v regióne je rieka Jordán. Počiatočne tri hlavné pramene tejto rieky ležia v Libanone, Izraeli a Sýrii. No okupáciou Golanských výšin Izraelom on prevzal aj kontrolu nad sýrskym prameňom a tým zmenil strategickú rovnováhu síl v regióne trpiacom nedostatkom vody. Okrem toho odkryl sýrsku hranicu na Golanských výšinách. Izrael zatvoril Sýrii prístup ku Galilejskému jazeru a v skutočnosti do roku 1967 sýrsko-izraelská hranica sa tiahla po jeho severovýchodnom brehu.

V 90-tych rokoch a začiatkom roku 2000 Izrael vzal do úvahy nebezpečenstvo vojnového konfliktu so Sýriou a jej spojencami a pod tlakom medzinárodnej verejnej mienky nevylučoval určité možnosti čiastočného vrátenia Golanských výšin Sýrii. Neskôr, po začiatku občianskej vojny, rétorika židovského štátu sa stala ostrejšou a bezalternatívnou. Pochopiac, že centrálna vláda v Damašku je príliš slabá, aby skutočne ohrozila Izrael, židovský štát prestal skrývať svoje plány na vyriešenie sporného územia raz a navždy.

Demonštratívnym krokom v tomto smere sa stalo tzv. výjazdové zasadnutie vlády Izraela na Golanských výšinách v apríli 2016. Izraelský premiér Netanjahu svoju pozíciu okomentoval takto: „Izrael nikdy neodstúpi z Golanských výšin a hranica nikdy nebude premiestnená bez ohľadu na vývoj na druhej strane. Rozhodol som sa urobiť zasadnutie kabinetu tu, aby som vyslal jasný signál: Golanské výšiny navždy ostanú v izraelských rukách“.

Starý nepriateľ a neočakávaní priatelia

Pre Izrael predstavuje hlavné nebezpečenstvo zformovaná os Irán-Assád-Libanonské hnutie odporu Hizballáh s podporou Ruska a oslabenej Saudskej Arábie. Tento zväz sa stáva dominantným na Blízkom Východe. Menovite tento zväz vidí Tel Aviv ako hlavné nebezpečenstvo pre židovský štát.

Vojna v Sýrii umožňuje oslabiť vojenskú a politickú moc šiítskej aliancie. Irán a Hizballáh nezavrhli svojho alavistického spojenca, ale sa postavili  tvárou v tvár proti sunitskej opozícii podporovanej širokou koalíciou zjednoteného Západu, Tureckom a arabskými štátmi. No toto spojenectvo očakávalo a potrebovalo značné materiálne a ľudské zdroje ako od Iráncov, tak aj od libanonskej skupiny. Čím dlhšie bude trvať vojna v Sýrii, tým menej síl ostáva protivníkom Izraela.

Lojálnosť vo vzťahu k sunitským radikálom v Sýrii a boj proti iránskemu vplyvu dali Izraelu nečakaného spojenca. Kto by si mohol pomyslieť, že vahábistický režim v Saudskej Arábii bude spolupracovať s Izraelom a to aj vo vojenskej sfére? Izrael začal podporovať sponzorov teroristov, ktorí zabíjajú židov na svojom vlastnom území.

Saudi, rovnako ako Izraelčania, boli urazení neochotou USA počúvať ich argumentom namiereným proti zmäkčovaniu antiiránskej pozície Baraka Obamu. V dôsledku rozčarovanosti z vykryštalizovania v politike SŠA, Tel Aviv aj Rijád sa zblížili na základe nenávisti k Iránu. Body zblíženia medzi týmito štátmi sa neobmedzujú iba na sýrsky konflikt. Vojna v Jemene je považovaná oboma štátmi ako ešte jeden front vojny s Teheránom. To je dôvod prečo izraelskí vojenskí špecialisti pomáhajú Saudskej Arábii minimalizovať straty od raketových útokov nepriateľa.

Plán na vytvorenie Veľkého Izraela nevyhnutne privedie štát Izrael k veľkej vojne na Blízkom Východe v dôsledku ktorej pravdepodobne dôjde aj k použitiu jadrových a chemických zbraní. V tejto vojne zanikne tak sám Izrael, rovnako aj ďalšie susedné štáty v oblasti.

Organizujúc a podporujúc teroristov spolu s USA, Saudskou Arábiou, Katarom, nábožensko-sionistické elity kladú bombu pod normálnych židov v Izraeli.

Našťastie, pre normálnych židov na celom svete, Rusko od samého začiatku vojny v Sýrii zaujalo tvrdý mierotvorný postoj. Vďaka týmto snahám USA a ich spojenci nedokázali začať prepad po provokácii s chemickými zbraňami v predmestí Damašku v auguste 2013. V súlade s dohodou medzi USA a Ruskom sa podarilo vyviesť a zničiť zásoby chemických zbraní Sýrie a nedopustiť ich prepadnutie k náboženským fanatikom, agentom spravodajských rozviedok bojujúcich proti legitímnej hlave štátu prezidentovi Assadovi.

Na konci roku 2016 sa armáde Sýrie za aktívnej pomoci RF, Iránu a Iraku sa podarilo oslobodiť mesto Aleppo a vytrhnúť Turecko z koalície štátov usilujúcich sa o chaotizáciu Blízkeho východu. Ukazuje sa, že ISIL bude v Sýrii zničený a štát sa vráti do svojich predvojnových hraníc.

Toto všetko dokazuje, že sionistické choré náboženské fantázie o príchode mesiáša, chaotizácii Blízkeho Východu, vytvorení Veľkého Izraela a svetovláde na celej planéte ostávajú naďalej len ilúziou.

Preklad z ruského jazyka: PhDr. Jozef Mižák, Tibor Korečko