Keď som videl video Ľuboša Blahu a následné reakcie na tento počin, vynorili sa mi v mysli tri obrazy.

Prvý je z auly Univerzity Komenského 22. novembra 1989. Počas revolučného kvasenia vystúpil na zhromaždení študentov desaťročný chlapček a oduševnene zvolal: „Aj my, žiaci základnej školy (nepamätám sa, ktorej) chceme prispieť k zmenám na Slovensku a na protest proti tomu, čo sa stalo v Prahe, sme v triede zvesili obraz Gustáva Husáka!“ Nastal búrlivý potlesk, len podaktorí z nás sa na seba rozpačito pozreli, či práve k tomuto máme povzbudzovať deti, veď Husák bol až do 10. decembra právoplatným prezidentom ČSSR. Mimochodom, detskej rebélii nadšene tlieskal aj jeden zo študentských lídrov Daniel Bútora, donedávna minister školstva SR…

Druhý obraz je spojený s Pražskou jarou. Redaktori denníka Smena v marci 1968 vyhlásili, že sa necítia byť viazaní príkazmi svojho vydavateľa (ktorým bol Socialistický zväz mládeže), strhli zo steny obraz Antonína Novotného (ktorý bol v tom čase ešte stále prezidentom) a z recesie sa s ním fotili váľajúc sa po koberci…

Tretí obraz si môžete vyhľadať aj sami. Nájdete ho v kultovej knihe Jaroslava Haška Osudy dobrého vojaka Švejka. Možno si spomeniete na scénu, v ktorej sa istý pán Bretschneider (z ktorého sa neskôr vykľul agent štátnej polície) oboril na krčmára Palivca:

– „Tady kdysi visel obraz císaře pána!“ zvolal pobúrene. „Právě tam, kde teď visí zrcadlo!“

– Jó, to mají pravdu,“ potvrdil Palivec. “ Visel tam a sraly na něj mouchy, tak jsem ho dal na půdu. To víte, ještě by si někdo mohl dovolit nějakou poznámku a mohly by být z toho nepříjemnosti. Copak to potřebuju?“

O vkuse či nevkuse podpredsedu parlamentu si môžeme myslieť čokoľvek, ale prezidentka republiky nie je cisár pán. Keď sa exminister kultúry za Smer Marek Maďarič až hystericky rozčuľuje, že „obraz prezidenta na stene, to je rešpekt k štátnosti, to je vedomie štátnosti, to je úcta ku všetkému, čo nás k našej štátnosti viedlo“ – nemá pravdu rovnako ako bývalý europoslanec za Smer Boris Zala, ktorý kričí, že Blaha vraj odstránil dva štátne symboly. Musím preto (nielen) týmto pánom pripomenúť to, čo sa učia už deti základnej školy v občianskej náuke: štátnymi symbolmi Slovenskej republiky sú štátny znak, štátna vlajka, štátna pečať a štátna hymna. Nie vlajka Európskej únie, nie prezidentka a už vôbec nie jej obraz.

Vešať na stenu v každom úrade obraz prezidenta, to nie je prejav úcty k štátu, ale historický relikt monarchie, ktorý sme mali už dávno odstrániť. Nielen preto, lebo je nesmierne nákladné prakticky po každých prezidentských voľbách meniť obrazy na všetkých typoch štátnych úradov, regionálnych úradov, samospráv, škôl a podobne. Ale najmä preto, že sa tým vedome pestuje kult osobnosti, ktorý by mal byť pre demokratickú republiku z princípu neprijateľný.

Sfúkol nejakú fosíliu z KDH ako takú liturgickú sviecu, komentuje Blaha diskusiu o jeho údajnom prehrešku

Mimochodom, ja sám som v prezidentskej kampani pred piatimi rokmi v rozhovore pre jeden bulvárny denník navrhoval odstrániť tento prekonaný symbol a nahradiť ho štátnym znakom. Rovnako som zdôraznil, že sa treba systematicky vysporiadavať s pozostatkami monarchistického režimu v našom štátnom zriadení. Je ich tam stále pomerne dosť. Jeden sme odstránili pomerne nedávno – zrušením trestného činu urážky hlavy štátu. Ďalšie mi kolú oči už dlho: napríklad vymenovanie univerzitných profesorov sa u nás zaviedlo počas vlády cisárovnej Márie Terézie a vyjadrovalo absolutistickú moc nad vzdelaním. Dnes je však absurdné, aby hlava štátu takýmto politickým spôsobom vstupovala do odborného procesu. A dalo by sa pokračovať.

Dlhodobo upozorňujem na to, že u nás vyše tridsať rokov od dosiahnutia nezávislosti Slovenskej republiky neexistuje ani odborná, ani verejná diskusia o úlohe a postavení prezidenta. To nesvedčí o „úcte k štátu“. To svedčí iba o našich vžitých predsudkoch, podľa ktorých je úlohou prezidenta reprezentovať a našou vzhliadať k nemu. To je však žalostne málo a navyše to so sebou prináša namiesto koncepčného myslenia pokrytecké moralizovanie a malomeštiacke pózy. Marekovi Maďaričovi síce nemožno v tomto bode vyčítať nedostatok konzistentnosti – on už pri fanatickom pretláčaní Lex Hlinka a námietkach historikov arogantne odsekol „Hlinka nepotrebuje diskusiu, ale úctu!“ – on má proste bytostný vzťah k vytváraniu kultov osobností. Ale kde boli všetci tí falošní moralizátori, keď prezidentka Slovenskej republiky chodila v tričku s veľkým nápisom „Ukrajina“, keď nasvecovala Prezidentský palác vo farbách všetkých možných štátov, keď kryla mnohopočetné porušenia ústavy? To ich neurážalo?

Na mieste Ľuboša Blahu by som na stenu zavesil štátny znak Slovenskej republiky a neurobil by som to tak teatrálne. Nie je potrebné ponižovať ľudí. Toto je aj moja výhrada voči všetkým členom vládnej koalície, ktorí zbytočne vytvárajú napätia tam, kde ich netreba. Príkladom môže byť aj chystaný zákon o mimovládkach ako o „zahraničných agentoch“. Nie dosť dobre rozumiem, načo ich potrebujeme takto nálepkovať. Všeobecne prospešným cieľom je hádam spriehľadniť finančné toky a uľahčiť všetkým občanom snahu dostať sa k informáciám, kto tieto politické think-tanky platí – nie šikanovať všetky mimovládky a vypaľovať im na čelo nejaký biľag.

Ale Ľuboš Blaha rád provokuje a robí to veľmi úspešne, keďže získal vo voľbách viac hlasov ako všetci jeho kritici dohromady a keďže mu zasa všetci skočili na lep. Budúci týždeň vychádza jeho kniha o Che Guevarovi, v ktorej vyvracia aj mnohé mýty, ktoré o tomto symbole boja za slobodu šíria napríklad prvoplánoví antikomunisti z KDH. Lepšie a lacnejšie promo by mu neurobil nikto a myslím si, že po tomto cirkuse môže priamo pri jeho pokuse o odvolanie v parlamente pokojne usporiadať aj autogramiádu.

Chápem ľudí, ktorých takéto prejavy rozhorčili. Môžeme debatovať o miere vkusu, ale podpredseda parlamentu neporušil nijaký zákon a pokúsiť sa ho odvolať z funkcie za odloženie obrazu Zuzany Čaputovej do skrine je nielen stratou času, ale predovšetkým stratou súdnosti. Nečudujem sa, že sa k tomuto cirkusu pripojila skupinka nepríčetných pacientov z Lode bláznov, ale fakt, že tentoraz iba asistujú klubu KDH je čistá groteska. Bolo by oveľa užitočnejšie, keby namiesto záplavy vášní a silných demagogických slov, ktoré budeme opať počuť v parlamente, zazneli radšej výzvy na serióznu odbornú diskusiu o uvedených problémoch. Možno by sme sa z nej dozvedeli nielen to, aké sú skutočné úlohy prezidenta republiky, ale aj to, že dve slovenské vlajky namiesto jednej európskej by nemali nikoho poburovať – rovnako ako nikoho neznepokojuje, že na Elyzejskom paláci, symbole suverenity Francúzskej republiky, neveje ani jedna vlajka EÚ. Ale to by sme museli mať aspoň minimum politikov so štátnickým presahom, a nie gašparov, ktorí nevedia zaujať ničím iným ako škandalizovaním marginálnych tém patriacich do oblasti politického folklóru.