Docentka Petrášová pracovala v štátnej príspevkovej organizácii Národné lesnícke centrum (NLC) od roku 1980. „Podarilo sa jej dosiahnuť vysokú vedeckú kvalifikáciu. Ako jediná spomedzi všetkých zamestnancov a zamestnankýň NLC bola znalkyňou pre všetky odvetvia lesníctva. V interných hodnoteniach zamestnávateľa sa umiestňovala na najvyšších priečkach,“ uviedla pre agentúru SITA právnička Janka Debrecéniová, ktorá bola v mene ODZ poverená zastupovaním zamestnankyne pred súdom.

V roku 2009 sa na súd obrátila po tom, čo v marci toho istého roku dostala výpoveď pre nadbytočnosť. Výpovedi predchádzalo, že Petrášová vypracovala dva projekty na základe skôr schválených projektových zámerov, NLC ich však donorskej organizácii nepredložilo. Organizácia sa tým pripravila o viac ako štyri milióny korún (cca 130 tisíc eur).

„Predložili však podobný projekt, menej vzdelaného a menej skúseného mužského kolegu Petrášovej,“ povedala Debrecéniová. Právnička upozorňuje, že sa tak stalo po tom, čo sa generálnym riaditeľom NLC stal muž, ktorého Petrášová pár rokov predtým vystriedala na poste generálneho riaditeľa jednej zo sekcií ministerstva pôdohospodárstva. Petrášová sa potom usilovala predkladať ďalšie projekty, zamestnávateľ to však ignoroval. Krátko nato jej podľa právničky navrhli zmenu pracovnej zmluvy, ktorou by sa zhoršili jej pracovné podmienky, vrátane mzdového ohodnotenia.

„Návrh na zmenu odôvodnilo NLC paradoxne tým, že Petrášová nemá projekty, ktoré by samostatne koordinovala. Keďže Petrášová považovala takéto zaobchádzanie za diskriminačné, na zmenu pracovnej zmluvy nepristúpila. Vzápätí dostala výpoveď z dôvodu nadbytočnosti,“ približuje kauzu právnička.

Pretože Petrášová považovala svoju výpoveď z práce za diskriminačnú, a teda neplatnú, obrátila sa na súd. Okresný súd vo Zvolene jej dal za pravdu, Krajský súd v Banskej Bystrici jeho rozhodnutie potvrdil a 16. júla po desiatich rokoch Viera Petrášová opäť nastúpila do práce.

„Cítim určité zadosťučinenie, ale nik mi nevráti čas, ktorý som bola bez práce alebo som vykonávala menej platenú prácu viac ako sto kilometrov od svojho bydliska a rodiny. Stratila som desať aktívnych rokov, keď som namiesto pocitu sebarealizácie pri riešení lesníckych politík a uspokojenia z práce zažívala neustálu frustráciu z nekonečného boja so svojím zamestnávateľom, presviedčala, že nie som ‚konfliktný človek‘, že sa iba domáham svojich práv, a keď som svoju energiu míňala na súdne konanie. Týmto rozhodnutím sa navyše ani zďaleka nekončí proces nápravy voči mne,“ povedala po rozhodnutí súdu Petrášová.

Na súdoch totiž stále prebieha konanie o náhrade mzdy za celé obdobie od roku 2009 až dodnes. Poškodená odborníčka sa tiež stále súdi aj o peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.

Okresný súd vo Zvolene výpoveď prvýkrát označil za neplatnú už v roku 2012 a Krajský súd v Banskej Bystrici v roku 2013 jeho rozhodnutie potvrdil. Oba súdy sa však odmietli zaoberať diskriminačnými aspektmi výpovede a jej neplatnosť uznali iba v spojení s inými dôvodmi. Najvyšší súd v roku 2015 napokon konštatoval, že diskriminácia je dôvod neplatnosti výpovede ako každý iný, a ak ňou žalobkyňa argumentuje, súd sa ňou musí zaoberať.

Okresný súd vo Zvolene sa teda výpoveďou Petrášovej zaoberal opakovane a v roku 2017 už neplatnosť výpovede skonštatoval aj v spojení s diskrimináciou. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 23. mája 2019, Krajský súd v Banskej Bystrici toto rozhodnutie potvrdil a s argumentáciou okresného súdu sa stotožnil v plnom rozsahu.

Debrecéniová pripomína, že v oblasti pracovných podmienok je množstvo šedých zón, v ktorých na Slovensku dochádza k masívnej rodovej diskriminácii. Výnimkou podľa nej nie sú ani zamestnávatelia vo verejnej sfére, vrátane vedeckovýskumných inštitúcií.

„Patrí sem rozhodovanie o mnohých pracovných príležitostiach, napríklad kto a za akých podmienok bude predkladať či koordinovať rôzne projekty, ale aj rozhodovanie o konkrétnych úlohách, mzdových podmienkach, účasti na zaujímavých pracovných cestách či o pracovných benefitoch. Zamestnávatelia tiež väčšinou nijako nereflektujú svoju zákonnú povinnosť prijímať opatrenia na ochranu pred diskrimináciou a nerobia opatrenia, aby diskriminácii predchádzali. Je preto veľmi povzbudivé, že konajúce súdy sa uvedenými aspektmi práva na rovné zaobchádzanie zaoberali,“ povedala k prípadu Janka Debrecéniová.