O to odpudivejšie pôsobí, keď sa z takejto ľudskej tragédie robí politická kampaň. Progresívci a ich médiá doslova tancujú na hrobe obete a túto tému zneužívajú na politický boj. Chcú nám nahovoriť, že keby vládli oni, nikdy by k takejto či podobným tragédiám nedochádzalo. No iste. Za Hegera či Čaputovej domáce násilie neexistovalo. A podľa nich nebude existovať ani vtedy, keď tu budú vládnuť sufražetky z PS. Lebo… lebo čo vlastne? Čo navrhujú?

Netrápte sa s odpoveďou. Nemajú žiadnu. Majú len ústa plné vykrikovania pripečených hesiel a bičovania emócií. Na vyriešenie problému nestačia marketingové slogany, moralizovanie ani emocionálne divadlo. Nestačí ukazovať prstom na politických oponentov zakaždým, keď dôjde k tragédii. Všetko je to len také typicky progresívne a cynické zneužívanie cudzieho nešťastia.

Áno, týrané ženy (a nielen tie) si zaslúžia väčšiu ochranu, než majú teraz. Preukázané domáce násilie sa má nemilosrdne trestať vyššími trestnými sadzbami. Polícia musí chrániť ženy, ktoré nahlásia týranie, a súdy musia byť voči tyranom nekompromisné. Systém musí monitorovať chronických násilníkov. Toto všetko sedí. Nesedí len vyvolávanie hystérie, ktorého cieľom je nahovoriť verejnosti, že vlastne všetci muži sú svine (samozrejme okrem tých s tým jediným správnym názorom – tí sú stelesnením dobra, lásky a porozumenia), pred ktorými treba ženy chrániť.

Kde sa podelo to slávne citlivé vnímanie problémov lepšoľudí? Alebo platí len dovtedy, kým sa tragédia dá politicky využiť?