Príhovor premiéra Petra Pellegriniho k 30. výročiu Nežnej revolúcie

Včera a dnes uplynulo tridsať rokov od chvíle, kedy sa zásadne začali meniť životy niekoľkých generácií Sloveniek a Slovákov. Už 16. novembra 1989 sa v Bratislave uskutočnil veľký a odvážny protest študentov za školské reformy a viac slobody. O deň neskôr ich nasledovali českí kolegovia v Prahe a ich pochod bol krvavo rozohnaný vtedajšími bezpečnostnými zložkami.

Za novembrové udalosti a zmeny, samozrejme, nevďačíme len dvom študentským demonštráciám. Hoci ja osobne som vtedajší vývoj pozoroval očami ôsmaka na základnej škole, tí starší vedia, že medzi všetkými ľuďmi postupne vrelo silné očakávanie novej éry. Menil sa svet okolo nás, menila sa naša spoločnosť a ľudia mali čoraz väčšie očakávania od budúcnosti.

Pamätám si veľmi dobre zo zasnežených novembrových námestí slová ako sloboda a demokracia. Vnímal som však aj niečo vecnejšie. Ľudia jednoducho chceli žiť lepšie, chceli mať možnosť slobodne vyjadriť svoje názory a čím skôr sa mať tak dobre ako v západných demokraciách.

Tieto prirodzené ľudské túžby sprevádzala na námestiach jedna zásadná emócia: nádherná súdržnosť, spolupatričnosť, pocit jedného spoločenstva a vedomie jedného cieľa. Ľudia boli k sebe zrazu ohľaduplní, usmievali sa, pomáhali si a napriek všetkej túžbe po zmene ju neprevádzala nenávisť, zloba a dychtenie po pomste.

November bol míľnikom pre celé Slovensko, a preto aj dnešný sviatok patrí nám všetkým. Bez státisícov odvážnych bezmenných ľudí, ktorí stáli na námestiach našich miest a obcí so svojimi úprimnými túžbami a pevným odhodlaním, by žiadna revolúcia neuspela. Po tridsiatich rokoch preto nik nemá právo privlastňovať si novembrovú revolúciu ako vlastné privilégium. Sedemnásty november totiž patrí aj tým, ktorí ešte vtedy nežili, pretože presne tak ako napríklad Slovenské národné povstanie ovplyvnil svojimi hodnotami ďalšie a ďalšie generácie.

Novembrové udalosti a príchod novej éry bol pre nás všetkých predovšetkým obrovskou príležitosťou na zmenu. Okrem nesporných prínosov v podobe osobnej slobody, možnosti cestovania či príležitostí najmä pre mladú generáciu však priniesla aj množstvo neželaného: prekvitanie nezákonných aktivít, rozmach podsvetia, zabudnutie na staršie generácie, ktoré celú váhu ekonomických zmien odniesli na svojich pleciach. Nemôžeme sa potom čudovať pocitom sklamania a nevyužitej príležitosti, ktoré si mnohí pamätníci odvtedy nosia v duši.

Aj dnes, tridsať rokov po Novembri 1989 všetci cítime, že prichádzajú nové časy a prinášajú zmenu. Musí to však byť zmena zodpovedná. Už si nemôžeme dovoliť sociálne experimenty, už nemôže vyhrávať hrubá fyzická sila ako v deväťdesiatych rokoch, už nemôžu tak ako kedysi bohatnúť na úkor všetkých partie mafiánov a rôznych podvodníkov. Zodpovedná zmena je o budúcnosti Slovenska.

Ako predseda vlády každé ráno vstávam s myšlienkou, čo v ten deň môžem urobiť pre Slovensko. Nesmierne by ma tešilo, keby sa každý zobúdzal s predstavou, s čím konkrétnym pomôže práve teraz svojej obci, mestu i krajine. Každý z nás môže byť veľkým prínosom pre budúcnosť tohto malého a skromného, ale hrdého a pracovitého národa. Ak každý priloží ruku k spoločnému dielu, ak každý odovzdá spoločnosti to najlepšie, čo v ňom je, posunieme sa určite o obrovský kus dopredu.

V roku 1989 sa zreteľne menil svet okolo nás. Všetci sme tie zmeny videli – menili sa hranice, padali bariéry, preskupovali sa svetové sily. A aj my sme vtedy búrali múry, strihali drôty a hľadali cestu jeden k druhému.

Dnes sa svet opäť mení, hoci zmena je rafinovanejšia a menej viditeľná na prvý pohľad. Ale je možno ešte zásadnejšia ako pred tridsiatimi rokmi. Vidíme zásadné starnutie populácie, pohyby celých národov po svete, spomaľovanie ekonomiky, závažnú zmenu klímy a nové poriadky vo svetových vzťahoch. Prichádzajú nové technológie či umelá inteligencia, ktorá musí ostať pod kontrolou jej tvorcov. Sú tu nové časy a Slovensko na ne musí byť pripravené.

A preto opäť potrebujeme nájsť súdržnosť a vzájomnú dôveru, ktoré nás vždy v historických chvíľach spoločne posúvali vpred. Preto musíme hľadať cesty k sebe, a nie večnými hádkami a rozbrojmi stavať medzi sebou ďalšie barikády. Predsa sme pred tridsiatimi rokmi nebúrali múry preto, aby sme ich dnes medzi sebou a okolo seba opäť stavali. Inak Slovensko ostane za múrom zmeneného sveta, uväznené v neschopnosti spojiť sa a prekročiť prah nových čias.

My, občania Slovenskej republiky, však spoločne máme na to, aby sme ako národ uspeli.

Ďakujem vám za pozornosť.

„Dnes sa svet opäť mení, hoci zmena je rafinovanejšia a menej viditeľná na prvý pohľad. Ale je možno ešte zásadnejšia ako pred 30 rokmi,“ skonštatoval Pellegrini. Zdôraznil, že v súčasnosti si už Slovensko nemôže dovoliť sociálne experimenty. „Už nemôže vyhrávať hrubá fyzická sila ako v 90. rokoch, už nemôžu tak ako kedysi bohatnúť na úkor všetkých partie mafiánov a rôznych podvodníkov,“ poznamenal s tým, že dôležitá je zodpovedná zmena.

Pellegrini podčiarkol potrebu nájsť súdržnosť a vzájomnú dôveru. Vyzval na hľadanie cesty k sebe, pričom kritizoval hádky a rozbroje. „Predsa sme pred 30 rokmi nebúrali múry preto, aby sme ich dnes medzi sebou a okolo seba opäť stavali,“ poznamenal.

Premiér tiež pripomenul, že uplynulo 30 rokov od chvíle, keď sa zásadne začali meniť životy niekoľkých generácií. Úspech revolúcie podľa jeho slov nemožno pripisovať len jednotlivcom, ale státisícom ľudí v uliciach a na námestiach. Tvrdí, že v súčasnosti preto nemá nik právo privlastňovať si novembrovú revolúciu.

„My, občania Slovenskej republiky, však spoločne máme na to, aby sme ako národ uspeli,“ dodal.

Príhovor predsedu NR SR Andreja Danka k 30. výročiu Nežnej revolúcie

Drahí spoluobčania,

keď sa 16. novembra 1989 takmer tri stovky slovenských študentov vybrali do ulíc Bratislavy, ani sami netušili, čo o niekoľko dní v našej vlasti zažijú. Protestovali za lepšie podmienky na školách a väčšiu názorovú slobodu. O deň neskôr sa v Prahe komunistický režim pokúsil študentský pochod potlačiť silou. Odpoveďou na aroganciu moci bol celonárodný odpor voči totalite. Odo dňa, kedy sme začali boj za slobodu a demokraciu, uplynulo 30 rokov.

Nie je možné odčiniť všetky krivdy, ktoré sa v minulosti udiali. Dovoľte mi, aby som vyjadril úctu a poďakoval sa všetkým, ktorí sa nebáli prejaviť svoj občiansky postoj v roku 1989. Počas novembrových dní som bol študent gymnázia v Revúcej. Pamätám sa, že medzi ľuďmi vtedy panovala uvoľnená atmosféra. Všetci sme boli plní očakávaní a nádejí.

Zmena politických a spoločenských pomerov otvorila ľuďom cestu k veľkým možnostiam. Slovenskému národu otvorila po dlhých desaťročiach cestu k samourčovaciemu právu a zvrchovanosti. Vďaka obrodným procesom novembra 1989 sa začala emancipácia Slovákov. Boj za národnú a štátnu suverenitu vyvrcholil vznikom nezávislej a demokratickej Slovenskej republiky.

Sloboda je najvyššia hodnota. Pred tromi desiatkami rokov sme ju vybojovali na našich uliciach. Napriek tomu ju musíme chrániť a bojovať o ňu, a to každý deň. Dlhé desaťročia sme žili v područí komunistickej ideológie, táto nám sľubovala krajšie zajtrajšky. Sloboda nám priniesla nové možnosti a výzvy.

Sloboda cestovania, sloboda podnikania, sloboda nakladať s vlastným majetkom a najmä sloboda slova a presvedčenia. To sú azda najväčšie vymoženosti, ktoré nám priniesol november 89. Život v slobodnej spoločnosti nám umožnil vstup do Európskej únie. Naši občania cestujú vďaka schengenskému priestoru, a to bez akýchkoľvek kontrol. Sme v rodine úspešných národov, ktoré platia silnou menou. Slovensko je rešpektovaný štát, sme spoľahlivý partner v medzinárodnom spoločenstve.

V novembri 1989 sme nastúpili na cestu, ktorej cieľom je spravodlivá, solidárna a prosperujúca spoločnosť. Tuto však musíme bojovať a priznajme si, nie vždy sa nám to darí. Všetci, ktorí sa zapojili do Nežnej revolúcie túžili po zmene štýlu vlády ľudu. Aj dnes sa v rôznych podobách domáhame všetci toho istého. Želáme si, aby bolo na Slovensku lepšie. Pri všetkých občianskych aj politických aktivitách však nezabúdajme na vzájomnú úctu a rešpekt.

V posledných rokoch sa úcta, rešpekt a slušnosť medzi ľuďmi takmer úplne vytráca. Pomaly si zvykáme, že je normálne obviniť človeka bez dôkazov, verejne pošpiniť jeho meno alebo česť. Nevážime si názorového oponenta, nevieme spolu diskutovať. Iný názor považujeme za útok, nepočúvame sa. Zabudli sme sa pri komunikácii pozerať do očí. Namiesto toho komunikujeme len prostredníctvom obrázkov a piktogramov. Na sociálnych sieťach sa často šíri nenávisť a klamstvá, tieto sa schovávajú za falošné identity a slobodu prejavu.

Počas bývalého režimu sme boli svedkami názorovej totality a cenzúry v rôznych straníckych médiách. Žiaľ, dnes po 30 rokoch od zmeny režimu, sme na tom podobne. Dnes ovládajú médiá oligarchovia, už to nie sú komunisti. Dnes máme niekoľko straníckych denníkov a televízií, a tieto nemajú záujem šíriť pravdu. Často oni rozhodujú aká pravda je. Musíme s tým bojovať. Komunistické médiá slúžili pred rokom 89 Východu. Nesmieme dovoliť, aby novodobé médiá slúžili len Západu.

Naša národná sloboda sa nerodila ľahko. Niet však slobody bez zodpovednosti. Musíme byť zodpovední politici a osud nám nesmie byť ľahostajný.

Vráťme do spoločnosti pokoru, vráťme dialóg, vráťme dialóg medzi politikmi, médiami, medzi občanmi. Vráťme medzi seba zdravé uvažovanie a súdnosť. Zabudnime na emócie. Hovorme si navzájom pravdu, ale bez urážok a vzájomnej antipatie. Byť slušný, to neznamená druhého verejne pošpiniť, znevažovať. Chyby robíme všetci. Preto táto výzva. Všetci chceme žiť a vychovávať svoje deti na Slovensku. Preto nastal čas na národné zmierenie. Hádky a nešvár vždy národ oslabujú.

Aj jednotlivec dokáže zmeniť svet. Dôležité je presvedčenie a mravná sila. Slovenský národ je životaschopný, a miliónkrát to v histórii ukázal. Musíme si však viac veriť, povzbudzovať sa, byť sebavedomí a hrdí.

Slovensko je dnes na križovatke dejín. Ostaňme slobodní a budujme naše Slovensko. Postupujme krok po kroku.

Dovoľte mi, aby som na záver svojho príhovoru ešte raz z pozície predsedu Národnej rady sa uklonil všetkým tým, kto bojovali za to, aby sme mali slobodné a silné Slovensko. Aby som Vás poprosil, aby sme si z úcty obetiam predchádzajúceho režimu, z úcty tým, ktorí už nie sú medzi nami a bojovali v roku 1989, tieto chvíle vždy pripomínali, ale aby sme sa z histórie najmä učili. Aby sme s históriou nebojovali, pretože len tak vybojujeme silné Slovensko.