Môj priateľ a kolega Larry Johnson si myslí, že CIA a MI6 v Spojenom kráľovstve už pripravujú scénu. Buď bude Zelenskyj donútený vypísať prezidentské voľby, ktoré sú naplánované na marec budúceho roka, a potom bude vymenený, alebo ak sa bude brániť, bude aj tak nahradený v prevrate v štýle Majdanu.

USA už v minulosti presadzovali zmeny vo vedení Ukrajiny a za predchádzajúcou operáciou stála súčasná námestníčka ministerstva zahraničných vecí Victoria Nulandová. V roku 2014 bol zachytený telefonát medzi Nulandovou a vtedajším veľvyslancom USA v Kyjeve Geoffreyom Pyattom a obsah hovoru unikol do tlače.

Hovor je zaujímavý, pretože Nulandová a Pyatt vyberali “prijateľného” kandidáta na prezidenta Ukrajiny a na pomoc si prizvali vtedajšieho viceprezidenta Joea Bidena. Všimnite si, že spolu s Bidenom bol do výberu budúceho prezidenta Ukrajiny zapojený aj Jake Sullivan, vtedajší a súčasný Bidenov poradca pre národnú bezpečnosť.

(Republikáni v Kongrese už niekoľko rokov vyšetrujú aktivity Bidenovho syna Huntera na Ukrajine. Tvrdili – zatiaľ bez nájdenia dôkazov -, že sám Biden zasahoval, aby ochránil tamojšie obchodné väzby svojho syna a svoje vlastné väzby).

Nie je to nezávislá krajina

Dá sa povedať, že Ukrajina je sotva nezávislá krajina. USA dnes nielenže poskytujú vojenskú podporu, ale platia aj platy vládnym úradníkom a ukrajinskej armáde, dokonca aj peniaze na dôchodky.

O Ukrajine opäť rozhodujú tí istí traja americkí hráči – Biden, Sullivan a Nulandová. Prečo by títo traja boli ochotní odhodiť Zelenského?

Washington dal prostredníctvom riadených únikov informácií najavo, že jeho starostlivo pripravený plán ukrajinskej protiofenzívy Zelenskyj nedodržal. Pracujúc v opozícii voči vlastným generálom – Zalužnému aj tichšiemu Syrskému – sa Zelenskyj rozhodol obnoviť vojenské operácie v snahe dobyť späť Bachmut, ktorý bol stratený po tom, ako ruská armáda a Prigožinove jednotky Wagnera vyhnali Ukrajincov z mesta.

Výsledkom snahy bojovať s Ruskom na oveľa širšom fronte bolo oslabenie vplyvu bitky na juhu, sústredenej predovšetkým okolo tzv. záporožského Bradleyho námestia, tým, že časť najlepších ukrajinských síl bola nasadená na Bachmut a ďalšie fronty v Donecku.

Je toho však ešte viac. Cieľom Washingtonu pri ofenzíve bolo pripraviť pôdu na donútenie Ruska k dohode o Ukrajine. Prelomením tzv. surovikinovej obrany do hĺbky by ukrajinská armáda ohrozila Krym. (Všimnite si: V americkej a európskej tlači sa objavilo mnoho článkov, v ktorých sa tvrdí, že Ukrajine sa podarilo prelomiť Surovikinovu obrannú líniu. Tieto články sú čistou propagandou).

Súčasne s vojenským postupom na juh mala Ukrajina zasiahnuť Sevastopol na Kryme raketami a bezpilotnými hladinovými plavidlami naloženými výbušninami vrátane raketových útokov a útokov na most v Kerčskom prielive, ktorý spája Rusko s Krymom. Ukrajincom sa síce podarilo spôsobiť určité škody – opäť zasiahli most a poškodili ho -, ale most nebol zničený.

Protiofenzíva vedená Washingtonom sa uskutočnila po dlhom plánovaní a výcviku. Pôvodne sa mala zhodovať s Prigožinovým štátnym prevratom v Rusku. Existuje množstvo dôkazov, že Prigožin rokoval s Kyrylom Budanovom, šéfom ukrajinskej vojenskej rozviedky.

Prigožinove stretnutia s ukrajinskými spravodajskými službami sa uskutočnili v Afrike, pravdepodobne v Stredoafrickej republike. Ak by Prigožin prevzal moc v Rusku, okamžite by sa dohodol s Ukrajinou. Hoci podmienky nie sú známe, je pravdepodobné, že by sa v nich požadovalo, aby Ukrajina prenajala Krym Rusom výmenou za to, že Rusko stiahne všetky svoje jednotky a ukončí Putinovu špeciálnu vojenskú operáciu. Okrem toho by Washington v nadväznosti na to zrušil sankcie voči Rusku.

Prigožinov puč zlyhal a vo Washingtone zomreli aj sny o zmene režimu v Rusku. Napriek dohode uzavretej s Bieloruskom, vďaka ktorej sa Prigožin nedostal do väzenia ani pred ruskú popravčiu čatu (Putin ho označil za zradcu), Prigožin zrejme stále podkopával Putinovo vedenie a možno mohol udržiavať kontakty so západnými spravodajskými službami. Ako je známe, jeho súkromné lietadlo bolo vyhodené do vzduchu neďaleko Moskvy. Prigožin sa vracal z Afriky, čo posilnilo myšlienku, že v Afrike robil viac než len štartoval nové obchody.

Ukrajinci tvrdili, že ofenzíva “uviazla”, pretože nemali správne zbrane. Ale tri západom vybavené a vycvičené brigády so špičkovou bojovou technikou nedokázali vynútiť pozitívny výsledok. Namiesto toho zostala veľká časť západnej techniky horieť v poli vrátane “neporaziteľných” tankov Leopard, ktoré boli hodnotené lepšie ako dokonca americké M1 Abrams.

Zelenskyj má druhý problém, ktorý sa mu možno bude prekonávať ešte ťažšie a ktorý poškodil jeho vzťahy s americkými a britskými pánmi. Týmto problémom je rastúci dojem, že Ukrajina prehráva vojnu.

V súčasnosti existuje dostatok overených správ, ktoré ukazujú, že Ukrajina siahla po drakonických opatreniach, aby sa pokúsila doplniť svoje zmenšujúce sa rezervy živej sily pre vojnu. Ukrajina má už zväčša tretiu armádu (nahradila väčšinu z predchádzajúcich dvoch, kde straty na živej sile a vybavení ukončili ich bojovú použiteľnosť), hoci ešte stále existuje niekoľko špičkových brigád. Ale s menej schopnými vojakmi a nekonečnými nočnými morami pri údržbe rôznorodých zbraní NATO (zbraní, ktoré nie sú interoperabilné, v rozpore s tým, čo NATO vždy tvrdilo, a ktoré sa mimoriadne ťažko opravujú), ukrajinská armáda zrejme smeruje ku katastrofe.

Podľa názoru Washingtonu je najlepšie rokovať s Rusmi o dohode. Rusko už odmietlo akékoľvek prímerie, ak by došlo k rokovaniam. Vojna sa podľa Ruska skončí len vtedy, keď dôjde k dohodnutému riešeniu kľúčových otázok, pričom najdôležitejšou (podľa Ruska) je, že NATO musí opustiť Ukrajinu.

Ak nedôjde k rokovaniam, Ukrajina nevyhnutne vojensky zlyhá, čo poškodí (možno nenapraviteľne) odstrašujúce schopnosti NATO. Zelenskyj je však proti akýmkoľvek rokovaniam s Ruskom a požaduje, aby všetky ruské sily opustili Ukrajinu a aby boli ruskí “vojnoví zločinci” postavení pred súd. Zelenského požiadavky tak v súčasnosti presahujú najlepšie záujmy NATO a v skutočnosti podkopávajú jediný spôsob, ako sa dá konflikt vôbec vyriešiť.

Stručne povedané, potreby NATO a Zelenského sa rozchádzajú a sú v rozpore.

Od Kongresu sa žiada, aby do Ukrajiny vrazil ďalších vyše 60 miliárd dolárov. Ak Kongres bude meškať alebo ak administratíva bude súhlasiť s oveľa nižšou sumou (spolu s ďalšími ústupkami v oblasti auditu peňazí), Zelenskyj bude na mizine.

Washington môže dospieť k záveru, že je to jediné východisko. Zelenskyj však dobrovoľne neodstúpi, takže problém, ako ho prinútiť odstúpiť, nie je vyriešený. Ešte väčším problémom je, že usporiadanie prezidentských volieb v marci môže byť na záchranu Ukrajiny príliš neskoro.