Na referendum treba ísť. Mnohí ľudia si hovoria, že načo, veď iste nebude úspešné, a že aj keby bolo úspešné, aj tak predčasné voľby nebudú, a že aj keby boli, aj tak to nič nevyrieši, len sa v najlepšom prípade vymenia služobníci jedných oligarchov za druhých, a že vlastne v tzv. demokracii tak či onak občan na podstate vecí nič nezmení…

Lenže toto nie je dobrý pohľad na veci, akokoľvek by bol čiastkovo správny. V skutočnosti totiž vzťah medzi ľudom a mocnými tohto sveta je čosi ako preťahovanie lanom: jedna aj druhá strana môže mať len to, čo si vydobyje svojou aktivitou. Moc, ktorú mocní nad ľuďmi majú, nie je nikdy absolútna, pretože oni sú na ľud a jeho lojalitu odkázaní. Ak uvidia na druhej strane nezmieriteľné odhodlanie, tak budú musieť ustúpiť.

Referendum v našich podmienkach je aj tak niečím iným, než sa tvári. Vo väčšine prípadov je a priori znefunkčnené príliš vysokým, nerealistickým kvórom vyžadujúcim pre jeho platnosť účasť najmenej 50 percent voličov. Takto nastavené referendum je v podstate výsmechom demokracii. Totiž ak za maximálnu realistickú účasť na akomkoľvek volebnom akte považujeme 70 – 80 percent oprávnených voličov (štatisticky je vždy časť ľudí chorých, odcestovaných, apatických, zaneprázdnených, zábudlivých, nedôverčivých a pod.), a ak berieme do úvahy, že odporcovia zmeny, ktorú referendum požaduje, súc si vedomí výšky kvóra k referendu neprídu, potom by zmenu museli veľmi aktívne a intenzívne požadovať najmenej dve tretiny občanov, aby sa reálne to kvórum podarilo dosiahnuť.

Ibaže… v takomto prípade už je referendum väčšinou vlastne zbytočné, pretože ak už dve tretiny občanov niečo veľmi intenzívne a veľmi nahlas požadujú, potom politici musia ustúpiť už aj bez referenda, lebo by v budúcich voľbách utŕžili debakel. Teda väčšinou by to v demokracii teoreticky malo takto byť.

To však nie je prípad referenda 2023. Politici, ktorí sú dnes na Slovensku pri moci, sa tam dostali v podstate podvodom, klamstvom. Je im srdečne jedno, čo občania chcú, je im jedno, že ich ľudia nenávidia a budú robiť všetko preto, aby sa pri moci udržali akýmkoľvek potkaním spôsobom. Je celkom dobre možné aj to, že odignorujú aj referendum a dokonca možno pod nejakou šialenou zámienkou aj iné demokratické akty, pretože sú si veľmi dobre vedomí toho, že kto seje vietor, zvyčajne žne búrku – a oni teda toho vetra zasiali až-až.

Referendum v takomto prípade má zmysel aj vtedy, ak nebude oficiálne úspešné. Tak či onak je totiž demokratickým aktom, ktorý dáva legitimitu určitým požiadavkám verejnosti a opozičných strán – ak aj nie oficiálne, ale je apelom na svedomie a rozhodovanie každého z poslancov. Oni všetci skladali poslanecký sľub, oni všetci sú povinní riadiť sa predovšetkým vlastným svedomím, a oni všetci musia brať do úvahy vôľu ľudí.

Je tu napríklad takáto vec: ak príde k referendu aspoň o jedného človeka viac ako dostala v posledných voľbách koalícia (vo voľbách 2020 získala spolu 1 304 268 hlasov z celkového počtu 4 432 419 zapísaných voličov, čo predstavuje 29,493 percenta), tak to bude platný argument vo verejnej diskusii, pretože to bude znamenať, že to referendum (hoci oficiálne neplatné) bude mať v skutočnosti väčší mandát ako celá tá koalícia. Je síce málo pravdepodobné, že by to mohlo pohnúť svedomím väčšiny koaličných poslancov, ale ktovie ako sa veci budú ďalej vyvíjať, niekedy rozhoduje jediný hlas a šťastie praje pripraveným… Hovorí o tom aj Roman Michelko napríklad tu.

Nielen my v nezávislých médiách, ale aj opoziční politici môžu mať dojem, že naozaj veľa ľudí je nahnevaných a má už plné zuby týchto oplanov, lenže o čo majú oprieť tento pocit? Prieskumy verejnej mienky… sú iba prieskumami verejnej mienky. Rozhoduje sa vo voľbách a posledné voľby ukázali, že Slováci chcú Matoviča a spol. Kým nejaký objektívny spôsob nedokáže, že to tak nie je, tak platí posledný oficiálny výsledok.

Ak neprídeme k referendu v dostatočnom počte, bude to pre koaličnú juntu signál, že občanom vlastne nevadí, čo tu za tie necelé tri roky stvárali: od judášskej zmluvy, ktorou Slovensko zapredali armáde cudzej veľmoci, cez šialené zadĺženie štátu, cez bezprecedentné finančné tunely, cez personálne čistky, cez koronateroristický cirkus až po likvidáciu právneho štátu. Bude to signál, že my občania im dávame mandát v tom pokračovať.

V niektorých štátoch je účasť na voľbách a referendách povinná. Je to tak správne: my občania sme majiteľmi, v podstate akcionármi nehnuteľnosti zvanej Slovenská republika a máme nielen právo ju užívať, ale máme aj zodpovednosť a povinnosť sa o ňu starať a robiť rozhodnutia, ktoré budú smerovať k jej zveľadeniu a prosperite.

Viem, táto predstava je pre mnohých z nás veľmi zvláštna, lebo tí, ktorí si vo svete uzurpovali moc, nás dlhodobo udržiavajú v nastavení, že sme skôr majetkom a objektom pozornosti štátu, než jeho majiteľmi – lenže to je presne podstata toho, čo nesmieme dopustiť. Ak nás bude dostatočne veľa, budeme to môcť zmeniť.

Toho 21. januára príďte. Môže sa to podariť! A dokonca aj keby to nebolo 50 percent, tak aj 30 percent bude výpovedných a môže vecami pohnúť tam, kde to teraz možno ani sami nevieme predpokladať. S každým jedným protestným hlasom slabne argument tých podliakov, ktorí by sa nám mohli vyškierať, že nás je málo a referendum nebolo platné. A naopak, s každým jedným protestným hlasom silnie tlak na tých, ktorí ešte neprecitli, aby sa prebudili z mediálnej hypnózy.

Neubudne z nás, ak si 21. januára urobíme prechádzku a možno tak prispejeme k dobrej veci. Myslime na to, že všetko zlo na svete pochádza z toho, že dobrí ľudia boli príliš ľahostajní.

Ivan Lehotský