Napriek tomu takýto spôsob uvažovania, hoci v inej oblasti, nachádzame v článku denníka Pravda o billboarde poukazujúcom na znepokojujúci dokument týkajúci sa Štandardov pre sexuálnu výchovu v Európe. Billboard kričí šokujúce slová, ktoré sa nachádzajú v dokumente WHO, konkrétne na strane 38. Nepohodlným sa však stáva billboard a nie dokument, ktorého štandardy možno čoskoro implementujú v celej Európe.

Denník Pravda tvrdí, že billboard slová WHO prekrúca. Pre podporu tohto svojho tvrdenia si prizýva aktivistov bojujúcich za LGBTI práva ako aj za právo na potrat, ktorých nazýva ľudskoprávnymi expertmi. Tí usúdili, že doslovný preklad vyjadrenia v dokumente o tom, že deti majú objavovať “potešenie z dotýkania sa svojho tela a skorú masturbáciu” je len zlou interpretáciou. Podľa nich dokument len ponúka “spôsob ako správne reagovať na rôzne otázky detí, aby v budúcnosti nemali z vlastnej sexuality traumu”, uvádza pre denník Pravda Adriana Mesochoritisová z organizácie Možnosť voľby. Aktivista LGBTI Peter Weisenbacher sa zasa v denníku pohoršuje, že neznámy zadávateľ bojuje proti predčasnej sexualizácii verejným vyslovením slova masturbácia.  

V krátkosti si pripomeňme, o čo vlastne v dokumente ide. Dokument sa skutočne zaoberá sexuálnou výchovou detí od 0-4 rokov, u ktorých predpokladá “predčasnú detskú masturbáciu” a vychovávatelia majú tieto deti viesť k tomu, aby boli schopné vyjadriť svoje potreby a túžby – napríklad pri “hre na doktora”. Vo veku od 4-6 rokov majú deti okrem iného objaviť “lásku k osobám rovnakého pohlavia”; od 6-9 rokov majú byť informovaní o telesných zmenách “o menštruácii a ejakulácii”, a v súvislosti s tým majú poznať “rôzne antikoncepčné metódy”. Samozrejme, už tradične, ani tu gender problematika nemôže chýbať. Deti musia vedieť, že “medzi biologickým pohlavím a rodovou identitou je rozdiel”. Deťom od 9-12 rokov majú byť odkomunikované “riziká a dôsledky nechránených sexuálnych stykov”. V rozpätí 12-15 rokov sa majú učiť koncept “plánovaného rodičovstva”, “dôsledky materstva v mladom veku” a dokonca aj o “tehotenstve v rámci homosexuálnych vzťahov”, o “prostitúcii a pornografii” a predovšetkým sa majú mať na pozore pred “vplyvom náboženstva na rozhodnutia týkajúce sa sexuality”. 

Interpretácie, ktoré denník Pravda uvádza ako odpoveď na “dezinterpretácie na billboarde”, však vôbec nekorešpondujú s realitou. Vysvetlenie, ku ktorému sa podujali aktivisti, je naopak, hádam tou najbenevolentnejšou interpretáciou, až sa stáva dezinterpretáciou. 

Ak sa však aktivisti chcú nazývať “ľudskoprávnymi expertmi”, mali by si tiež byť vedomí, že tento dokument nespadol len tak, “z neba”, ale že je súčasťou dlhodobého kultúrneho a antropologického procesu, ktorý by experti mali poznať – aby vedeli odlíšiť to, čo sa nám pred očami zahmlieva, a to čo je skutočnou podstatou dokumentu. 

Pravdou tiež je, že z dokumentu WHO vychádzala aj kontroverzná a napokon zamietnutá správa Estrela. Veľmi ľahko sa môže stať, že sa tento dokument stane určujúcim ak nie povinným v súvislosti s vyučovaním sexuálnej výchovy v európskych štátoch. 

Hoci dokument spomína aj “holistickú víziu”, zaoberá sa ňou skôr v súvislosti s novými ľudskými právami ako: právo poznať sexualitu a právo na sebaurčenie; vyhnúť sa sexuálne prenosným chorobám a neželaným tehotenstvám. Kvôli tomuto sa celým dokumentom nesie užívanie antikoncepcie a takých sexuálnych praktík, ktoré k tehotenstvu nedovedú. Ako absolútne negatívnu dokument považuje výchovu k zdržanlivosti. Tú dokument jednoducho vylúčil. 

Úloha rodičov

Je naozaj smiešne prisudzovať dokumentu vôbec nejakú dôležitosť rodičov pri sexuálnej výchove v takom zmysle, ako uvádzajú aktivisti v denníku Pravda. Naopak, dôležitosť sa prisudzuje rodičom tam, kde by sme to naozaj nečakali. Keďže sa tvorcovia dokumentu rozhodli, že sexuálna výchova začína od narodenia, uvádzajú, že rodičia už telesným kontaktom s novorodencom, ktorý je preň v prvých mesiacoch veľmi dôležitý, vysielajú dieťaťu prvé sexuálne signály. Sexuálny podtón jednoducho vidia tam, kde by ho už hádam nik nečakal. 

Okrem iného v texte čítame, že: “počas posledných rokov boli v Európe tendencie povinnej sexuálnej výchovy bez možnosti, aby rodičia svojim deťom bránili takémuto vyučovaniu”, no ako ďalej prekvapivo rozvíja, “v skutočnosti rodičia (aj tí, ktorí prislúchajú k demografickej menšine) sú práve podporovateľmi takejto výchovy, pretože oni sami nie sú schopní, alebo sa hanbia venovať sa tejto téme”. Štandardy teda spoluprácu rodičov v skutočnosti vylučujú. Okrem toho prípravu na vyučovanie ako aj školenia učiteľov majú mať na starosti výlučne takzvaní “experti”. Kde sa však zapoja rodičia? Nehovorí to text explicitne, no vyplýva z neho pre nich len jediná úloha – “užitočných idiotov”.  

mk