Mičurin a progresívna faloš. Predstavme si, že by takto postupoval Fico…

Transparentnosť sa najlepšie testuje pri vlastnom majetku

Mičurin nie je obyčajná budova. Roky sa o ňom hovorilo ako o priestore pre deti, mládež, krúžky, prírodu a verejnosť. Práve preto je dôležité, ako sa s ním narába. A ešte dôležitejšie je, kto s ním takto narába.

Na bratislavskom magistráte už osem rokov vládne politický svet, ktorý si z transparentnosti urobil jednu zo svojich značiek. Pri Mičurine však prišiel praktický test: konkrétny verejný majetok. A zrazu stačil osobitný zreteľ.

Najprv nájomca, potom vízia

Najpresnejšia veta v rozprave nebola výkrikom zo sály. Povedala ju Paulína Valovičová, keď pripomenula, že sa nerozhoduje o vízii Mičurina, ale rovno o nájomcovi.

Mesto malo najprv verejne povedať, čo má byť Mičurin o desať či dvadsať rokov. Centrum environmentálnej výchovy? Centrum voľného času? Kultúrno-vzdelávací priestor? Až potom sa mala hľadať inštitúcia, ktorá to najlepšie naplní.

Namiesto toho prišla VŠVU. V materiáloch bola krátka žiadosť so všeobecnými formuláciami o vzdelávacej činnosti, výstavách, kurzoch pre deti a mládež, festivaloch, Platforme súčasného tanca a predstavou nájmu minimálne na desať rokov, prípadne päť rokov s opciou predĺženia. Na osobitný zreteľ pri citlivom verejnom majetku to nestačí.

Poistky sa dopisovali v sále

Rokovanie ukázalo, že materiál nepresvedčil ani časť poslancov. Zástupcovia majetkovej komisie hovorili, že pri takomto rozhodnutí očakávali podrobnejší projekt: kto bude priestor používať, aký bude rozsah verejného programu a ako sa skontroluje, či sľuby nezostanú len na papieri.

Zmluva mala chrániť verejný záujem. Poslanci však upozorňovali, že v nej chýbal minimálny rozsah verejného prístupu, merateľné povinnosti a skutočné následky, ak sa verejná služba nenaplní. Opciu na ďalších päť rokov vedeli zhodiť priamo počas rokovania. Minimálny rozsah prístupu verejnosti do budovy sa však mal ešte rokovať s budúcim nájomcom.

Lenže verejný záujem sa nemá rokovať s nájomcom po politickom rozhodnutí. Má byť podmienkou pred tým, ako sa nájomca vyberie.

Hrčkove otázky zostali visieť vo vzduchu

Starosta Petržalky Ján Hrčka kládol otázku, ktorá zostala bez odpovede: prečo nedokáže jednu budovu spravovať hlavné mesto? Má magistrát, rozpočet, aparát, mestské organizácie, odborníkov aj skúsenosti so správou verejných priestorov. VŠVU mohla byť partnerom programu. Nemusela byť automaticky hlavným nájomcom.

Hrčka sa pýtal, prečo päť rokov, prečo opcia, prečo nie jeden rok, prečo to nemôže počkať do septembra a prečo má jedna inštitúcia dostať rozhodujúcu ruku nad budovou. Magistrát sa bránil eurofondmi. Odkazy na UMR a MIRRI sa v materiáli nachádzajú. Eurofondy však môžu vysvetľovať päťročný kultúrny režim budovy. Nevysvetľujú automaticky výber VŠVU ako nájomcu.

Projekt vraj existoval. Poslanci ho nevideli

Rektorka VŠVU po opakovaných otázkach k rozsahu žiadosti povedala, že šesťriadková žiadosť bola iba žiadosťou. Tvrdila, že VŠVU odovzdala aj návrh programového vzdelávacieho projektu pre Mičurin.

Ak je to pravda, otázka je ešte vážnejšia. Prečo tento projekt nevideli poslanci? Ak existoval, ale poslanci ho nemali, rozhodovali o verejnom majetku bez dokumentu, ktorý mal podľa rektorky vysvetľovať obsah budúceho využitia.

Tu zapadá aj priznanie poslankyne Eleny Pätoprstej Smatana. Naznačila, že proces možno nebol celkom korektný, no zároveň vyzývala pozerať sa na dobrý úmysel. Dana Čahojová jej pripomenula jednoduchú logiku: proces je buď korektný, alebo nie je. Pri verejnom majetku neexistuje polovičná transparentnosť.

Bude Mičurin pre všetkých, alebo pre správne zorientovaných?

Ešte v októbri 2023 mesto oznamovalo, že Mičurin je mestský. Písalo o záväzku vrátiť významnému verejnému priestoru, ktorý bol vždy určený pre deti, jeho funkciu. Vallo sa tešil, že celý areál Ekoiuventy bude opäť slúžiť Bratislavčankám a Bratislavčanom. Magistrát hovoril aj o budúcom Centre voľného času.

O necelé tri roky neskôr už mesto nechce držať rozhodujúcu ruku nad hlavnou budovou samo. Posúva ju jednej vybranej inštitúcii a verejnosť má veriť, že otvorenosť sa nestratí cestou medzi zmluvou, programom a hodnotovým filtrom nového nájomcu.

VŠVU nie je neutrálny správca objektu, ktorý len otvára dvere a zapisuje termíny. Je to kultúrna inštitúcia s jasným hodnotovým profilom. Rektorka počas rozpravy sama povedala, že pre školu bolo dôležité zachovať vzdelávaciu činnosť ľudí, ktorí boli podľa jej slov „vyhodení“ zo Slovenskej národnej galérie.

To neznamená, že VŠVU nemôže robiť dobrý program. Znamená to, že verejnosť má právo pýtať sa, či bude Mičurin naozaj miestom pre všetkých: pre deti z rôznych rodín, pre občianske združenia s rôznym hodnotovým zázemím a pre aktivity, ktoré nepatria iba do jedného ideového sveta.

Keď rozhodujú naši, stačí dôvera

V rozprave sa objavil aj Bratislava Design Week. Ten už verejne oznámil, že septembrový ročník 2026 má byť v Mičurine a že areál využije vďaka spolupráci s VŠVU. Rektorka VŠVU priznala, že s Design Weekom hovorila, hoci tvrdila, že nič záväzne prisľúbiť nemohla, kým nemá zmluvu s mestom. Právny záver z toho robiť netreba. Politická otázka však zostáva: ako mohol budúci programový partner hovoriť o Mičurine ešte pred hlasovaním, keď poslanci zároveň nevideli celý projekt?

A tu sa celý príbeh mení na test dvojitého metra. Predstavme si, že by takto postupoval Fico. Štát by na základe krátkej žiadosti posunul citlivý verejný majetok spriaznenej inštitúcii. Poslanci by nevideli celý projekt. Poistky by sa dopisovali až počas rokovania. Verejnosť by mala pocit, že hovorí neskoro. A rozhodujúcu ruku nad programom by dostala inštitúcia známa jasným politicko-hodnotovým profilom.

Čo by sa dialo? Opozícia, mimovládky a im naklonené médiá by hovorili o klientelizme, únose verejného majetku a papalášskom rozhodovaní. Pri Vallovi sa to nazýva kultúrne riešenie pre deti a mládež.

Jadro sporu je jednoduché. Verejný majetok nemá stáť na dôvere k správnym ľuďom. Má stáť na pravidlách, projekte, zmluve a kontrole. Mičurin mal byť mestský. Nie iba na liste vlastníctva, ale aj rozhodovaním, kontrolou a zodpovednosťou voči Bratislavčanom. Mesto si nechalo vlastníctvo, no pustilo z ruky rozhodujúcu kontrolu.