Každý pozná z médií alebo hodín dejepisu kladných aj záporných politických hrdinov tých čias. O tom, že revolučné hnutie neobišlo ani študentskú obec, sa však hovorí málo a študentskí lídri tých čias ostali verejnosti prakticky neznámi.

Jozef Šesták mal v dobe invázie vojsk Varšavskej zmluvy 22 rokov. Reformný pohyb Pražskej jari, ktorý začal niekoľko rokov predtým, nové myslenie, túžba po slobode, to všetko zasiahlo a ovplyvnilo aj vysokoškolských študentov na Slovensku. Študenti boli nespokojní s fungovaním dovtedy jednotného Československého zväzu mládeže (ČSM) – organizácie riadenej Komunistickou stranou Československa. Vysokoškoláci chceli mať vlastnú, nezávislú stavovskú mládežnícku organizáciu. Spolu s českými študentmi sa im podarilo dosiahnuť rozpustenie ČSM a namiesto toho vytvorili na Slovensku novú organizáciu pod názvom Zväz vysokoškolákov Slovenska (v Čechách Svaz vysokoškolských studentu Čech a Moravy).

Šesták bol v tajných voľbách demokraticky zvolený za prvého viceprezidenta tejto novej študentskej organizácie. Prezidentom bol jeho starší kolega Boďo Dubeň. Jozef Šesták v tom čase založil aj prvý študentský parlament na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave a bol jeho predsedom. Okrem toho v súčinnosti so študentmi VŠE v Prahe ustanovil výbor AIESEC na Slovensku, Medzinárodnej asociácie študentov vysokých škôl ekonomických a obchodných, ktorá otvorila študentom už v tom čase formou odbornej praxe cestu na Západ a do celého sveta. AIESEC vlani slávil 50. výročie a dodnes aktívne a úspešne funguje.

Potom prišiel 21. august 1968. Po vstupe spojeneckých armád na územie ČSSR Jozef Šesták napísal burcujúci článok do študentského časopisu EKO, ktorý vydávali študenti bratislavskej VŠE. V ňom otvorene a jednoznačne odsúdil inváziu a vyzval študentov k zotrvaniu v dovtedajšom smerovaní:

„Drahí kolegovia, vážení čitatelia EKA, nový školský rok, ktorý začne v októbri 1968, vstúpi do desiateho mesiaca obdobia od januára 1968, ktoré znamenalo a znamená také prevratné zmeny v našom živote. Od januára tohto roku nastúpili na čelo tohto štátu ľudia, ktorí to začali s budovaním ozajstnej socialistickej spoločnosti myslieť vážne. Ľudia, ktorí si vytýčili za cieľ podporiť všetko, čo je humánne, ľudia, ktorí sa rozhodli povedať i v politickom živote „prepáčte a odpustite“ tým, ktorých ich predchodcovia nemilosrdne zmietli z povrchu verejného života len zato, že to tiež mysleli dobre. Až do 20. augusta to boli skutočne krásne dni, ktoré sme prežívali, i keď často bolo v ovzduší mnoho napätia. Tých necelých osem mesiacov stačilo však na to, aby si ľudia zvykli na novú vôňu vzduchu, aby si začali predstavovať krásne plány do budúcna, aby zhodili zo seba neviditeľné, a predsa tak ťažko nesené okovy.“

Článok pokračuje opisom zmien v študentských orgánoch, ktoré sa podarilo uskutočniť a následne komentuje dramatický zlom situácie spôsobený inváziou spojeneckých vojsk: „Potom prišiel osudný 21. august. Ale ani v týchto chvíľach sme sa nevzdali, aj keď roztrúsení po celej republike, každý doma, boli sme ochotní nastaviť hruď. Rozkaz našich vrcholných predstaviteľov však bol iný. Žiadali rozvahu a kľud, hrdosť a vnútornú nezmieriteľnosť. Poslúchli sme a nezradili. A tak ako naša vláda a naše vedenie strany povedali, že z pôvodných postov neustúpi ani o krok, i my, študenti, naša organizácia, sme sa rozhodli, že neustúpime. Budeme sa dôsledne snažiť o realizáciu nášho programu.“

Od tých čias prešlo 50 rokov. Zo študenta sa stal diplomat s bohatou profesionálnou kariérou, neskôr štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a v súčasnosti generálny konzul SR v Istanbule. Pre Hlavné správy poskytol nasledujúcu výpoveď nielen o časoch spred päťdesiatich rokov, ale aj o tom, čo nasledovalo.

Na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave ste patrili medzi revolučných študentov – reformátorov. Ako spomínate na šesťdesiate roky obdobia „Pražskej jari“?

Boli to najkrajšie roky môjho života. Bol som mladý, odvážny, plný energie a síl a naplno som prežíval ten čas snahy o reformu socializmu na dubčekovský „socializmus s ľudskou tvárou“. Bola to doba nových ekonomických modelov, o ktorých nám prednášal profesor Ota Šik a ďalší, volania po slobode slova, diskusií o parlamentarizme, diali sa na tie časy doslova prevratné kroky v chápaní demokracie, akademickej slobody a vo vybojovaní univerzitnej autonómie. To všetko dávno pred príchodom Gorbačova. Je veľká škoda, že sme nemali možnosť tieto pozitívne a demokratické procesy naplno uskutočniť a odštartovať pád totalitného systému o dvadsať rokov skôr.“

Ako ste vnímali vstup vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie?

Bol to šok. Prvou reakciou bol hnev a odpor. Bolo nám vtedy jedno čo sa s nami potom stane, boli sme ešte bez záväzkov a zostať ticho a bez reakcie sme nemienili. Boli však školské prázdniny, čo moskovským stratégom pri plánovaní invázie prišlo veľmi vhod – ktovie, možno s tým dokonca kalkulovali. Študenti boli roztrúsení po celej republike, lebo inak by naša reakcia bola bývala úplne iná – boli by sme vyšli hromadne do ulíc a krvavých obetí mohlo byť rádovo mnohonásobne viac.

Čo sa s vami dialo potom?

Po ukončení štúdia, v čase najtvrdších straníckych a politických previerok, v roku 1969 som sa nachádzal na dlhodobej zahraničnej praxi AIESEC v USA, v malom univerzitnom mestečku Evanston pri Chicagu. Keď stranícke aparáty robili zoznamy vylúčených a inak postihnutých osôb, asi som sa im nejako stratil z dohľadu – možno sa to stalo v duchu porekadla „zíde z očí, zíde z mysle“. Lenže po návrate, už ako mladému diplomatovi, sa mi moje študentské aktivity vrátili ako bumerang. Keď ma vtedajší minister zahraničných vecí Bohuslav Chňoupek, ktorý bol známy tým, že sa obklopoval schopnými ľuďmi, pozval do diplomacie, takmer sa to nepodarilo zrealizovať.

Čo sa vtedy stalo?

Medzinárodné oddelenie ÚV KSČ moje prijatie neodporúčalo. O tom som ja, samozrejme vtedy nevedel. Keď som sa hlásil k nástupu na personálnom odbore FMZV v Černínskom paláci v Prahe, personalisti o mne nič nevedeli a povedali mi, aby som čakal, že dostanem vyrozumenie. Čakal som týždeň, dva, tri a začal som pociťovať neistotu a strach. Mal som už rodinu, manželka bola bez práce s dvoma malými dcérami doma a ja som nevedel čo sa deje. Neboli vtedy mobilné telefóny, domácu linku sme nemali zapojenú, takže jediný spôsob ako na diaľku komunikovať s ministerstvom, bol z telefónnej búdky. Chodil som teda do tej búdky prakticky denne, vedel som, že s mojím prijatím čosi nie je v poriadku, ale nevedel som, o čo presne ide.

Napokon ste sa však na MZV predsa len dostali. Ako sa vám to podarilo?

Hoci som nakoniec po niekoľkých týždňoch predsa len bol pozvaný na ministerstvo, sľubovaná hodnosť veľvyslaneckého radcu sa nekonala – nastúpil som iba ako radový referent, k riaditeľovi do kancelárie ministra, mimoriadne náročnému šéfovi Dr. S. Sujovi, ktorý bol pravou rukou ešte náročnejšieho ministra. Príčinu, prečo bolo moje prijatie na FMZV takým problémom, som sa dozvedel až v roku 1992, keď sa mi dostali do ruky moje „kádrové“ materiály. Bol v nich aj spis z Medzinárodného oddelenia ÚV KSČ, v ktorom sa ministerstvu oznamuje stanovisko ohľadne môjho prijatia do diplomacie toto: „Realizace tohoto návrhu se nedoporučuje“.

Dozvedel som sa, že samotný Chňoupek vtedy musel zviesť boj s aparátom Vasila Biľaka, ktorý kontroloval diplomaciu. A treba povedať, že ministrovi Chňoupkovi slúži ku cti, že nedal na stranícke intrigy a rozhodol sa veriť v talent v tom čase ešte úplne neznámeho mladého človeka, ktorý sa do diplomacie nedostal cez vplyvných príbuzných, stranícke cestičky ani moskovskú školu diplomacie MGIMO.

Napriek ťažšiemu začiatku ste to na MZV napokon dotiahli takmer až na samotný vrchol, ale to už boli nové časy po revolúcii.

Vôbec neľutujem tie začiatky, naopak, práca v kabinete náročného a schopného ministra bola pre mňa cťou a neoceniteľnou skúsenosťou. Bola to skutočná univerzita diplomacie, práca bola nielen zaujímavá, ale aj náročná a namáhavá, pracovalo sa tam dvanásť hodín denne, sedem dní v týždni. Tie cenné skúsenosti som neskôr plne zužitkoval vo funkcii štátneho tajomníka MZV SR a prvého hlavného vyjednávača pre vstup Slovenska do Európskej únie. Ukázalo sa totiž, že vôbec nebude jednoduché a samozrejmé vybojovať pre Slovensko rovnocenný vstup do EÚ, NATO, OECD a ďalších štruktúr. Bolo potrebné získať rešpekt u najvyšších predstaviteľov týchto inštitúcií, a to bolo možné iba preukázaním, že na našej strane stola je rovnako zdatný súper, schopný kvalifikovanej argumentácie a nekompromisnej obhajoby národných a štátnych záujmov našej krajiny. A práve obhajoba našich vlastných, slovenských záujmov, bola pre mňa, nielen ako organizátora študentského hnutia, ale neskôr aj ako jedného z kľúčových slovenských diplomatov pri vstupe do EÚ a NATO, vždy principiálna otázka, z ktorej nie som ochotný ustúpiť ani o krok.

Financial Times o vás v októbri 1997 písali ako o „bojovnom štátnom tajomníkovi“: „Bojovný štátny tajomník MZV SR Jozef Šesták má za úlohu vykonať nezávideniahodnú diplomatickú misiu: presvedčiť EÚ, že Slovensko by sa k nej malo pripojiť v prvej vlne. Odkedy Európska komisia v júli rozhodla, že SR nespĺňa politické kritériá na vstup do EÚ, cestuje J. Šesták po členských štátoch EÚ a lobuje za to, aby bolo toto rozhodnutie na decembrovom summite EÚ v Luxemburgu zmenené“. Do akej miery táto vaša aktivita prispela k tomu, že Slovensko bolo napokon do EÚ prijaté?

Keď bolo zle a vznikali na pôde Európskeho parlamentu rôzne úvahy o vylúčení SR z prístupového procesu, sadol som do lietadla a osobne, ako štátny tajomník a hlavný vyjednávač, som obišiel trinásť členských štátov Únie s argumentom, že EÚ predsa nejde prijímať za člena jednu vládu a jej premiéra, ale štát s päť a pol miliónmi obyvateľov, ktorí si vstup do EÚ úprimne želajú. Podľa všetkého, táto „shuttle diplomacy“ významne pomohla slovenským integračným cieľom. O pár rokov sme boli prijatí do EÚ i NATO.

Je na tom niečo pravdy, že ste vraj prvým diplomatom, ktorý presadzoval tézu o nutnosti postaviť pred svetovú diplomaciu ako prioritu „ekonomickú dimenziu diplomacie“?

Vždy som rád prinášal a realizoval nové myšlienky a inovatívne nápady. Predložil som návrh mojej myšlienky „Ekonomická dimenzia diplomacie“  na dvoch medzinárodných konferenciách, ktoré som v rokoch 1996 a 1997 zorganizoval v Bratislave za veľkej medzinárodnej účasti, vrátane významného vtedajšieho nemeckého ministra zahraničia Hansa Dietricha Genschera. Táto myšlienka sa dodnes realizuje a našla uplatnenie v medzinárodnej diplomacii.

S vaším tímom expertov sa vám podarilo úspešne vyrokovať aj mimoriadne náročnú Základnú politickú zmluvu s Maďarskom, ktorá bola v roku 1995 slávnostne podpísaná v Paríži. Vaše úspechy a pronárodný postoj vám však priniesli aj nepriateľov…

Počas vlády Mikuláša Dzurindu bola silná snaha ma dostať z diplomacie preč, stoj čo stoj, aj za cenu intríg,  falšovania dokumentov a následného obvinenia zo spolupráce s ŠTB. Súdy však opakovane potvrdili, že išlo o falošné obvinenia (konečný rozsudok okresného súdu Bratislava II je možné nájsť v plnom znení na oficiálnej stránke Ústavu pamäti národa v časti Rozsudky). Žiaľ, toto je jav, ktorý vidíme v dejinách opakovane: ľudia, často aj bez schopností, sa zrazu objavia na scéne a vplývajú na chod dejín. Aj na Slovensku v súčasnosti kdekto mieša karty. Nerobia to pre záujmy národa a štátu, nevieme komu slúžia a pre čí osoh…

Myslíte si, že sú oprávnené sťažnosti mnohých ľudí, že na Slovensku máme nedostatočnú úctu k vlastnej štátnosti a histórii?

Veľmi ma mrzí tá obrovská nerovnováha v tom, ako sa staviame na Slovensku k histórii národa, v porovnaní napríklad s Českou republikou, s Maďarskom, Poľskom, o USA a Rusku ani nehovoriac. Kým iné národy si vysoko vážia svoju históriu, nakrúcajú filmy, dokumenty, píšu knihy, v českej televízii opakujú seriál „První republika“, v porovnaní s tým je slovenská historická pamäť veľmi krátka a často povrchná. Ako keby sme si nevážili svojich velikánov. Nebolo ich veľa, ale ani málo. Ako by bolo hanbou viesť mladých k patriotizmu a hrdosti na svoje slovenské korene.

Čo by ste týmto ľuďom, najmä mladým odkázali?

Vrátim sa ešte k 21. augustu 1968, ktorého výročie si právom pripomíname. My, príslušníci mojej generácie, sme tiež boli mladí a verili sme v ideály ľudskosti, spravodlivosti, rovnakej príležitosti uplatniť sa v živote, otvorenosti v prejave, možnosti cestovať a svet spoznávať aj inak než len cez film a literatúru. Potom prišla tzv. normalizácia. Ja som bol v tom čase v Amerike a mohol som emigrovať ako mnohí iní, ale neurobil som to. Prečo? Lebo si myslím, že človek by mal mať pevné korene a svojej vlasti pomáhať aj v zložitých časoch a v takom prípade o emigrácii neuvažuje ako o priorite. Ja som mal už vtedy svoju celoživotnú lásku a chcel som mať moju rodinu v mojej vlasti a potom robiť maximum svojou profesiou pre rozkvet vlastnej krajiny. Myslím si, že je správne a úplne prirodzené takto uvažovať. A som smutný z toho, že u nás mnohí ľudia tento pocit nepoznajú.

Ivan Lehotský