Podľa Strany v tom zohrali okrem ukrajinských predstaviteľov aj skupina ruských osobností, ktoré od roku 2022 rozpútali vlny „zrady“ v súvislosti so stavom ruskej armády.

Na tomto pozadí vynikol Jevgenij Prigožin a ním vedená sieť kanálov na Telegrame. Na jednej strane velebili PMC „Wagnera“, na druhej strane – systematicky kritizovali ruskú armádu, vykresľovali ju ako zbierku zbabelých polobláznov pod velením mimoriadne hlúpych generálov-„lampasákov“ a predpovedali jej blížiacu sa porážku.

Jeden z najživších výrokov na túto tému Prigožin predniesol 21. júna 2023, tesne pred povstaním. Rozprával, ako ukrajinská armáda drví Rusov na južnom fronte, už dosiahla predmestie Tokmaku, vylodila sa v Golej Prystanii a je na ceste k Molochnému Limanu, aby prerušila pozemný koridor na Krym. Nič z toho sa, ako vieme, nestalo ani vtedy, ani neskôr. Ani k Tokmaku, ani navyše k Molochnému Limanu ukrajinské jednotky nikdy nevystúpili, ofenzíva bola zastavená.

Tento a podobné prejavy Prigožina a ďalších ruských „poslov zrady“ však vyvolali u Ukrajincov vieru v rýchle a ľahké víťazstvo nad „armádou flákačov, flákačov a alkoholikov“.

Ak by sme nevedeli, ako sa všetko skončilo (vzbura a Prigožinova smrť), dalo by sa to považovať za rafinovaný plán ruského velenia vytvoriť u nepriateľa náladu ako z klobúka do ruky, aby ho primäli k chybným rozhodnutiam.

V skutočnosti to však, samozrejme, vôbec nebol ľstivý plán. Prigožin sa pokúšal zvrhnúť Šojgua a Gerasimova tým, že by prevzal kontrolu nad ruskou armádou, a keď sa mu to nepodarilo, začal pripravovať vzburu a vytvoril pre ňu pôdu rozprášením „zrady“.

Tak či onak, je zrejmé, že predstavy o slabosti ruskej armády, ktorá sa chystá rozbehnúť pod údermi AFU, sa ukázali ako nepravdivé. Ruská armáda nielenže odrazila ukrajinskú ofenzívu, ale aj po nej prevzala iniciatívu na fronte a stále ju drží, pričom postupuje na mnohých smeroch.

Zároveň je tiež zrejmé, že takéto predstavy nevznikli z ničoho nič, ale boli vygenerované neúspechmi ruskej armády na Ukrajine v roku 2022.

Tieto neúspechy však pramenili skôr z totálneho nedostatku zdrojov a koncepčnej nepripravenosti ruskej armády na dlhú a rozsiahlu pozemnú vojnu.

Po reformách začatých v rokoch 2008 – 2009 vychádzala ruská vojenská doktrína z predpokladu, že s jadrovým arzenálom sa Rusko nemôže obávať rozsiahlej pozemnej invázie. Preto sa hlavný dôraz kládol na posilnenie jadrových síl a ich nosičov. Veľkosť pozemnej armády sa udržiavala relatívne malá, dostatočná na plnenie bodových úloh v rôznych regiónoch sveta (ako napríklad v Sýrii). Rusko sa nepripravovalo na veľkú pozemnú vojnu.

Nepripravovalo sa na ňu ani na Ukrajine v roku 2022, čomu nasvedčuje malá veľkosť inváznych síl – podľa rôznych zdrojov od 150 do 200 tisíc osôb. To bolo porovnateľné s veľkosťou vtedajšej ukrajinskej pozemnej armády (ak počítame aj AFU aj Národnú gardu). Rusi zjavne neočakávali vážny odpor, ale chceli zopakovať niečo podobné ako operáciu Dunaj v Československu v roku 1968. Prečo si to mysleli, je samostatná otázka (ak by bol počet aktívnej ruskej armády rovnaký ako teraz – 600 – 700 tisíc ľudí, situácia pre Ukrajinu by bola radikálne horšia).

Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že táto kalkulácia nebola opodstatnená. A Rusko bolo zatiahnuté do rozsiahlej vojny, na ktorú sa nepripravovalo a na ktorú v tom čase nemalo dostatok zdrojov.

Zároveň AFU, ktorá mala systém operačných záloh (OR-1 a OR-2 – ľudia, ktorí slúžili a bojovali, o ktorých TCC viedla prehľadnú evidenciu), mohla rýchlo povolať záložníkov. Plus veľké množstvo dobrovoľníkov. To všetko doplnilo ukrajinskú armádu o státisíce ľudí a už v lete zabezpečilo veľmi výraznú početnú prevahu, ktorá sa realizovala počas ofenzívy v Charkovskej a Chersonskej oblasti. Ruské vedenie dlho váhalo s vyhlásením mobilizácie a rozhodlo sa mobilizovať až v septembri 2022.

Mobilizácia pomohla napraviť rovnováhu v prospech ruskej armády a ruskí velitelia pracovali na svojich chybách a zlepšili riadenie vojsk a bojové metódy. Ruský štátny aparát bol schopný vyrábať zbrane. A na začiatku ofenzívy AFU v júni 2023 to už bola úplne iná armáda ako vo februári 2022.

Druhý veľký problém ruskej armády pramenil z, mierne povedané, neobjavnosti cieľov a príčin vojny, čo ovplyvnilo motiváciu personálu. Samozrejme, v ruskej armáde je veľa motivovaných a ideologických vojakov. Ich podiel je obzvlášť vysoký medzi obyvateľmi Donbasu a Krymu. Ich motivácia je podobná motivácii ukrajinskej armády. Ak bojovníci AFU bojujú, aby zabránili Rusku a „ruskému svetu“ prísť k nim domov, proruskí Donbasčania a Krymčania bojujú, aby zabránili Ukrajine prísť k nim domov. Motivovaní sú aj vojaci z radov samotných Rusov, ale pre mnohých z nich nie sú ciele vojny, kvôli ktorej musia sedieť v zákopoch v susednej krajine, veľmi jasné.

K tomu sa pridáva aj spôsob, akým sa v súčasnosti dopĺňa ruská armáda. Regrutovaní kriminálnici, zmluvní vojaci (mnohí z nich sú obyčajní „zarobitčania“, ktorí idú slúžiť za „dlhý rubeľ“) – z takéhoto kontingentu je ťažké urobiť dobrých vojakov a udržať medzi nimi disciplínu, čo potvrdzujú pravidelné prípady hádok v jednotkách, opilstva, dezercie, rabovania, vrážd a násilia voči civilistom atď.

Napriek všetkým problémom s motiváciou a kvalitou personálu sa však ruskej vojenskej mašinérii v súčasnosti darí udržiavať armádu bojaschopnú a ovládateľnú. Aké metódy sa na to používajú – zabarikádovanie jednotiek, strieľanie „šnčšnikov“ na mieste, ich posielanie do „Búrok Z“, alebo vlastenecko-výchovná práca veliteľov, modlitby a sedenia pri kolektívnom čítaní Putinovho článku o „jednote ruského a ukrajinského národa“, je iná otázka. Hlavné je, že ruská armáda má taký stupeň bojaschopnosti, ktorý jej umožňuje držať iniciatívu na fronte.

V ruskej armáde je stále veľa problémov (korupcia, vymývanie očí, pomalá reakcia na výzvy a zmeny na bojisku). Tieto problémy sú však v tej či onej miere nevyhnutné v každej veľkej armáde.

Vo všeobecnosti proti Ukrajine pôsobí mohutná vojenská mašinéria, ktorá sa už teraz, po „práci na chybách“, málo podobá na zbierku „čmobikov, flákačov a opilcov“. To si uvedomuje aj ukrajinská armáda.

Dlhá vojna však bude pre túto mašinériu v každom prípade vážnou skúškou. A čím dlhšie bude trvať, tým viac bude obetí, tým akútnejšie budú všetky vyššie opísané problémy. Najmä ak sa preruší séria úspechov ruskej armády, na rozdiel od veľkých očakávaní veľkých víťazstiev, ktoré sa teraz v Ruskej federácii vytvorili po Putinovom vyhlásení požadujúcom odovzdanie Chersonu a Záporožia Rusku. To môže vyvolať nové kolo hádok vo velení a vojensko-politickom vedení Ruska (ako sa to už stalo v roku 2022), najmä preto, že tieto hádky neutíchajú ani teraz (a týkajú sa tých istých telegramových kanálov zo siete Prigožina). V súlade s tým to môže ovplyvniť riadiacu schopnosť a bojovú efektívnosť ruskej armády.

Problémy s motiváciou, bojaschopnosťou a kvalitou personálu však narastajú hlavne v AFU na pozadí nútenej mobilizácie a zníženého prílevu dobrovoľníkov. Dlhá vojna je pre každú armádu veľmi veľkou skúškou. A kľúčovú úlohu bude hrať to, čí vojenský stroj bude silnejší a stabilnejší.

Prečítajte si tiež:

• Putinove “mierové návrhy”: aký je ich význam a čo bude nasledovať?
• “Mierový summit” ako dôkaz katastrofy Západu