Najčerstvejší príklad pochádza z alpského lyžovania, ktorého obeťou sa 13. novembra stal Francúz David Poisson. Vynímajúc extrémne športy je zjazdové lyžovanie jasný príklad odvetvia, kde je pri vysokých rýchlostiach hranica medzi ideálnou jazdou a tvrdým pádom veľmi tenká. “Pokiaľ robím zjazd, počítam s rizikom. Pokiaľ s ním nechcem počítať, môžem ísť hrať napríklad tenis,” povedal v minulosti Andreas Wenzel z Lichtenštajnska. Ďalší bývalý celkový víťaz Svetového pohára Luc Alphand po úmrtí svojho krajana Poissona poznamenal pre L’Equipe: “V zjazde sa nedá úplne eliminovať riziko.”

Práve Alphand prepojil lyžovanie s iným rýchlostným odvetvím, v ktorom napriek všetkému pokroku stále hrozia nehody – motoršport. Takisto v ňom dosiahol významný úspech, keď v roku 2006 triumfoval na Rely Dakar, rok predtým obsadil druhú pozíciu.

Venoval sa aj okruhovým pretekom, viackrát štartoval s vlastným tímom na 24 hodín Le Mans. V lete 2009 utrpel vážne zranenia chrbta po nehode na terénnej motocyklovej súťaži Rand’Auvergne, o rok a pol neskôr uzavrel motoristickú kariéru zo zdravotných dôvodov.

Alphand vyviazol a motoršport si v uplynulých rokoch pamätá aj niekoľko hrôzostrašne vyzerajúcich havárií, po ktorých piloti priam zázračne odkráčali po vlastných. Iba v Le Mans 2011 to boli Allan McNish alebo Mike Rockenfeller, z ich prototypov zostali trosky, ale monokoky zabránili vážnejšej zdravotnej ujme. Tak ako však moderná technika zachraňuje, okrem ľudského faktora môže zlyhať aj ona. A niekedy sa ani nedarí určiť, čo bola príčina nehody. V dávnejších časoch boli úmrtia popredných pilotov častejšie, na trati zahynuli Jim Clark, Ronnie Peterson či Gilles Villeneuve. Ich smrť sa pripisovala jazdeckej chybe alebo nešťastnej náhode. Zlom nastal po 1. máji 1994, keď kráľovná motoršportu F1 prišla o svojho najslávnejšieho syna vtedajšej éry. Zákruta Tamburello na okruhu v talianskej Imole sa stala osudnou trojnásobnému majstrovi sveta Ayrtonovi Sennovi.

“Sennov odkaz zachraňuje životy aj dvadsať rokov po tragédii v Imole,” napísal The Telegraph na dvadsiate výročie. V parku na vnútornej strane Tamburella sa dnes vyníma Brazílčanova socha, ktorú “strážia” symboly z rôznych krajín sveta vrátane Slovenska. Až smrť takéhoto významného pilota vyvolala pozornejšie dbanie na bezpečnosť.

Deň pred Sennom zahynul v kvalifikácii v Imole Rakúšan Roland Ratzenberger. “V F1 panovala prehnaná spokojnosť, pretože dvanásť rokov neumrel žiaden jazdec počas súťažného víkendu. Ľudia si mysleli, že spravili dosť. V Medzinárodnej automobilovej federácii (FIA) sme vedeli, že rýchlosť prekračuje limity bezpečnostných opatrení, no zakaždým nás odmietlo vedenie F1. Od šesťdesiatych rokov sa riadili heslom ‘ak je to nebezpečné, spomaľ.’ To bol, pochopiteľne, nezmysel. Na rozdiel od Clarka však bola Sennova smrť celosvetová udalosť. Rozpútala hystériu, ktorá si vynútila zmeny. Je strašné, že si to vyžiadalo úmrtie najslávnejšieho jazdca, ale toľká sledovanosť a obrovský smútok umožnili rýchle opatrenia. Jeho smrť nám dala argumenty na podporu zmien. Tie spoločne so zvýšením bezpečnosti na bežných cestách najviac dokazujú dosah Sennovho úmrtia. Ten víkend odštartoval aj zmeny na civilných komunikáciách, ktoré nepochybne zachránili doslova desiatky tisíc životov,” povedal vtedajší prezident FIA Max Mosley pre britské periodikum.

Senna vyletel zo zákruty v rýchlosti vyše tristo kilometrov za hodinu. F1 je stále nebezpečná, ale dnešní piloti sadajú do kokpitov s menším ohrozením života. David Coulthard zažil obe obdobia, Brazílčana nahradil vo Williamse. “Nikdy som sa nezamýšľal, či je bezpečné posadiť sa do toho auta. Bol som 23-ročný a chcel som preraziť, takže som nerozmýšľal nad smrťou. Myslíte jednoducho, že vám sa to nestane.

Budíček bol, keď sa to stalo Sennovi ako najlepšiemu pilotovi na svete. No fakt, že ho zabil kus odpruženia, čo ho trafil do prilby – teda desivá súhra náhod – v tom čase mierne upokojil ostatných,” uviedol Škót. Niečo podobné prežil v roku 2009 Sennov krajan Felipe Massa, aj jemu kus odpruženia prerazil helmu. Spočiatku bol v kritickom, stabilizovanom stave, neskôr mu do lebky vložili titánovú platničky. V F1 pôsobil až do tejto sezóny.

“Sennova nehoda zachránila nielen ďalších pilotov F1, ale aj desiatky tisíc ľudí na cestách. To je jeho najväčší odkaz,” uzavrel The Telegraph. Nemohol však zachrániť všetkých. Aj Jules Bianchi sa ako člen Jazdeckej akadémie Ferrari zúčastnil v Imole na spomienkovej akcii na dvadsiate výročie Sennovej smrti. Bolo to 1. mája 2014 a mladý Francúz len o pár mesiacov neskôr havaroval na Veľkej cene Japonska. Po operácii ho uviedli do umelého spánku a v komatóznom stave zostal až do smrti. Sedemnásteho júla 2015 sa stal prvým pilotom F1 od Sennu, ktorý zahynul po nehode v pretekoch.

Billy Monger prišiel v apríli tohto roka o obe dolné končatiny pod kolenom po ťažkej havárii v pretekoch F4. Iba 17-ročný Brit narazil vo vysokej rýchlosti do spomaľujúceho monopostu, ktorý nezbadal pre vláčik áut medzi nimi. Záchranárom trvalo takmer dve hodiny, kým ho vyslobodili z vraku. Na podporu Mongera vznikla finančná zbierka, do ktorej sa zapojili tiež osobnosti F1 Jenson Button či Max Verstappen.

Na prípadoch Poissona, Bianchiho alebo Mongera je vidno, že rovnako ako v alpskom lyžovaní i v motoršporte sú vážne nehody v súčasnosti zriedkavé, no nie vylúčené. Niekdajší šéf zjazdárov v Rakúskom lyžiarskom zväze Hans Pum raz dokonca povedal: “Ďalšie ťažké pády sú nevyhnutné.”