Môj profil 
Predplatné
Kedysi dávno boli odbory takmer vyrovnaným partnerom majiteľom podnikov. Dokázali na nich efektívne tlačiť a niekedy presadiť záujmy robotníkov, aj za cenu tvrdých konfliktov. Postupne sa však čosi zmenilo. Konflikty už nie sú také tvrdé, odborárov ubudlo a kamsi sa stratili aj majitelia tovární: tí sú v anonymite majiteľov akcií, prípadne niekde ďaleko na jachte a vo fabrike ostali iba manažéri, ktorí sú vlastne tiež iba zamestnancami. Dohoda je ťažká aj pre dumpingové prostredie globálneho trhu. Zdalo by sa, že odbory definitívne stratili svoje možnosti a opodstatnenie. V tejto situácii sa však zjavil nový fenomén.
Píše o tom dokonca aj propagandistický Denník N (viac TU). Firmy v Českej republike začínajú byť nervózne z toho, že do nich vstupujú zvonka takzvané virtuálne odbory, odboroví predáci v nich nepracujú, keďže Zákonník práce to umožňuje. Odborová organizácia môže vzniknúť už vtedy, ak združuje aspoň troch zamestnancov, mená ktorých ani nemusí zverejniť. Tieto virtuálne odbory, ktoré majú spoločné to, že podstata ich činnosti sa odohráva na internete, pôsobia z Česka, ale niektoré údajne aj zo Slovenska.
Spoločnou črtou týchto organizácií je, že ťažisko činnosti nevykonávajú v sídle spoločnosti alebo jej prevádzkach, ale na internete. Tam získavajú aj členov. A z toho sú firmy nervózne: takéto odbory totiž zďaleka nie sú také bezbranné voči cynizmu profesionálnych zamestnávateľských vyjednávačov, ako náhodné skupinky nič netušiacich amatérskych odborárov. Vedia presne čo majú robiť, a na čo majú zo zákona nárok. Vyžadujú od firiem citlivé údaje, ktoré by mohli byť zneužité aj ako priemyselná špionáž alebo ako prostriedok na ničenie sociálneho zmieru v rámci konkurenčného boja. A tak ako donedávna bola anonymita výhradnou výhodou majiteľov, teraz sa zdá, že sa karta môže obrátiť: anonymita začína hrať v prospech odborov.
Stačilo by, že by sa v niekoľkých krajinách podarilo „nesystémovým“ stranám presadiť legislatívu, podľa ktorej by v každej väčšej firme museli byť odbory, museli by mať členov v dozorných radách a firmy, riadené vzdialenými virtuálnymi centrami s ich strategickým know-how na zvládanie psychológie zamestnancov, by mohli dostať rovnocenného protivníka, schopného bojovať rovnakými zbraňami: museli by strpieť pôsobenie odborárov koučovaných inými vzdialenými virtuálnymi centrami s ich strategickým know-how na zvládanie psychológie zamestnávateľov. Tým by sa dostal vírus svetovej ekonomickej chobotnici priamo do kľúčovej časti programu, pretože pavučina globálnych finančných tokov, ktorá je zámerne neprehľadná, aby nebolo zrejmé, že ide o jeden kartel celosvetových vlastníkov, by prišla o svoje utajenie.
AirBank, Lidl, Ahold, Globus, Amazon… firiem, ktoré majú skúsenosti s virtuálnymi odbormi, je už veľa. V Českej republike je najväčšou virtuálnou odborovou organizáciou Zaměstnanecké forum, ktoré pôsobí už najmenej v pätnástich spoločnostiach. Vedie ho Petr Novák, bývalý funkcionár Babišovej strany ANO.
Firmy sa bránia, v ich prospech hovorí aj niekoľko judikátov. Informácie nechcú virtuálnym odborárom poskytovať s odvolaním sa na európske nariadenia o ochrane osobných údajov, na anonymitu, nedemokratickosť a netransparentnosť štruktúr virtuálnych odborov. Lenže takisto anonymné, nedemokratické a netransparentné sú v princípe aj vlastnícke štruktúry neokoloniálneho panstva globálnych korporácií. A zákony sa môžu zmeniť – a nielen tie o virtuálnych odboroch, ale aj tie o virtuálnych majiteľoch. A ak tí donedávna mohli hroziť „Nepáči sa vám, ako u vás podnikáme? Fajn, tak my pôjdeme inde“, pred celosvetovou sieťou by nemali kam utiecť. Nebolo by to fér?
Ivan Lehotský
.jpg)
