Ankara 4. júla 2018 (HSP/Foto:TASR/AP-Syrian Central Military Media)
Rusko je často Západom kritizované a sankciami “odmenené” za tzv. okupáciu Krymu a podporu na Donbase miestnym domobrancom. V prípade Turecka je však všetko v poriadku. To si urobilo na severe Sýrie de facto protektorát, no Západ mlčí a žiadne sankcie na Turecko neuvaľuje. Je to predsa spojenec v NATO, takže do očí bijúci dvojaký meter musí byť.
Turecko sa do bojov v Sýrii zapojilo približne pred dvoma rokmi a okupovanú severnú časť Sýrie si za ten čas privlastnilo. Turecké mesto Elbeyli spája so sýrskym al-Babe novovydláždená cezhraničná cesta. Pozdĺž ulíc v Al-Babe vejú ako sýrske tak aj turecké vlajky a nápisy na vládnych budovách sú v oboch jazykoch. Jeden z prvých bilboardov po ceste vzdáva česť tureckým vojakom, ktorí padli pri oslobodzovaní mesta z rúk bojovníkov Islamského štátu. Informoval portál Idnes.
Teraz v meste panuje všadeprítomný stavebný ruch, píše agentúra AP. Turecko si tu buduje dlhotrvajúci vplyv a zónu pretvára podľa svojho vzoru.
Prináša sem vlastné úrady, finančné, vojenské a bezpečnostné inštitúcie. Veľké investície v oblasti vzbudili špekulácie, že Ankara chce obnoviť staré imperiálne nároky na sýrske provincie.
Turci v súčasnosti ovládajú viac ako štyri tisícky štvorcových kilometrov sýrskeho územia. Takmer štvrtina sýrskych občanov žije pod tureckou kontrolou vrátane 3,6 milióna sýrskych utečencov v Turecku. V tureckých enklávach v Sýrii žije asi 600 000 ľudí.
Turecko vo svojom novom “protektoráte” financuje okrem iného aj zdravotníctvo, vzdelanie, čoskoro sa otvorí úplne nová nemocnica. Vznikajú tiež súdy, napríklad súd pre terorizmus v meste Azaz. Finančné transakcie prebiehajú cez miestne pobočky tureckej pošty, a to v tureckých lírach. Checkpointy v al-Babe stráži asi 2 000 policajtov vycvičených Turkami, turecké jednotky sa stiahli za mesto.
Opravujú sa aj školy, v ktorých sa zavádza turecký jazyk: “Učíme turecky žiakov prvých a druhých tried, veríme, že v nasledujúcich rokoch to budeme môcť ponúknuť všetkým školákom. Turečtina je nevyhnutná. Naši tureckí bratia nám dali všetko a my s nimi spolupracujeme,” uviedol riaditeľ školy v Džarábuluse Ahmed Hussein Taher.
U niektorých Sýrčanov ožívajú spomienky na Osmanskú ríšu, ktorej vláda nad Sýriou skončila práve pred sto rokmi. “Budeme súčasťou Turecka? Budeme malým nezávislým štátikom? To nevieme,” hovorí inžinier Zakaria Hadzi Hassan. “Nacionalisti by to označili za kolonializmus. Veriaci by povedali, že sme predsa všetci moslimovia. My s tým problém nemáme. Kedysi dávno sme boli jeden národ, od Istanbulu, cez Jemen až do Maroka,” dodáva.
Samuel Gdovin