Môj profil 
Predplatné
Ako to už pravidelne býva, názory skutočných disidentov sú presne opačné ako dnešných aktivistov. Viď názor Jána Čarnogurského na rovnakú tému.
Dnešní bojovníci proti komunizmu, pomníkom a Rusku, sú totiž dokonalými klonmi svojich zväzáckych predchodcov, voči ktorým boli disidenti vyhranení vtedy aj dnes.
Činy aktivistov, ktorí sa 74 rokov po vojne snažia znížiť či dokonca uprieť úlohu našim skutočným osloboditeľom, ironicky označil Schneider za vskutku “veľké hrdinstvo”, pretože im za takúto deformáciu dejín – okrem vlastného seba zosmiešnenia – vôbec nič nehrozí. Spôsob, akým vyjadrujú svoje z nevzdelanosti vyskočené názory, však môže kolidovať s trestným zákonom.
„ Ambíciou týchto až frenetických aktivistov je pridať sa do húfu híkajúcich po vetre s nádejou, že ak budú híkať lepšie a radostnejšie, dostanú sa do čela húfu, a kariéra ich neminie. Čím má režim bližšie k totalite, tým väčšiu šancu majú uspieť. Takže sa necháme prekvapiť. Ako lakmusový papierik si vezmime prípad exhibicionistického starostu šiesteho pražského obvodu, ktorého meno nech je zabudnuté, a jeho smiešne donquichotské ťaženie proti soche maršala Koneva nech slúži pre výstrahu budúcim generáciám.“
Tento neschopný starosta konštatoval, že socha maršala Koneva bola opakovane poliata farbou, no nič proti tomu neurobil, hoci disponuje kamerovým systémom a mestskou políciou. Svoju nečinnosť zdôvodňoval ideologicky, k čomu si prekrútil dejiny, aby mu to aspoň zdanlivo sedelo.
Jeho vrcholnou snahou je pomník odstrániť. Na rozdiel od Heydricha si neuvedomuje, že Česi sú smejúce sa beštie, čo v praxi znamená, že prípadne odstránená socha maršala Koneva sa stane svojou neprítomnosťou oveľa trvalejšou spomienkou na neho. A spomienku, ktorá sa neviaže na predmet, už nie je možné zlikvidovať, píše Schneider a dodáva, že doba sa mení rýchlejšie, než sú schopní zareagovať obracači kabátov.
Je preto možné, že od strany pred ktorou sa hrbia, za svoje aktivity nakoniec vytúženú odmenu nedostanú a možno sa nedočkajú ani len pochvaly za ideologickú uvedomelosť. Politický vietor sa totiž obracia a ten, kto s ním svoje plytké bytie stotožní v jednom okamihu, môže obratom upadnúť do zabudnutia.
Ako v interview na ČT24 vysvetlil český veľvyslanec v USA Hynek Kmoníček, Američanom by sa ešte pred rokom, pri vyslovení mena Vladimir Putin triaslo ľavé obočie. Dnes však v Bielom dome povedia, že Rusko je v poriadku, a že ich v tejto chvíli zaujíma Čína, Čína, Čína a zase Čína.
A na tú sa Američania pripravujú ako na hlavného vyzývateľa do budúcnosti. Z dnešného Trumpovho Bieleho domu v uplynulých troch mesiacoch odišli významné osoby špecializované na Rusko a na zlého Putina, a sú paradoxne ako cez kopirák nahradzovaní najlepšími špecialistami – často z vojenskej rozviedky – na Čínu a juhovýchodnú Áziu.
Schneider dodáva, že si treba pripomenúť slová nedávno zosnulého Miroslava Polreicha, že antirusizmus sa v podstate rovná antiamerikanizmu, pretože v súčasnosti je síce každá veľmoc schopná aj niekoľkokrát zničiť celý svet, ale zlepšiť ho, na to žiadna jedna mocnosť nemá, k tomu sa musia spojiť. A ich rozoštvávanie ako nedávna úporná protiruská hystéria amerických neomccarthystov je z hľadiska nutného rusko-amerického spojenectva kontraproduktívna. Všeobecne ju možno dokonca odôvodnene nazvať anticivilizačnou.
„Čo sa vzťahu k vojnovým pomníkom týka, v týchto dňoch bolo pripomenuté americké bombardovanie Ostravy, ktorému podobne ako v Prahe a Plzni padlo za obeť mnoho stoviek nevinných civilných obetí. Ak bude naša spoločnosť tolerovať vandalizmus proti pamätníku maršala Koneva v Prahe, nemožno vylúčiť, že by neskôr mohlo postihnúť aj spojenecké pomníky, vrátane amerických. Je teda zrejmé, že smer aj spôsoby konania týchto opozdených protiruských aktivistov sú neprijateľné. Navyše sa možno domnievať, že im z hľadiska ich ambícií dávno ušiel vlak.“
Pavol Novák
.JPG)
.jpg)
