Miloslav Čaplovič: Českí a slovenskí legionári dláždili cestu pre vznik Československa

Košice 24. augusta 2017 (TASR/HSP/Foto:TASR-František Iván)

Česko-slovenské légie, v ktorých počas prvej svetovej vojny spoločne bojovali a v bojoch i umierali Česi a Slováci, mali zásadný význam pre vznik Československa v roku 1918. Dobrovoľnícke vojsko sa formovalo na troch hlavných územiach – v Rusku, Francúzsku a Taliansku. “Légie svojím bojovým vystúpením na strane vojsk Dohody dláždili cestu k vzniku štátu a napomáhali politickému vedeniu česko-slovenského odboja v zahraničí, čiže trojici Masaryk – Beneš – Štefánik k tomu, aby mocnosti takýto štát uznali,” uviedol pre TASR riaditeľ Vojenského historického ústavu Miloslav Čaplovič.

Život a pôsobenie legionárov v Rusku aktuálne približuje v centre Košíc replika legionárskeho vlaku. Tohtoročná púť tohto pojazdného múzea po Slovensku sa začala 1. augusta v Žiline a skončí 19. až 28. septembra v Bratislave. Výstavný projekt predznamenáva budúcoročné 100. výročie vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Ako pokračoval Čaplovič, česko-slovenské légie mali podľa dobových oficiálnych štatistík celkovo viac ako 100.000 príslušníkov, Slovákov v nich bolo približne 7200, čiže zhruba sedem percent. Veľký podiel na organizovaní tohto dobrovoľníckeho vojska mal Milan Rastislav Štefánik, predstaviteľ Slovákov v Česko-slovenskej národnej rade v Paríži. Najviac legionárov bolo v Rusku, kde ich v roku 1920 bolo 71.000, z toho Slovákov bolo zhruba 5100.

Legionári sa v Rusku vyznamenali najmä 2. júla 1917 v bitke pri Zborove v boji proti rakúsko-uhorskej armáde. Boľševická revolúcia v novembri 1917 a následný Brest-litovský mier v marci 1918 však zabránil ich ďalšiemu nasadeniu na východnom fronte. Légie sa dostali do ťažkej situácie, pričom sa mali presunúť do Francúzska cez Sibír. V bojoch proti boľševikom sa pritom zapojili do ruskej občianskej vojny, pričom ovládli veľkú časť Sibíri a Transsibírsku magistrálu. Kontrolovali pritom niekoľkonásobne väčšie územie ako samotné Československo vznikajúce na troskách Rakúsko-Uhorska. V rámci anabázy potom z Vladivostoku v roku 1920 putovali zdĺhavo lodnými transportmi do vlasti.

Ako legionári pôsobili v Rusku mnohí neskorší poprední predstavitelia slovenského kultúrneho, politického a vojenského života – spisovatelia Janko Jesenský, Jozef Gregor Tajovský a Mikuláš Gacek, diplomat Vladimír Hurban, politik a v roku 1920 minister obrany ČSR Ivan Markovič, generál a veliteľ povstaleckej armády počas Slovenského národného povstania (SNP) Rudolf Viest či generál a minister obrany vojnovej Slovenskej republiky Ferdinand Čatloš. Príslušníkmi légií na západe boli napríklad aj významní diplomati Štefan Osuský a Ján Papánek.

“Aj keď Slováci tvorili v rámci celého legionárskeho zboru len okolo sedem percent, čo sa týka osobností a významu, malo to veľký dosah nielen pre Československo, ale aj pre Slovensko a pre tento štát. Tým, že sa Slovensko stalo súčasťou Československa, Slováci sa vlastne prvýkrát stali štátotvorným národom. Ako vojenský historik hovorím, že bez vzniku Československa by nebol ani 1. január 1993 (vznik samostatnej Slovenskej republiky, pozn. TASR),” skonštatoval Čaplovič.