Kežmarok 24. decembra (TASR/HSP/Foto:TASR)

Národná umelkyňa Mária Kráľovičová (85) patrí k žijúcim legendám slovenskej divadelnej a filmovej scény. Jej ľudská krása, nevyčerpateľná energia a láska k svojmu povolaniu jej snáď nedovolia ani na chvíľku sa zastaviť a pripustiť si, že už dávno nie je dievčatko zo Záhoria, ktoré prišlo do jej milovanej Bratislavy objavovať veľký svet. Svoj entuziazmus prenáša držiteľka mnohých významných ocenení, vrátane členstva v Sieni slávy (2006) a Ceny Jozefa Kronera (2007), na svojich hereckých kolegov z Národného divadla a jednou z jej najkrajších vlastností je, že si vie urobiť humor aj sama zo seba. Úprimne o sebe vyhlasuje, že už je vzhľadom na vek akosi „po záruke“. S Máriou Kráľovičovou sme sa stretli v Kežmarku, po divadelnom predstavení Ryba v trojke. Bola úžasná a diváci zo severovýchodného Slovenska sa s ňou lúčili potleskom postojačky. S prvou dámou slovenskej divadelnej scény ponúka TASR rozhovor v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, nielen o hereckých a životných peripetiách, ale tiež o čase Vianoc.

-Vianoce sa už niekedy ponímajú ako klišé. Je to však často i akési zastavenie sa v živote. Môžete nám povedať, aké zastavenia sú významné pre Vás?-

To sú naozaj najkrajšie sviatky v roku. Aj preto, že si všetci ľudia dajú akýsi „pohov“ a sú konečne všetci pokope. Asi takmer na celom svete. Sú to sviatky nádherné, rodinné, spojené s chvíľami šťastia, pokoja, keď ľudia aspoň na chvíľu nechajú starosti kdesi za chrbtom a rozmýšľajú o tom peknom, ako urobiť druhých šťastnými.

-Spomínate si, aký ste dostali ten najkrajší darček?-

Aký? Keď pre mňa preložil muž Nezvalovu Manon. To bolo pre mňa to najkrajšie. Keď som však bola malé dievčatko, vyrastala som na dedine – som totiž dedinčanka, sedliačka – doma nás bolo veľa a ja som sa narodila akurát v recesii. Bolo to v dvadsiatomsiedmom roku minulého storočia a myslím, že končiť budem znova v tej recesii… Možno to máme tak nejako určené. Bývali to chudobné Vianoce na dedine, skutočne nádherné, aj keď sme darčeky vlastne ani nedostávali. No, robili sme si sami Betlehem, stromček sme si zdobili. Ja som pôvodom zo Záhoria, tam boli, aj sú nádherné borovicové stromčeky a potom sme si z kockového cukru robili salónky. A samotný Štedrý večer? My sme sa naň všetky deti v dedine tešili, pretože sme chodili od domu k domu a spievali „Narodil sa Kristus Pán…“ Konečne sme mohli byť vtedy hore do polnoci, pretože nám rodičia povolili ísť ešte aj na polnočnú.

-Z koľkých detí pochádzate a keď ste už boli slávna umelkyňa, koho ste potešili najviac nejakým darčekom Vy?-

Pochádzam z piatich detí. Som najstaršia „Kráľovička“ zo štyroch sestier, nie ako Čechovove sestry, tie boli len tri… A posledný bol môj brat. Ja som najčastejšie všetkých potešila knižkami. Od mala som milovala knihy a veľa čítala. Najradšej som mala „krátke riadky“, teda básničky. Takže som každého obdarovávala práve týmito básničkami a pritom sa všetci na dedine čudovali – Čože na tých krátkych riadkoch vidím, čo sa mi na nich páči..? Vravela som im: Ale aj keď sa modlíš, to sú krátke básničky.

-Písali ste niekedy aj sama básne?-

Áno, písala, keď som bola veľmi mladá a zaľúbená, ale tie ostali nečítané. Dokonca ani môj milý ich nečítal. Viete, ja som mala muža básnika, spisovateľa a novinára a on práve písal mne. Potom aj ostatní. Ja som vôbec mala rada múdrych mužov, a tak som sa vlastne dostala do akejsi rodiny spisovateľov. Predstavte si, osobne som napríklad osobne poznala Vítězslava Nezvala, Mariu Pujmanovú, Viléma Závadu a mnoho ďalších českých básnikov a literátov. Ja som sa narodila v Československu a aj moje rodné meno je vlastne české – Procházková.

-Čím vás ovplyvnila spoločnosť básnikov a spisovateľov, kam ste chodili v sprievode svojho muža? Ktorý básnik vám je najbližší?-

Často som po predstaveniach išla do zákulisia, do klubu, kde boli mnohokrát i samotní autori a tí, okrem toho, že reagovali na moje herectvo, mi ponúkli niečo i zo svojej tvorby. Najbližším básnikom mi bol Vítězslav Nezval, ktorého mám z českých básnikov veľmi rada, či Jaroslav Seifert, ale i Laco Novomeský. Aj tohto básnika som tiež poznala osobne. Ďalej Štefan Krčméry, veľký slovenský básnik, ktorý ma hneď po mojom prvom angažmán po vojne v Martine nazval Marínou. Dovtedy som bola pre každého na Záhorí len Marka, Mária, Marča, Maryša. Ako som spomínala, som z moravsko-slovenského pohraničia, z dedinky Čáry pri Kútoch, takže som skôr ako Bratislavu poznala moravskú Břeclav či Lanžhot, kam sme chodili nakupovať.

-Dodržiavate ešte dodnes nejakú vianočnú tradíciu či zvyky ako spomienky na detstvo?-

Určite áno, no nielen moje, ale ešte aj manželove. Každý sme si priniesli niečo svoje, a to sa neskôr akosi u nás v rodine spojilo dohromady. Konkrétne to napríklad bolo, že sa u nás na Štedrý deň nejedávala ryba, ale iba „Ježiškova kašička“ čiže krupicová kaša, potom boli hríby a ešte makové „pupáky“, pukance. A až po polnoci sme si mohli dať mäso, pretože sme dodržiavali pôst. S deťmi a manželom sme to už potom aj trošku pomenili a jedli sme aj moriaka i ryby. Podstatou nášho večera však býval celý štedrovečerný „tyátr“ ,ktorý s veľkou fantáziou a zmyslom pre dramatično aj komédiu režíroval môj muž. Rozprával rodinné historky, sršal vtipom, ale prekladal to pátosom a neraz mal náš krásny večer prekvapivé pointy a zvraty. Tak to bolo v mojom manželstve 56 rokov, kým sme boli spolu. No dovtedy, kým bol manžel medzi nami, sme ešte pravidelne chodievali celá rodina do Piešťan. Tohto roku budem s dcérou a vnúčatami na Šumave v českej Sušici. Mladí síce žijú v Prahe, ale sviatky prežijeme v pokojnejšom prostredí. Je tam naozaj krásne.

-Máte už nakúpené všetky vianočné darčeky?-

Nie… Ale budú to určite knihy a kúpeľné a golfové poukazy. Nemám času vymýšľať. Pritom mňa samotnú tešia najviac tie podarúnky, ktoré moji blízki iba pre mňa vytvorili. Napríklad básne, kresby, songy, divadelná scénka, hra na flautu, fotoalbum, vlastnoručný šperk, či upletená brošňa. Hodnota týchto darčekov je v tom, že na mňa ktosi myslí a dá si tú námahu, aby mi urobil radosť. V súvislosti s Vianocami si spomínam aj na jednu zvláštnu príhodu, hoci sa neodohrala priam v decembri. Bola som v meste Betlehem, a to iba štyri dni pred tým, než nás obsadili v auguste v 68-om Rusi. A nebudete tomu veriť – tamojší obyvatelia nám už vopred hovorili, že budeme obsadení. To bolo neuveriteľné, ako to mohli vedieť dopredu? Mnohým som tam však recitovala, chodila som po kibucoch, pretože Betlehem je skutočne veľké kozmopolitné mesto a bolo tam veľa obyvateľov slovanského pôvodu. Doma som však nacvičovala novú televíznu hru, tak som sa musela vrátiť.

-Okrem mnohých umeleckých ocenení nosíte predovšetkým titul národná umelkyňa. Ste stále hrdá na toto ocenenie?-

Určite. Každý umelec je hrdý na svoje tituly. Je pekné, keď si niekto všíma jeho prácu a vie sa to oceniť. Pritom po revolúcii nám písali, aby sme tieto tituly vrátili. Ja som vtedy povedala, kto to chcel vrátiť, mal to vtedy vrátiť… Pre mňa je to dosiaľ to najvyššie ocenenie.

-Prezraďte nám, ako sa vlastne udržiavate v takej skvelej forme? Je obdivuhodné, aký máte obrovský entuziazmus.-

Najviac ma drží divadlo. Moja práca na javisku. Pozrite sa, ja už hrám divadlo 67 rokov, ale v skutočnosti pracujem už 70 rokov, prakticky od svojich 15 rokov, keď som odišla za prácou. Bolo nás doma v jednej izbe veľa, spávali sme tam ôsmi – päť detí, stará mama a rodičia. Vtedy som si kúpila lístok a išla som do Bratislavy. Najprv som prišla na jednu ulicu, kde bolo kaderníctvo a prijímali tam práve učnice. Ja som si povedala „Jéj, ja budem tie krásne dámy česať, to bude nádherné!“ Bola som tam niekoľko mesiacov, ale nikto mi nedal česať tie dámy, iba zametať vlasy… Tak som sa na to vykašľala a išla o ulicu ďalej. Narazila som na obchodík, bol to konfekčný prostějovský obchod. A ja som si opäť povedala „Teraz budem tie krásne dámy obsluhovať.“ Ale ja som ich neobsluhovala, iba som im tými svojimi tenučkými ručičkami – bola som ako Twiggy – posluhovala. Tak som opäť išla o ulicu ďalej a všimla som si, že v jednej firme hľadali úradníčky. Volalo sa to Kartonážny a papiernický priemysel, dnes je to Grafobal Skalica. Vtedajší riaditeľ povedal nejakej sekretárke „Tak vyskúšajte slečnu, či vie stenografovať.“ Ja som v živote nepovedala, že niečo neviem. To je, ako tá slečna, ktorej sa pýtali: „Vy viete hrať na klavíri?“ a ona odpovie: „Ja som to ešte neskúšala, ale možno, že viem.“ Ja som však stenograficky vedela z mešťianky napísať iba svoje meno. Tak ona diktovala a ja som donekonečna písala svoje meno Mária Kráľovičová, ria má, Mária Kráľ, Má Krá, atd. Nuž a na základe tohto som bola prijatá. Zrejme vedela toľko, čo ja a keď sa jej riaditeľ opýtal, či je to v poriadku, povedala áno. Nakoniec som to ani vôbec nepotrebovala, lebo som bola v sklade, učila som sa, ako to tam chodí a prakticky som iba zapisovala čísla výrobkov.

-Herecký talent vám rozhodne nechýbal… Nebolo vám v hlavnom meste ako dievčine smutno?-

Ani ne. Mala som tam tetu, ktorá bola uvádzačkou v Národnom divadle. Niekedy ma tam prepašovala na prvé poschodie, kde bola prezidentská lóža. Nuž a ja som, predstavte si, začínala objavovať divadlo z prezidentskej lóže. Pretože Tiso (prezident Slovenského štátu počas 2. sv. vojny. – pozn.aut.) do divadla často nechodil. Tak to boli moje prvé divadelné zážitky. Najviac ma mrzelo, že som vždy musela odísť skôr, ako sa predstavenie skončilo. Keby ma tam totiž našli, tetu by okamžite vyhodili z práce. A ja som vo svojich pätnástich rokoch nevedela, čo je tá „búrka“ na konci predstavenia, čo sa to tam v divadle robí.

-Odvaha vám teda nechýbala, ale čo nakoniec naozaj rozhodlo, že ste spojili svoj život s divadelnými doskami?-

V živote máme všetko určené. Ideš si po ceste a ani nevieš, kam prídeš. Tak ako u mňa. Nastal koniec vojny a ja som čítala inzerát, že hľadajú hercov a herečky do slovenských divadiel. Ešte som vám nepovedala, že moja mamička bola ochotníčka. Nuž, ja som teda vošla do divadla zadným vchodom a dodnes tak do divadla chodím… Oni ma prijali. Začínala som v Martine a účinkovala tam dve sezóny. Za ten čas som odohrala štrnásť titulov. Kritika ma prijala veľmi dobre. Dokonca písali, aký talent sa narodil. Ja som tomu uverila a vtedy som si povedala – mala by si ísť do školy. Tak som sa prihlásila na Konzervatórium do Bratislavy, pretože vtedy ešte vysoké školy neboli. Nikomu som nič nepovedala, ani riaditeľovi martinského divadla, ani svojej prvej láske Ctiborovi Filčíkovi, iba som všetkým napísala, že ma prijali do školy a že už neprídem. A predstavte, si oni ma ešte prosili, aby som odohrala posledné predstavenia. V septembri 1947 som teda začala chodiť na konzervatórium a potom ma od prvého januára 1948 angažovalo SND a odvtedy som tam. Po absolvovaní konzervatória som hrala takmer všetky hlavné roly, medzitým som aj rodila deti a všetko som to stihla. No a nie je to všetko červená knižnica? A to som ešte tu… A ostatní sú už v krematóriu… No a ja som už takmer po záruke.

-Žili ste teda ťažký život. Je ale až neuveriteľné, aký ste ho mali bohatý.-

Ale kdeže! Ja som mala krásny život, ozajstná „červená knižnica“!

-Po toľkých rokoch už zrejme dávate viac na reakciu divákov než kritikov. Brali ste si niekedy kritiku k srdcu?-

Tak určite áno, no obecenstvo je pre mňa najviac. Naučila som si to nebrať k srdcu, i keď niektorí herci na to dajú veľa. Ja som proste intuitívna herečka, ktorá prežíva každú rolu.

-Ktorá zo svetových kolegýň sa vám páči najviac?-

Určite som veľmi obdivovala filmové herečky – Američanku Hepburnovú, z nemeckých herečiek to bola Mária Schellová, z Francúzok trebárs Annie Girardotová. Páčili sa mi však aj veľké ruské herečky. Pretože ich umenie bolo také „naozajské“ a precítené. U Stanislavského to boli predsa tie najlepšie herecké kurzy a i taký velikán, ako bol americký idol Marlon Brando, mal u neho kurz herectva. Dokonca i Marilyn Monroe, ktorú som na javisku počas svojej kariéry veľmi rada stvárňovala po boku Ladislava Chudíka. Môj život bol život v rolách. Bolo to krásne, keď si pomyslím, že som ako Marilyn bola manželkou dramatika Artura Millera či George Sandovou a žila som dokonca aj s klaviristom Chopinom. Za tie tri mesiace, čo tú rolu hrám, to aj naplno prežívam. Hovorila som si, ten môj muž sa ale mal, koľkokrát mal inú ženu.

-Čo dnes podľa vás chýba Slovenskému národnému divadlu?-

Teraz? Veľa! Kedysi sa robilo veľké divadlo. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia bola sloboda, prakticky sme hrali všetko, Sartra, Millera, skutočne takmer všetkých svetových autorov. Dramaturgovia a režiséri robili divadlo a predstavenia „na hercov“. Keď hrali Hamleta, tak tam obsadili vopred vybraného herca. Herci národného divadla by predsa nemali sedieť na lavičke náhradníkov. V každom dobrom divadle musí byť nejaký „Bernstein“, ktorý dá tomu tvár a všetko, čo k tomu patrí. A pritom my dnes nemáme stálych režisérov ani dramaturgov, ale v posledných rokoch je módou, aby prišiel vždy niekto hosťujúci a my začíname odznova. Bývali doby, keď sme v Bratislave uviedli i európske premiéry a niektorí slávni autori, napríklad Sarter, sa k nám prišli osobne pozrieť. Ale to už je, zdá sa, definitívne preč. Nakoniec ja s manželom som sa tiež veľa nacestovala, pretože bol športovým novinárom, brával ma ešte i na olympiády. Videla som naozaj kus sveta. Veľmi rada som cestovala do Francúzka a predovšetkým do romantického Versailles. Tam som vždy ožila.

-Akú odvrátenú tvár má herectvo?-

Nepochybne mojou najkrajšou rolou v živote bolo to, že som mala deti. Rola matky. To negatívne je, že sa nemôžete rodine až toľko venovať. Koľko sme však s mojím úžasným partnerom mohli, snažili sme sa im dať to najlepšie. Keď to išlo, brávali sme ich so sebou, užívali sme si spoločné chvíle. Iní si stavali vily, my sme všetko dávali do seba a do detí. Myslím si nakoniec, že sme obidve deti vychovali dobre.

-Nikdy ste teda neľutovali, že ste sa stali herečkou? Nemali ste nejaký iný nesplnený sen z mladosti?-

Myslím, že nie. Vždy ma zaujímalo divadlo, i keď som povodne chcela byť mníškou. Aj teraz som mala krásny zážitok z Kežmarku, kde som bola na vystúpení. V rámci voľného času som sa bola pozrieť na slávnu kežmarskú zvonicu – to mi odporučil môj syn kunsthistorik. A predstavte si, práve bolo poludnie a ja som mohla zvoniť s miništrantmi – anjel pána – na zvonoch. Bolo to skutočne úžasné. Mníšky sa mi už od detstva vždy páčili, aké boli čistulinké, mali krásne čepce a vždy boli usmiate, no a ja som mala iba zaplátanú zásterku.

-Sú tu znova vianočné sviatky a vy budete s rodinou, alebo vás čaká nejaké predstavenie?-

Idem za rodinou do Čiech, ale na Silvestra hrám hru Kvarteto v Bratislave. Ale nebýva to pravidlom. Takže tento Silvester budem oslavovať v divadle prácou. Rodina a divadlo sú moje najväčšie lásky, tam je moje srdce.