Ste členom Slovenského centra PEN, ktoré je súčasťou najväčšej spisovateľskej organizácie na svete. Jedným z jej hlavných cieľov je obrana slobody písania – aj preto to boli práve členovia slovenského PEN-u, ktorí dali dokopy výzvu za slobodu prejavu a právo na informácie, ktorej ste signatárom. Kedy ste vy osobne začali vnímať, že so slobodou prejavu nie je niečo v poriadku?  Komu je petícia určená a k čomu v nej vyzývate? 

Narodil som sa v umeleckej rodine. Mama bola členkou opery SND a otec herec, známy najmä z pôsobenia v legendárnom bratislavskom kabarete Tatra revue. Vlastne som žil v prostredí, kde slovo a hudba znamenali nielen otázku, ako si zarobiť na živobytie, ale aj ako sa starať o materinský jazyk, slovenskú hudbu a národnú tradíciu. Mal som to vlastne už od prvých krokov geneticky uložené v duši. Rád by som mnohým doprial takúto rodinu, ktorá napriek krutým a neľahkým časom žila v duchu lásky a prajnosti. Bol to najmä môj otec Michal Belák, ktorý si po celý život niesol tŕňovú korunu akéhosi protispoločenského živlu, ktorému vtedajšia komunistická moc neraz zasiahla nielen do jeho života, ale aj do života celej rodiny. V čase druhej svetovej vojny v roku 1944 ako mladý divadelný fanatik s mikrofonickým hlasom a ušľachtilou slovenčinou pôsobil počas vojenskej prezenčnej služby v Slovenskom rozhlase ako hlásateľ, ale najmä komentátor. Stal sa akousi hlásateľskou celebritou. Jeho hlas počúvali a poznali ľudia po celej Slovenskej republike, ktorá zápasila o prežitie v nepriateľskom ovzduší Európy. Súčasne ako vojak si svoju prezenčnú službu odkrútil vo vysielaní vojenského vysielača Pribina, kde čítal pozdravy vojakom na východnom fronte. Spomínam to preto, lebo to nastavilo osud našej rodiny. Najprv ho po návrate z Rakúska, kam odišiel pred frontom aj s ťarchavou mamou, zavreli a chceli mu na základe vykonštruovaných obvinení dokázať spoluprácu s ľudáckym režimom. Zachránila ho len  mamina rodina, ktorá sa na Myjave zapojila do odboja a smrť tety Oľgy, účastníčky SNP. Tú po udaní a zatknutí údajne eskortovali v marci 1945 posledným vlakom do Mauthausenu. Nikdy viac sme ju nevideli. Otec si napriek svojim schopnostiam nemohol nájsť prácu. Nikdy som však nezažil, že by sa sťažoval. Naopak, postupne začal pôsobiť ako herec a tešil sa zo života. Po 1968-om však na nás opäť doľahla normalizačná čižma. Otcovo divadlo, kabaret Tatra revue, kvôli politickej satire, ktorá otvorene a pravdivo reagovala na spoločenský život, zatvorili a hercov vyhodili na dlažbu. Vtedy som videl môjho otca po prvý krát plakať. So zaťatými päsťami som si uvedomil cenu slova. Cenzúra a komunistická kontrola kultúry v tých časoch nedovoľovala slobodne sa vyjadrovať. Možno len v krčme alebo doma za zatiahnutými záclonami. Po roku 1989 som si myslel, že sa niečo podobné nemôže zopakovať. Mýlil som sa. Začiatkom 21. storočia som nadviazal kontakty so slovenskými spisovateľmi a básnikmi. Sám som bol literárne činný ako scenárista, textár a neskôr aj bloger. Stal som sa členom Slovenského centra PEN. Uvedomil som si, že sloboda slova a právo na informácie patria medzi základné ľudské práva bez ohľadu na spoločnosť, či politickú situáciu v krajine. Slovensko sa však po roku 1989 začalo meniť. Nie k lepšiemu. Nečakal som, že sa ocitnem v rovnakej situácii ako môj otec v rokoch 1950-70. Presnejšie, v rovnakej spoločenskej situácii manipulovanej mainstreamovými médiami a liberálnymi demagógmi. Pod vlajkou demokracie sa lož opäť začala tváriť ako pravda a z masmédií zavial stuchnutý vzduch prehnitej propagandy plnej klamstiev a pokrytectva. Všetko ostatné, iný pohľad na život, politiku, ale aj kultúru, dostáva nálepky ako konšpiračné, nepravdivé a zavádzajúce. Hľadanie pravdy sa presunulo na internet a sociálne siete. Facebook alebo Twitter sú pre mňa akési novodobé krčmy a bútľavé vŕby, kam sa môže každý vybrať, aby si uľavil a povedal z duše, čo ho ťaží. Zároveň to je pre mnohých jediná šanca, ako sa dostať k objektívnym informáciám, holým faktom a autentickej realite. Len tak som si mohol aj ja vytvoriť čo najpravdivejší obraz o svete a krajine, kde žijem. Naše mainstreamové noviny, rádiá a televízne správy mi na to nedávali šancu. Posledná kvapka nádeje, že ešte nie je tak zle, vyschla, keď som pri vyhľadávaní informácií na internete narazil na oznam, že stránka, ktorú som si chcel pozrieť, je zablokovaná. V ozname sa uvádzalo: „Prístup pre návštevníkov z európskeho ekonomického prostredia je zakázaný“. Dôvodom mala byť ochrana občanov EÚ pred informáciami, ktoré sú v rozpore so zákonmi EÚ. Potom mi stačila už len legislatívna iniciatíva bývalej ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej, na základe ktorej mal štátny úradník rozhodovať, čo je pravda a čo nie, s hrozbou sankcií pre autorov „NEPRAVDY“. Bodka! Obrátil som sa na všetkých členov Slovenského centra PEN s výzvou verejne sa vyjadriť k porušovaniu ústavou zaručených ľudských práv. Samozrejme nie každý sa prihlásil. Spolu so mnou spisovatelia Pavol Dinka, Anton Hykisch, Etela Farkašová, básnici Milan Richter, Ján Tazberík, výtvarník Ivan Popovič a literárny kritik Alexander Halvoník. Všetko sú to renomované osobnosti slovenskej kultúry. Po zverejnení petície sa pridávali ďalší, nielen umelci, ale aj ľudia z iných profesií, dokonca aj katolícky kňaz. Do dnešného dňa je to vyše tisíc podpisov. Medzi nimi historik  Eduard Chmelár, predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimír Skalský, divadelný teoretik Peter Kováč, prekladateľka Oľga Ruppeldtová, humorista Milan Markovič, a ďalší. V petícii vyzývame politikov, politické strany a významné názorové skupiny, aby sa zasadili za uplatňovanie práva na slobodu prejavu a práva na informácie. Petíciu sme poslali prezidentke Slovenskej republiky, predsedovi Národnej rady SR, generálnemu riaditeľovi RTVS a Rade RTVS so žiadosťou o prijatie a podporu. Až na kanceláriu prezidentky nikto nezareagoval. V rukách máme akési poradové číslo a dodnes čakáme, kedy nás „naša“ prezidentka pozve na stretnutie, prípadne sa k petícii vyjadrí. Prešli dva mesiace bez odpovede. Priznám sa, očakával som to. Žijeme v krajine s umlčanou PRAVDOU, bez nároku na dialóg s mocou. Tá sa nám vysmieva do tváre a šíri demagógiu o akejsi liberálnej demokracii. To je taká demokracia, ktorá používa lož ako jedinú pravdu a propagandu ako prejav solidarity, právneho štátu a politickej kultúry. Prezidentka, vláda a parlamentní politici rozdelili Slovensko na dve skupiny obyvateľov. Na jednej strane sú to tí, ktorí idú v závese s mocou, a potom sú to všetci ostatní, ktorým sa upiera právo na spoluúčasť vo veciach verejných. Osobne to vnímam ako pošliapanie občianskej dôstojnosti a výsmech ľuďom, ktorí tu žijú.

V poslednej dobe sa zvykne „vtipne“ hovoriť, že rovnako, ako sloboda prejavu je dôležitá aj sloboda PO prejave –  okamžite mi napadol príbeh pani učiteľky z Českej republiky, ktorá žiakom na vyučovaní ponúkla iný pohľad na dôvody a priebeh konfliktu na Ukrajine – jeden zo študentov ju udal a ona dnes čelí trestnému stíhaniu…Režim začína ísť tvrdo po ľuďoch s odlišným názorom – exemplárne potrestá niekoľkých z nich, aby ďalších od podobného uvažovania  a konania odradil…Vraciame sa naspäť do temnejších období histórie?

Po krajine sa šíri strach. Spočiatku len strach z vylúčenia zo spoločenského života. Ten však prerástol do existenčného strachu o svoju budúcnosť. Zasiahlo to celý civilizovaný svet, aj USA. Začalo sa to zneužívaním takzvanej „politickej korektnosti“ a zatiaľ sa končí pri uplatňovaní „rodovej slobody“ (?) bez určenia pohlavia. Výrazne nami zatriaslo „sedem rán Božích“. Od hospodárskej krízy, cez pandémiu, energetickú krízu, infláciu, až po vojnu. Čo nás ešte čaká? Už to nie je len hra o slobode vyjadrenia, o slová. Už ide doslova o život. Na Ukrajine skorumpovaný šialenec a lokaj amerického deep state namiesto riešenia ťažkej situácie po ruskej invázii udržuje smrtonosný plameň nenávisti. Nenávisti, v ktorej ukrajinskí občania ruskej národnosti doslova roky umierali pri pogromoch na svoje rodiny. Videl som dokumentárne zábery z Ukrajiny. Otriaslo mnou vraždenie na Majdane a v Odese. Viem si predstaviť situáciu, keď ukrajinskí Rusi na Donbase nemali iné východisko, ako požiadať Rusko o vojenský zásah. Osobne som bol, a aj som, proti vojenskému riešeniu situácie, aká bola v Kosove, Iraku či Sýrii. Vojna v súčasnosti nič nevyrieši. To môže len nastolenie mieru. Navyše sme na Ukrajine svedkami vojny medzi USA a Ruskom, aj keď sa táto verzia konfliktu v mainstreame neobjavuje. Stotožňujem sa s vyjadrením Václava Klausa, ktorý pravdivo charakterizuje tento konflikt mocností a chorého skorumpovaného politického systému na Ukrajine. Napriek informačnej blokáde, ktorú produkujú mainstreamové médiá, je dostatok relevantných zdrojov, z ktorých sa dá vytvoriť pravdivý obraz. Ukrajina, lepšie povedané občania Ukrajiny, zohrávajú úlohu obete v medzinárodnom konflikte, ktorý vedú politici a vojnoví radikáli na oboch stranách. Dokonca aj úloha diplomacie sa v medzinárodných vzťahoch zmenila na šachovú partiu, kde sa miesto mocenských figúrok na šachovnici ťahá zbraňami. Od obyčajných samopalov, cez delá, tanky, rakety, až po informačné technológie. Tento konflikt prerástol už aj do vzťahov medzi ľuďmi. Udavačstvo, ohováranie, šliapanie po dôstojnosti, zneužívanie spoločenského postavenia, rozpad politických štruktúr, to všetko sa opäť dostalo na scénu, ktorú pomaly môžeme prirovnať k protektorátu v Čechách, Weimarskej republike v Nemecku alebo k prenasledovaniu ľudí pre ich názor v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Máme tu naživo odpočúvanie, sledovanie, stratu práva na spravodlivosť, policajný štát, kde dokonca zúri vojna medzi policajtmi a prokurátormi. Dlho túžobne očakávaný boj s korupciou sa zvrhol na stredoveké útrpné právo. Priznanie  sa vymáha len za mrežami s pomocou kajúcnikov. Dnešné dni sa určite zapíšu do histórie ako doba temna dvadsiateho prvého storočia.

Obrátili ste sa aj na prezidentku, ktorú ste požiadali o prijatie petičného výboru členov Slovenského centra PEN…Zuzana Čaputová však sama hovorí o nebezpečnosti „dezinformácií“, ktoré nám rozkladajú spoločnosť a demokraciu…Akékoľvek iné informácie boli pre ňu počas pandémie „bludmi“, dokonca súhlasila s nápadom vypnúť internet, kým nebude zavedené povinné očkovanie.  Sociálne platformy, vďaka ktorým sa informácie ešte stále a relatívne slobodne šíria, majú podľa nej devastačný vplyv na spoločnosť…Naozaj dúfate v možnosť konštruktívneho dialógu?

Pani prezidentka, naša zlatá Zuzana, má pravdu. Dezinformácie, ktoré šíri nielen ona, ale s ňou aj celá vládna oligarchia, naozaj rozkladajú spoločnosť a demokraciu. Devastačné dôsledky naberajú na veľkosti. Už to nie je len zápas o vlastnú dôstojnosť, keď nás nezmyselne zatvárali počas pandémie do bytov a nútili nás namiesto liečenia takmer každý deň sa testovať. Bránime svoje zdravie a právo sami si organizovať vlastný život a život rodiny. Devastácia vďaka nezmyselným sankciám proti Rusku plynule zasahuje do života ľudí, ktorým víťazi parlamentných volieb sľubovali dvojnásobné platy, zvyšovanie životnej úrovne a zdravotnícky komfort.  Namiesto toho pani prezidentka a „vládna zločinecká skupinka“ pri uplatňovaní moci šíria paniku a nekompetentnosť. Príkladom je jej angažovanosť pri príprave referenda o skrátení volebného obdobia Národnej rady SR, keď sa pani prezidentka ponáhľala s podaním na Ústavný súd SR s cieľom na jeho zmarenie. Presne naopak zareagovala  pri takej vážnej otázke, akou je poskytnutie zbraní a vojenských stíhačiek Ukrajine, za ktoré nedostaneme ani deravý groš. Stačilo jej len ústne  vyjadrenie odvolaného predsedu vlády, bez zdôvodnenia súladu darovania vojenského materiálu s Ústavou SR. Rovnako netradične rýchlo podpísala dvojstrannú vojenskú obrannú dohodu s USA, schválenú Národnou radou SR o prítomnosti cudzích vojsk na území Slovenskej republiky. Zahraničnú politiku si za okamih vymenila za kolaboráciu. Pritom verejná mienka bola zásadne proti schváleniu a podpisu takejto zmluvy. Zrazu sme sa ocitli v roku 1968, keď sa u nás dočasne usídlila sovietska armáda. Prezidentkina nekompetentnosť nevychádza z neznalosti práva, ale z jej vôle vychádzať nekriticky v ústrety vojenskej prítomnosti USA. Bez prihliadnutia na dôsledky pre Slovensko. Nie je to v histórii Slovenskej republiky prvýkrát, keď sme kolaborovali s vojnovým štváčom. Určite by sa ako prezidentka mala postaviť aj proti zmene charakteru NATO, ktoré už nie je obranným paktom, ale agresorom na území cudzieho štátu. Zuzana Čaputová prestala byť prezidentkou Slovákov. Je len figúrkou na šachovnici, kde sa hrá vabank medzi mocnosťami. Dokázala to aj svojím postojom k našej petícii, ktorú asi hodila do koša spolu s podpismi vyše tisícky ľudí. Mohla by sa aspoň zamyslieť nad sebou a prestať sa hrať na kľúčovú postavu slovenskej politiky. To by však musela ten kľúč niekde pohľadať.

S petíciou na obranu slobody slova na sociálnych sieťach pôvodne začínala aj česká Spoločnosť pre obranu slobody prejavu (SOSP), ktorá po neslávnom vládnom blokovaní webov svoju činnosť rozšírila o ďalšiu agendu.  Plánujete založiť niečo  podobné alebo je vaša petícia skôr jednorazovou záležitosťou a „výkrikom“?

Sledujem českú scénu a tak trochu im závidím. Na druhej strane poznám slovenskú realitu. Nie je u nás jednoduché podnietiť nespokojných ľudí, aby sa aktivizovali a spoločne vytvorili tlak na zmeny. Zväčša sa čaká, že to za občanov v novom parlamente a ďalšej vláde po voľbách vyriešia nimi volení politici. Doteraz sa však takýto zázrak neudial. Jedným z dôvodov je aj skutočnosť, že sme dostali slobodu len pred pár rokmi a zotrvačnosť mlčiacej väčšiny stále doznieva.  Slovenské Centrum PEN má svojho partnera aj v Českej republike. Dávnejšie sme spolu intenzívne spolupracovali. Neviem, ako je to dnes. Už nie som vo vedení organizácie. Isté je, že o Českom centre PEN nepočuť. Tak sa ľudia aktivizujú mimo neho. Aj v spomínanej SOSP, ktorej výzvu podpísalo dvadsaťšesťtisíc(!) ľudí. Naša výzva mala zapôsobiť ako rozbuška. Mnohí na Slovensku vnímajú súčasnosť vo vzťahu k slobode slova a práva na informácie ako bezproblémovú. Neuvedomujú si priepasť medzi tým, čo sa smie, a čo je už vnímané ako zakázané ovocie. Najmä ak ide o verejnú diskusiu vo verejnom priestore v masmédiách (nie na sociálnych sieťach). Neviem, či sa naša výzva dostala do rúk tým, ktorým bola určená. Prezidentke, politikom a médiám. Pozorujem však, že téma slobody slova a práva na informácie v ostatnom čase stále viac rezonujú. Možno aj našim pričinením sa rozozvučal budíček. A to bol náš zámer. Rozbuška zafungovala.

Hovorí sa, že ten kto vie, ako chutí sloboda, ľahko a rýchlo vycíti, keď o ňu začne prichádzať… Boli sme svedkami brutálneho okliešťovania slobody počas covidu – tomu, že sa tak dialo kvôli nášmu dobru, môže veriť len mentálne slabší alebo úplne indoktrinovaný jedinec. Dnes tu máme boj so všetkým, čo sa odkláňa od prorežimného, tentoraz „demokratického“ naratívu – boj s dezinformáciami, konšpiráciami, hoaxami, boj s triednym nepriateľom…čoskoro nás možno čakajú aj prísne tresty za počúvanie „zahraničných vysielačov“ a podvratnú činnosť proti „Ríši“…Vy sám v tomto ohľade nie ste optimistom – v jednom zo svojich blogov  ste upozornili presne na to, že nás čaká ďalšie rušenie webov a zastrašovanie ľudí trestnými stíhaniami…

V príbehu ľudstva sa stále vracia dilema ako moc získať, ako si ju udržať, ale aj ako ju stratiť. Napriek propagovanej liberálnej demokracii, v preklade „slobodnej vláde ľudu(?)“, je to zápas vplyvných skupín, ktoré sú rôzne motivované zodvihnúť moc zo zeme, kde sa na chvíľu ocitla. Po roku 1989 sme si mysleli, že už nič nebráni realizovať tento zápas o moc slobodnými voľbami. Nevšimli sme si však, že technológie sociálneho inžinierstva sa spolu s digitalizáciou vyvíjali rýchlo ďalej. Dnes existujú expertné tímy profesionálov, ktoré riadia ovplyvňovanie verejnej mienky. Majú dostatok finančných prostriedkov a nové technológie, ktoré na to používajú. Stačí, keď sa na nich obráti finančne štedrý záujemca, aby spustili fabriku na volebný výsledok.  Napriek tomu si nemyslím, že nám hrozí Tretia ríša s rovnakými obmedzeniami, ako to bolo v prvej polovici dvadsiateho storočia, v Orwellovej Oceánii  alebo za vlády jednej politickej strany, v takzvanom socializme. Sú oveľa nenápadnejšie a inteligentnejšie nástroje na expanziu moci ovplyvňovaním verejnej mienky a súčasného otrokárstva 21. storočia. Príkladom je hospodárska expanzia porazeného Nemecka po druhej svetovej vojne. Doteraz je okupované armádou USA a musí platiť reparácie víťazom. Čo nedokázali vojensky s Adolfom Hitlerom, to sa im pragmaticky podarilo v súčasnosti. Dokonca za potlesku tých, ktorí žijú v novodobom „okupovanom“ území európskych krajín. Netvrdím, že toto porovnanie je jednoduchá rovnica. Veľká časť Európy je v súčasnosti pod priamym hospodársko-ekonomicko-politickým vplyvom Nemecka. Nemecká spoločnosť sa zbavila všetkého, čo kedysi vyvolávalo agresivitu, nenávisť, rasizmus, militarizmus. Nezriekla sa však politiky ovládať iné krajiny, aj keď len hospodársky. Takto bez boja sa dostala tam, kam sa jej to počas druhej svetovej vojny nepodarilo. Taktika vývozu jej hospodárskeho zázraku za svoje hranice bola úspešná. Stačí sa pozrieť na Slovensko, kde to vnímam ako jedinú záchranu pred krachom nášho štátu. Aj keď len za plat, za ktorý by Nemci nepracovali. USA po druhej svetovej vojne v Európe na presadzovanie svojich záujmov tiež uplatnili trhovú taktiku vytvorenia akéhosi spotrebiteľského otroka. Naša spoločnosť bola po rokoch chudobného socializmu hladná po pestrom tovare v obchodných reťazcoch. Závislosť na tovare a možnosť kúpiť si takmer všetko je dobrý nástroj na ovládanie ľudí, aj voličov. Tých nástrojov je však oveľa viac. Najmä v médiách, do ktorých sa infiltrujú zahraniční investori pochybného pôvodu. “Príkladom je najnovšia rošáda majiteľov vydavateľstva Petit Press (denník SME), kde sa spoločnosť Penta vymenila s Media Development Investment Fund (MDIF) New York.” Ten je v pozadí podporovaný  Sorosovou nadáciou Open Society Foundations. Zbytočne sa Petit Press bráni, že to nie je pravda. Stačí sa pozrieť na stránku MDIF, aby sme si overili skutočnosť. George Soros je opäť na Slovensku a určite tu nie je na dovolenke. Ďalej je to bulvár. Svojim mediálnym tovarom kriví triezvy pohľad na svet. Sú to sociálne siete a internetové vyhľadávače, kde dobrovoľne odovzdávame informácie o sebe, svojich túžbach, názoroch či sexuálnej orientácii. To všetko je v rukách konkrétnych spoločností, určitých vlastníkov zberu informácií v podobe počítačových dát. Stačí im spojazdniť mega dátové centrá po celom svete, ktoré v milisekundách vyhodnocujú obraz o jednotlivcoch, skupinách, národoch… Dátový teror je už tu. To všetko slúži na získanie moci ovládať druhých. Na manipuláciu verejnosti je vhodným nástrojom aj šírenie strachu. A ten v dvadsiatom prvom storočí dominuje pri ovplyvňovaní verejnej mienky. Som ochotný uveriť manipulácii pri takzvanej ochrane životov obyvateľstva po vypuknutí údajnej pandémie. Stačila na to masová produkcia strašiakov, ktorí boli virtuálne vyrobení masmédiami a následne sieťou provládnych pracovísk. Zneužili primárny strach ľudí zo smrti. Namiesto pozitívnych správ a rozumných obmedzení, slovenská vláda, prezidentka a časť odbornej verejnosti šírili paniku a dezinformácie o boji proti Covidu 19. Európou sa prehnala vlna lockdownov, zákazov zhromažďovania sa, nútených prác a vešania náhubkov na utlmovanie verejných protestov. Za to by si mal niekto určite dlhodobo odsedieť v nápravnom zariadení s mimoriadnym strážením. Možno doživotie. To, že sme svedkami rušenia webov, prístupov k niektorým nevyhovujúcim sociálnym sieťam (TikTok, Telegram), je len chybný krok amatérov. Denne sme svedkami schizofrenického útoku „majiteľov pravdy“ na webové účty kritikov alebo nežiaduce informácie. Našťastie zatiaľ sa Internet pomaly, ale isto, stáva akýmsi heglovským svetovým duchom (Weltgeist). Nedá sa vypnúť, ani zablokovať. Vždy sa nájdu trasy, ako sa dostať tam, kam to potrebujeme. Aj k tajným dokumentom Pentagonu. Najnovšie sa digitálna sieť dostáva do rúk umelej inteligencie. Nebude už potrebné niečo zakazovať. Internet sa stane gigantom svetového vírusu verejnej mienky. Je to aj virtuálna realita, o ktorej hovoril nedávno technologický vizionár Elon Musk. Žijeme len v simulácii, počítačovej hre, ktorú hrá dobre utajená mocenská lobby. Všetkým nám však hrozí jedno. Keď niekto vypne hlavný svetový elektrický vypínač. Vo svete bez energií nastane doba ľadová. Ale to už je iná, katastrofická téma.

Nedávno som natrafila na výstižný text: „Píše se rok 1988 2023. Musíme si dávat pozor na jazyk, aby nás nevyhodili z práce. O naší zemi rozhodují někde v cizine. Novináři sdělují jen jeden názor. Funguje cenzura. Občas chybí léky, potraviny, věci na trhu. Bourají se památníky a dělají nové. Fungují udavači,  kteří jsou podporovaní vládou. Prezident je komunista.“ Nič, čomu by Slovák dôverne nerozumel.  Otázka na vás – čo sa zmenilo resp. nezmenilo za viac ako tridsať rokov? Aký máte pocit, keď sa obzeráte okolo seba…a keď sa obzriete späť?

Pred mnohými rokmi, ešte v minulom storočí sme spolu s Martinom Sarvašom a Martinom Valentom pripravili hudobný televízny program „Keď stojíš, obzri sa“. Dnes by som to vnímal ako návod na kritické zhodnotenie stavu spoločnosti. Keďže som sa v televízii venoval najmä hudbe a humoru, tak by som stav našej (prozápadnej) spoločnosti s úsmevom charakterizoval ako Absurdistan. Nikdy by mi nenapadlo, že sa v ostatnej časti svojho života ocitnem v krajine, kde to, z čoho sme sa kedysi smiali, je teraz brané ako vážna vec. Keby sa dnes objavila dvojica humoristov, akými boli Julo Satinský a Milan Lasica, mali by dostatok materiálu na humorné dialógy a scénky zo života. Nepamätám si, že by sa v minulosti stal zlodej prezidentom. Dnes uctievame Andreja Kisku, podvodníka z Popradu, ako pána prezidenta. Moc má v rukách vláda, ktorá ju jedného dňa stratila. To, že si neobmedzene vládne ďalej, mnohí berú ako samozrejmú vec. Jedného dňa vyhlásime ukrajinskú pšenicu za otrávenú a na druhý deň ju pokojne predávame v podobe múky s argumentom, že múka z kontaminovanej pšenice je zdravá. Do boja na Ukrajine zadarmo darujeme nefunkčné stíhačky, ktoré sa vzápätí vznesú do vzduchu a samy odletia bohvie kam.  Šéfom špeciálnej prokuratúry je človek, ktorý si na slobode odpykáva odsúdenie za trestný čin usmrtenia nevinného človeka. Príkladov je nekonečne veľa. Kedysi sme sa podobným absurditám smiali, dnes je to na plač.

Vysvetlite mi prosím jednu vec – ľudia, ktorí to v roku 1989 mysleli vážne a stáli na námestiach, by tam logicky mali stáť aj teraz. Nestoja. Prečo?

Dobrovoľne sa priznávam, že som na tom námestí bol aj ja. Dokonca som ako prvý po 17. novembri zorganizoval protestnú výzvu Redakcie zábavy v Československej televízii Bratislava na zmeny vo vtedajšej spoločnosti. Bolo to v prostredí televízie, ktoré vtedajšia komunistická strana vnímala ako baštu socializmu. Ako nestraník som si však mohol dovoliť neposlušnosť. Bol to neopísateľný pocit, keď som sa predieral k tribúne na námestí SNP v Bratislave s vyhlásením pracovníkov Zábavnej redakcie. S hrdosťou som počúval Milana Kňažka, ako čítal slová, ktoré som deň predtým doma písal na mojom prvom počítači Amiga. Necítil som žiadnu agresivitu, nenávisť, ľudia sa dokonca na seba usmievali. Bolo to pre mňa pár týždňov eufórie zmiešanej so strachom, že ma vyhodia z televízie a pôjdem kopať kanály. Ivan Hoffman spieval „Sľúbili sme si lásku“ a tlieskali sme Dubčekovi, ktorý bol symbolom autentickej slobody. Grécky filozof Herakleitos kedysi napísal: „Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš“. Dnes som si to opäť pripomenul pri odpovedi na otázku „Prečo sa to opäť nezopakuje?“. Kde sa vytratila energia a vôľa zmeniť veci k lepšiemu? Sme svedkami generálneho VYTRIEZVENIA. Akoby sa nám vyjasnilo pred očami a kráľ, ktorého sme videli v pozlátenom plášti, zrazu stojí pred nami nahý. Tak, ako ho Boh stvoril. Vyzliekli sme sa z vlastnej kože a na novú nemáme. Toto prebudenie prišlo neskoro. Sociálnym inžinierom, ktorých som už spomínal, sa podarilo rozleptať spoločnosť natoľko, že za stav sveta sa začíname vzájomne obviňovať. Pritom pôvodcovia tohto rozkolu si mädlia ruky. Oveľa ľahšie sa ovláda rozhádaná spoločnosť, ako zomknuté rady rozhnevanej komunity s jedným viditeľným nepriateľom. Na konci éry socializmu to bola komunistická ideológia bez alternatívy. Dnes ani nevieme, kto je tým nepriateľom. Nie je to však jediná príčina, prečo sa opäť nestretneme na námestí so štrngajúcimi kľúčmi. Významným faktorom takzvanej Nežnej revolúcie v Československu (osobne si nemyslím, že išlo o revolúciu) bola medzinárodná situácia, ekonomický krach socialistického bloku a masívna podpora zmeny politikmi USA a západnej Európy. Prezident USA Ronald Reagan a sovietsky prvý tajomník KSSZ Michail Gorbačov si vedeli spoločne sadnúť za stôl a nakresliť nové mapy sveta bez strategických atómových zbraní. Uvedomili si nezmyslený súboj ideológií, ktorý vtedy asi ani jednej strane neprinášal úžitok. V súčasnosti ústretovosť a porozumenie politikov  vystriedala konfrontácia moci silných štátov a národov. V roku 1989 to bol akýsi koniec politickej doby ľadovej. Dnes v roku 2023 sme na začiatku ďalšej. Svet sa odvtedy zmenil. Vznikali nové technológie, najmä digitálne, ktoré si vyžiadali nárast nárokov na energie. Plyn, ropa, elektrina, nerastné suroviny už nie sú len obchodným artiklom. Stali sa strategickými surovinami, o ktoré sa začal zápas veľmocí. Menil sa spôsob práce. Fyzickú silu vystriedala digitálna kvalita a nároky na pracovnú silu. Tie prinášali so sebou problémy so životným prostredím a spôsobom života generujúcim nerecyklovateľný odpad. Napriek dostatku potravín panuje v istých častiach sveta hlad.  Z mojej perspektívy som to po čase vnímal ako nárast pandémie nervozity a nespokojnosti s vlastným životom, ktorý si zrazu vyžadoval väčšie pracovné nasadenie, málo času na osobný život, postupný rozpad rodinného života. Spoločenský život nahradil egoizmus, akási obrana proti tlaku vonkajšieho sveta. Osobnosti v kultúre médiá vymenili za prázdne celebrity, ktoré sa stali vzorom kvality života najmä nastupujúcej generácie. Svet užitočných informácií nahradila plytká zábava. Aj zabíjanie sa stalo len akousi počítačovou hrou, kde bol každý nahraditeľný. Nožnice medzi producentmi a užívateľmi zisku sa až prirýchlo začali otvárať. O príčinách zmien by sa dalo uvažovať donekonečna. Neexistuje jednoduchá odpoveď, prečo sa nemôžeme s tými kľúčmi vrátiť späť na námestia. V slovenskej pesničke sa spieva: „Cesta je zarúbaná, šarvanci po nej idú“. Už aj naši predkovia tušili, že budúcnosť nie je jednoduchá cestička Rajom.

Umelci a kultúrna obec sú samostatnou kapitolou. Pokiaľ nejde o progresívne a režimu vyhovujúce akcie, v rámci ktorých treba dostať verejnosť na námestia,  umelci mlčia. Zrejme málokto zabudne na to ohlušujúce ticho počas takmer troch rokov pandemickej segregácie a totality…a v kontraste s tým zase na ohlušujúci „škrekot“ z pódií a umelecký „boj za demokraciu“, proti Rusku a podobne. Súdnemu človeku sa z toho dvíha žalúdok. Nejde ale o nič nové – aj v histórii boli umelci poplatní režimu, s ktorým ochotne kolaborovali. Vy ste jednou zo svetlých výnimiek – nebojíte sa ozvať verejne a nahlas, píšete si, čo chcete… Ako toto všetko vnímate a akú máte spätnú väzbu napr. aj od umeleckej scény?

Celý život som prežil v umeleckom prostredí a dúfam, že v ňom budem žiť aj naďalej. Od prvých rokov svojho života som veľa času strávil v divadlách, na pódiách, v televízii a rozhlase. Život umelca je mi vlastný. Neberiem ho však ako výhodu, či priestor, ktorý mi umožňuje vytŕčať z radu. Oveľa dôležitejší, múdrejší a schopnejší sú na iných miestach spoločnosti. Možno som iný, čo sa týka citlivosti na veci verejné. Príbeh môjho otca ma motivuje mať svoj vlastný názor a kritický, ale aj sebakritický pohľad na seba a okolie. V ostatnom čase som akosi precitlivený na demagógiu, ktorá sa cez nás valí ako cunami. Neraz práve z vlastných radov dostávam otázky „za koho kopem?“, alebo „či sa nechystám ísť do politiky(?). Odpoveď je jednoduchá. Kopem za seba, moju rodinu a blízkych a do aktívnej politiky už aj vzhľadom na svoj vek sa nechystám. Na druhej strane sa snažím svojim blogmi pomáhať tým, ktorým robí problém jasnejšie sformulovať svoj vlastný názor na svet, politiku a život v spoločnosti. Nerobím to s nenávisťou a zatrpknutím a určite si nepíšem čo chcem, ale to čo musím. Pre mňa je to aj istá psychická úľava, keď sa slová rinú ako z tlakovej nádrže.  Dokonca mám dobrý pocit, keď ma poniektorí pochopia, nedajbože pochvália. Navyše rád používam vlastné slovné obrazy. Som tak trochu „básnikom“ v politickej publicistike. Mám ešte jednu výhodu. Viem rýchlo prečítať ľudí. Ich schopnosti a slabosti. Neraz som to použil v mojej mediálnej a umeleckej praxi pri hľadaní nových talentov. Takto cezo mňa ako hudobníka a  televízneho dramaturga prešli Milan Markovič, Oliver Andrásy, Eňa Vacvalová, Eva Kostolányiová, Martin „Pyco“ Rausch; je ich celý rad. V mojej literárnej a blogerskej praxi to využívam pri pohľade na našich politikov. Viem, čo môžem od nich očakávať. Čo sa týka umeleckej scény a jej „angažovaného“ prístupu k jedinému politickému názoru či smeru, vôbec ma to neprekvapuje. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa klaňali mečiarizmu a dnes kolaborujú s liberalizmom. V jednom mojom nedávnom blogu som spomenul našu československú históriu, keď sa umelecký „front“ farizejsky pridal k panujúcej mocenskej ideológii a vrelo s ňou súhlasil. V Čechách to bolo za protektorátu:“…vtedy celá kultúrna obec 24. júna 1942 zložila „Sľub vernosti Ríši“, aj neskôr v roku 1977 za vlády komunistov, keď sa umelci stretli pri podpise výzvy „Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru“, takzvanej Anticharty. A dnes? Nedávne udeľovanie národných cien pani prezidentkou je takýmto príkladom, keď si bez hanby prevzal ocenenie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za „zásluhy“ Richard Stanke. Za aké? Že vykrikoval na námestí s nenávistnou penou v ústach? Zlá réžia a ešte horší herecký výkon. Pritom Rišo je skúsený a dobrý herec. Rovnako ako Maroš Kramár, dúfam, že stále môj priateľ. Keď mi na Facebooku po zverejnení môjho blogu o istom podvodníkovi Kiskovi napísal, že ma ľutuje, tak som svoju odpoveď neadresoval len jemu, ale celej hereckej brandži. Nie sú morálnymi autoritami, aby robili sudcov vo verejnom živote. Sú stále len herci, ktorým patrí divadelná scéna. Ani počas novembrových dní v roku 1989 som ich nevnímal ako morálne autority, ani ako hrdinov doby. Bol som však rád, že sa bez kriku a hnevu zapojili do šírenia myšlienok novembra. Takým bol a zostal Milan Kňažko. Pre mňa je to osobnosť, s ktorou nemusím súhlasiť vo všetkom, ale je to výnimočný slovenský herec a ľudský charakter. O vzťahu politiky a umenia by sa dalo hovoriť a ešte aj napísať veľa. Hádam sa ešte dožijem dní, keď budú umelci stáť na tej správnej strane. Nie na strane politikov, strán, prezidentov a štedrých sponzorov, ale na strane ľudí, ktorí mlčky znášajú aroganciu moci a s obavami očakávajú ďalšie Jóbove správy, ktoré kruto zasiahnu ich životy. Čakajú, že sa za nich postavia práve ich obľúbení herci, speváci, tanečníci, zabávači a moderátori televíznych show. Tí však nemajú na nich čas. Hercov trápia len termíny v televízii, kde valcujú svojím nevkusom seriálového diváka. A keď už majú robiť politiku, tak len v prípade, keď bude ich honorárom napríklad Rad Ľudovíta Štúra I. triedy z rúk prezidentky, ktorá podporuje nenávisť  a šíri dezinformácie.

Ste kritikom médií, ktoré podľa vás manipulujú verejnou mienkou, chrlia propagandu, okupujú verejný priestor a vyčleňujú z neho kohokoľvek s iným názorom. Počas „pandémie“ bola okrem iného aj vo verejnoprávnej RTVS úplne natvrdo zrušená akákoľvek diskusia, v médiách dostával priestor len jeden globálne šírený názor. V tom koniec koncov tkvie tajomstvo masových médií, ktoré majú na vrchole pyramídy len niekoľkých majiteľov. Úlohou médií je ovplyvňovanie verejnej mienky a cielený manažment názorov…Kým vo veľkom meradle nepochopíme, že pravidelným pozeraním večerných správ a čítaním novín sa určite nedozvieme  pravdu o tom, ako to vo svete funguje, nikam sa neposunieme.  Čo si o tom myslíte a akým spôsobom si hľadáte informácie a skladáte mozaiku vy osobne?

Vyštudoval som kulturológiu na Univerzite Komenského. Vtedy sa to volalo Teória kultúry na Katedre estetiky a vied o umení. Mal som šťastie na učiteľov a profesorov. Až na pár výnimiek mi otvorili pre mňa neznámy svet filozofie, umenia a histórie. V tom čase som už svet brázdil ako hudobník. Napriek tomu som si svoje cesty naplánoval tak, aby som stihol oboje. Na rozdiel od iných som to, o čom sme sa učili, čo nám prednášali, mohol uvidieť na vlastné oči. Dodnes čerpám z vedomostí, ku ktorým ma priviedli osobnosti ako profesorka Kuklinková, Fisherová, Hrčková, profesor Kresánek, Zigo, Brožík, a ďalší. Napriek vtedy jedinému umeleckému smeru, takzvanému socialistickému realizmu, som sa dozvedel o mnohom, čo v tej dobe bolo tabu. Pochopil som, čo vlastne kultúra je, či vlastne by mala byť. V hodnotovom systéme kultúrnych hodnôt malo vždy významné miesto slovo. Nie jeho etymologická podstata, ale slovo a jeho význam. Odvtedy som sa slovom zaoberal ako základom porozumenia, komunikácie. Sem patrí aj úloha slova v médiách. Pochopil som, že samotné slovo k vyjadreniu obsahu nestačí. Musí mať kultúrny kontext, spoločenský význam. Nie je len nástrojom oznámenia, ale partnerom existujúcej morálky, kde česť, pravda a spravodlivosť zohrávajú dôležitú úlohu. Najmä v súčasnosti, keď nastupuje umelá inteligencia. Slovo v živote autentického človeka, nie avatara,  naberá na význame. Sme svedkami krízy v komunikácii najmä vo vzťahu k morálke. Denníky v tlačenej či elektronickej podobe chrlia lož, nenávisť a propagandu. Zneužívajú slovo na útoky, prenasledovanie a trestanie „prenasledovaných“. Pritom ich slovné kanóny sú namierené na všetkých, ktorí nezapadajú do matrixu panujúceho mocenského názoru. A to všetko len pre službu moci, ktorá k nám zavítala spoza oceánu. To prirodzene vyvolalo opozíciu v radoch „alternatívnych médií“ (podľa mainstreamu konšpiračných médií), ktoré tiež využívajú a žiaľ aj neraz zneužívajú slovo ako strelivo do žurnalistických kanónov. Chýba objektivita, názorová pluralita, ale najmä kvalitný dialóg. V roku 1989 to boli dva základné predpoklady zmien v spoločnosti. Dialóg a pluralita názorov boli samozrejmosťou, rovnako ako kedysi počas francúzskej revolúcie heslo „Sloboda, rovnosť, bratstvo“. Dnes tieto nástroje, ktoré posúvajú kvalitu spoločnosti, neexistujú. Dialóg nahradili nálepky typu konšpirácia, hoaxy a fejky (fake). A pluralitu názorov vystriedali nálepky fašistický, liberálna demokracia, negatívny význam slova mierotvorca, dezolát či rusofil. Všetko výrazy, ktoré k nám niekto zámerne priviezol a hlboko zakorenil, prípadne zaviedol ako značkovanie konkrétnych osôb, postojov a názorových skupín. Kedysi stačilo, aby vám dali na kabát židovskú hviezdu, prípadne v koncentráku vypálili číslo. Už to tu raz bolo a skončilo sa to svetovou katastrofou. Dnes stačí pár výrazov na to, aby niekto rozpútal občiansku vojnu. Morálka, ktorá bola a stále je jediným kolagénom spoločnosti na prežitie, sa pomaly vytráca z obsahu slov.

 Pozrela som si váš nový videoklip k staršej piesni Pravda o pravde z albumu Bigbíťák (2008). Nie je zložité rozpoznať v ňom napríklad zábery zo štátneho prevratu – ukrajinského Majdanu, po ktorom sa na východe Ukrajiny rozpútalo peklo. Nechýbajú pamätné zábery námestníčky ministra zahraničných vecí USA Victorie Nulandovej, ktorá svojho času v Kyjeve iniciatívne rozdávala ľuďom pečivo z igelitky…Nechýbajú zábery upálenia ľudí v Odese…Nechýba ani niekdajší líder ukrajinských radikálov Dmytro Jaroš, či pochody Pravého sektoru…„Zaklincovali“ ste to zábermi z tohtoročného bratislavského pochodu za mier. Dosť na to, aby vás niekto označil za dezoláta, proruského trolla, mierového štváča, či po novom – za „chcimíra“. Aké posolstvo ste  tým chceli vyslať? Ešte mi napadá : aj samotný názov piesne Pravda o pravde je na dnešnú dobu „provokačný“…Pravda – tá mediálna – je predsa len jedna a o tej pravde sa dnes nediskutuje. Alebo je to inak?  

Kedysi na filozofickej scéne Európy kraľoval Immanuel Kant. Tento mysliteľ, vizionár a geniálny teoretik sformuloval náuku o morálke. Vychádzal z teórie kritiky praktického rozumu. Ťažko v jednej vete vysvetliť jeho náuku o morálke, etiku. To najpodstatnejšie by sa dalo zhrnúť do jednej vety: „Morálka (Mravný zákon) platí všeobecne a nepodmienene a je založená na kategorickom imperatíve.“ Bol zástancom poznania, že napriek existencii ideálu dobra a dobrej vôle mimo človeka, dokážeme z vlastného rozumu podliehajúcemu kategorickému imperatívu určiť, čo je dobré. Podmienkou, aby skutok, čin bol morálny, je rešpektovanie „Mravného zákona“. Keby som to mal preložiť do zrozumiteľnej reči, tak by dobro a pravda existovali napriek snahe o pravý opak. Človek má schopnosť určiť povahu skutkov, ale nie samotného „Mravného zákona“, ktorý platí pre všetkých. Lož nikdy nenahradí pravdu a dobro nemožno zameniť za zlo. Zbytočne niekto šíri lož a zlo vydáva za všeobecné dobro. A o tom je moja pieseň Pravda o pravde,  ktorá vznikla dávno pred vojnovým konfliktom na Ukrajine. Obrazové svedectvo použité vo videoklipe nie je len ilustráciou textu, je to reč dokumentu o neodškriepiteľnej pravde ukrajinskej vojny. Ak som chcel byť úprimný nielen v texte piesne, ale aj v jeho obrazovom stvárnení, nemohol som očakávať, že zožnem potlesk od stúpencov vojny na Ukrajine. Sláva Ukrajine bol a stále je aj pozdrav Benderovcov, ktorí na Slovensku zanechali krvavú stopu vraždenia. Pokojne mi môžu zástancovia vojny dávať nálepky. Nemôžem za to, že pravda je len pravdou a lož len lžou. To je Pravda o pravde. Inak mi to „Mravný zákon“ nedovoľuje.

Videoklip sa končí jadrovým výbuchom a slovami „Úplný KONIEC“. Ľudia sa dnes odôvodnene obávajú vojny, do ktorej nás ako zmyslov zbavení ťahajú naši politici, ktorých sme si bohužiaľ sami zvolili a nastavujú nám škaredé a pravdivé zrkadlo…Vojnoví štváči, opantaní mocou a nenávisťou sa drzo a arogantne vysmievajú zo všetkých, ktorí si prajú mier…vyhrážajú sa tým, vďaka ktorým sa do funkcií dostali. Spoločnosť je tragicky rozdelená, ľudia sú rozhádaní, frustrovaní…Tento stav, do ktorého sme sa dostali, táto „vojna“ (a  nielen tá na Ukrajine) má však niekde svoje príčiny – kde podľa vás ležia? Kadiaľ vedie cesta k mieru a čo pre to môže každý z nás urobiť?

Rád používam slová mier v duši. Je to ideálny stav človeka na tvorbu krásnych a potrebných vecí. Ten sa však nedá nikde kúpiť. Svet dodnes nedospel do pandémie pokoja a lásky. Tu mi prišiel na um Ježiš Nazaretský. Jeho príbeh uchovaný v Novom zákone je návodom na uskutočnenie takéhoto sna. Nie je to fejk (fake, lož), ako sa o existencii Ježiša dávnejšie vyjadrila tvár RTVS, istý Michal Havran v jednej zo svojich jedovatých slín na stránke Denníka N. Opäť je tu však Kantov kategorický imperatív. Tentoraz cez židovského proroka sa dozvedáme o rovnakej pravde. Hovoril o Kráľovstve, ktoré nemá kráľa. Pre mňa je to významné posolstvo o nastolení mieru. Nemusíme dvíhať oči k oblakom, keď chceme uvidieť takýto svet. Máme šancu ho dosiahnuť aj tu na zemi. Verím, že tento ideál sa skrýva v každom z nás. Takým malým dôkazom je vlastné svedomie, ktoré je pre každého vševedúcim a všemohúcim zdrojom poznania. Svedomiu neujdete, nedá sa pred ním skryť. Preto si netreba všímať pľuvance a facky od stúpencov vojny na Ukrajine. To svedomie žije aj v nich. Všetka tá špina z ich úst sa im ako vo víchre vráti späť do tváre. Mierové pochody na Slovensku by nemali prestať. Ani tí, ktorí ich organizujú, by sa nemali vzdávať. Je to v súčasnosti jediné hnutie, ktoré mimo straníckych štruktúr spája ľudí v mene dobra. Pretože mier nemôže byť označený za zlo. V mieri sa nezabíja a neničí. Mier nie je len stav, ale aj energia, ktorá dodáva silu. Napriek arogantnému bičovaniu súčasnou mocou je potrebné sa pripraviť a využiť šancu na zmenu. Viem, že už nikto ničomu, ale najmä nikomu neverí. Tak ako som vnímal mierové pochody a ľudí, ktorí sa na nich zúčastnili, som pochopil, že aj bez sľubov politikov si ľudia dokážu nájsť spoločnú tému, na ktorej sa zhodnú. Treba rozvíjať túto aktivitu ďalej. Je to v súčasnosti jediná legitímna moc verejnosti, ktorú nám zabezpečuje Ústava Slovenskej republiky. V septembri budú voľby do Národnej rady SR. Určite budú víťazi aj porazení. Preto by mali mierové pochody prerásť do organizovaného permanentného tlaku na politickú reprezentáciu, ktorá vzíde z volieb. Ústava SR nehovorí o vláde strán a mafií, ale o uplatnení poslaneckého mandátu každého z poslancov. Stojí nad koaličnými dohodami, ktoré si organizujú stranícki bossovia. Každý v parlamente by mal hlasovať slobodne, za seba a s vedomím priamej zodpovednosti za svoje rozhodnutia. Inak budeme opäť svedkami starých politických praktík korupcie, nezákonnosti, vydierania a zneužívania moci. Preto ak sa pýtate ako ďalej, tak v prvom rade je to dôsledné uplatňovanie kontroly verejnosťou. Dôležitým nástrojom kontroly sú médiá. RTVS zo zákona má patriť priamo občanom.  Uplatnime si toto právo! Nie sprostredkovane, ale priamo, bez politického vplyvu. RTVS nie je len pre zábavu, ale pre objektívne a nestranné spravodajstvo s povinnosťou kontroly moci. V súčasnosti si skrachovaní politici v parlamente idú schváliť druhú časť zákona o RTVS, ktorý dokoná lúpež verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Verejnosť ako jediný vlastník musí mať úplnú slobodu rozhodovať o svojom médiu. Potom by sa nestalo že verejnoprávne médium bude uplatňovať segregáciu pri politických diskusných programoch. Dnes si vyberajú, koho do štúdia pustia a koho nie s argumentom, že: „ … zmenu hosťa musí odkomunikovať aj s druhým diskutérom.“ Rovnako by sa mali všetky verejné inštitúcie správať ako národné inštitúcie. Príkladom legálnej krádeže sú Slovenské elektrárne, ktoré Slovensku ukradli. A tak si vlastnú elektrinu pod diktátom EÚ musíme kupovať v zahraničí za svetové ceny. Rovnako je to s plynom a naftou. Kam sme sa to s víziou o slobodnej a rovnoprávnej Európe dostali? Odmietnime diktát a hľadajme konsenzus. Nie je to návrat do stredoveku. Je to výzva, aby na Slovensku rozhodovali občania v prvom rade pre vlastné blaho, a nie pre nezmyselné globálne vízie tých, ktorí vozia zbrane na Ukrajinu a určujú svetové ceny za chlieb. Slováci by mali konečne rozhodovať vo vlastnej krajine. Tak je to v každom vyspelom štáte, len na Slovensku je to nacionalizmus. Dôležitý je aj postoj k vojne na Ukrajine. Zbytočné sú mediálne manévre na zastretie príčin vzniku konfliktu. Je to dlhodobo zaťahujúca sa slučka USA a NATO okolo Ruska, ktorá vyvolala vojnovú reakciu mocnosti. Ak niekto o tom pochybuje, stačí sa pozrieť na množstvo oficiálnych faktov, prípadne sledovať politiku NATO, ktoré akoby sa pripravovalo na otvorenú vojnu s Ruskom. NATO už dávno nie je obranným paktom. Ani medzinárodnou spoluprácou európskych krajín na zabezpečení obrany pred napadnutím inou krajinou. Je to zväzok politikov kolaborujúcich s USA, ktorí účelovo zaťahujú občanov Európy do vojnového konfliktu a spolu s Európskou komisiou ničia starý kontinent svojimi protiruskými sankciami. Nepochopiteľne sú namierené proti európskym národom. V čí prospech? Odpoveď je iba jedna –  v prospech USA. Na Slovensku k tomu významne prispieva domáca diplomacia, ktorá cielene nahrádza generálny štáb. Jej nástrojom by mali byť diplomatické rokovania a úsilie o nastolenie mieru na Ukrajine. Už raz takýto pokus v roku 2015 zo strany OBSE bol. Zlyhali politici. Treba sa vrátiť k poslednej Minskej dohode, ktorá už na stole ležala. Zastaviť boje, sadnúť si spoločne za stôl a tentoraz za prítomnosti USA, Ruska a ďalších prijať postupné kroky na nastolenie mieru. OSN musí prinútiť USA, aby priznali svoj podiel na konflikte. Ústrednú úlohu zohráva medzinárodné právo na sebaurčenie tých, ktorí na zničených územiach východnej Ukrajiny žijú. Sú to v prvom rade etnickí Rusi. Oni nech rozhodnú ako, s kým a v akom štátnom útvare chcú žiť. Viem, že moje myšlienky sú v súčasnosti utópiou, ale iná cesta nie je. Hovorí sa, že nádej umiera posledná. Ja tvrdím, že nádej potrebuje živých ľudí. Keď sa všetci vystrieľame, spolu s nami umrie aj nádej. Už nebude mať nikto šancu ani vypnúť svetlo. A o tom je ÚPLNÝ KONIEC nielen v mojom videoklipe Pravda o pravde.

Na svojej webovej stránke píšete, že vás na tomto svete už asi nič neprekvapí…Našla som tam aj tieto slová:  „Uplynulo tridsať rokov a sme tam, kde sme nechceli byť… Opäť sme na začiatku“…Ako by ste si želali, aby ten nový „začiatok“ vyzeral? Čo by vás na tomto svete predsa len ešte milo prekvapilo a aký vývoj udalostí by ste ešte chceli zažiť?

Žijeme v krajine s nádhernou a pestrou prírodou. Napriek nežičlivosti sveta sme dokázali udržať svoju identitu ako národ až dodnes. Vieme pracovať, máme šikovných ľudí, osobnosti, ktoré žiaľ nikto nepozná, lebo sú zatienené mediálnou stuchlinou plnou politických mŕtvol a pornografických celebrít. Kedysi Martin Luther King začal svoj prejav slovami „I Have a Dream“. Jeho sen sa naplnil a nebol skromný. Síce sa nedožil slobody občanov USA inej pleti, ale jeho sen sa splnil. Nie som politik, len človek, čo nemlčí. Mojim snom nie je sentimentálny návrat do minulosti. Naopak, treba sa pozerať do budúcnosti.  Reštartovať Slovensko a prebudovať ho na rovnocenného partnera štátov Európy. Nielen Slovensko a Slováci, ale všetky európske krajiny a európske národy majú šancu vybudovať silnú EURÓPU rovnoprávnych národov bez otrockej poslušnosti akémusi konštruktérovi svetovému poriadku umierajúcej mocnosti za oceánom. Európa má historicky, ale najmä intelektuálne a kultúrne na to, aby sa stala lídrom svetovej politiky. Nie so zbraňami v ruke a namysleným správaním akýchsi majiteľov jedinej pravdy,  ktorá je výsledkom neustále opakovanej lži. Svet určite od nás, starého kontinentu, očakáva, že budeme miestom, kde sa stretnú záujmy svetových mocností, ktoré ich budú spájať, a nie rozdeľovať. Pretože Európa sa historicky zbavila nielen kolónií, poddanstva a inkvizície, ale má stále šancu rozlúčiť sa aj s hlupákmi, sebeckými politikmi a skorumpovanými kolaborantmi. Verím, že nehovorím len za seba. Je nás určite viac. Len si musíme dať vzájomne znamenie, že sme tu.