Môj profil 
Predplatné
Odpoveď na túto otázku nám dáva skvelé a nadčasové dielo Maxa Frischa s názvom “Pán Biedermann a podpaľači“, píše vo svojom článku pre Distance . Táto divadelná hra bola napísaná (neskôr sfilmovaná) ako reakcia na prevzatie moci komunistami v Československu, ale na islamizáciu Európy (resp. obhajobu neriadenej imigrácie – pozn.prekladateľa) sedí rovnako trefne, ak nie trefnejšie. Pán Biedermann a podpaľači (1958) je slávna psychologická dráma o tom, že malomeštiaci nie sú schopní zabrániť nástupu zla napriek akýmkoľvek varovným signálom, pretože zlo do poslednej chvíle vytláčajú a neberú vážne.
A o čom vlastne celý príbeh pojednáva? Pán Biedermann poskytne prístrešie vo svojom dome dvom podozrivým mužom, aj keď vie, že v meste vyčíňajú podpaľači. Chce dokázať, že netrpí predsudkami a pomôže blížnym v núdzi. Následne sa hanbí, že si ich do domu pustil, bojí sa ich a stále si nahovára, že ho len skúšajú a dom nakoniec nezapália. Pomáha im aj vymerať zápalnú šnúru a vo finálnej scéne sám podá zápalky …
Akým spôsobom k niečomu takému mohlo dôjsť? Ako je vôbec možné, že niekto dospeje do podobného stavu? Aká je psychologická motivácia takého človeka? Pán Biedermann dospel do štádia totálneho potlačenie pudu sebazáchovy cez tieto 3 fázy:
1. Fáza ega – V tejto fáze sa jeden z podpaľačov vnúti k pánovi Biedermannovi s prosbou o pomoc. Apeluje na jeho ľudskosť, na jeho dobré srdce, že nemá kde hlavu zložiť, a že by potreboval prístrešie iba na jednu noc. Pán Biedermann najskôr váha, má trochu pochybnosti, keďže polovica mesta je v plameňoch, ale neznámy muž ním manipuluje a snaží sa zapôsobiť na jeho ego: “Pán Biedermann, viete Vy, koľkokrát som bol odmietnutý? Vy ste ale určite lepší, Vy máte iste dobré srdce.” No a keďže si pán Biedermann chce pripadať ako “lepší” človek, okrem toho má aj výčitky svedomia kvôli jednému svojmu zamestnancovi, tak nakoniec súhlasí. Cudzinec môže zostať v jeho dome.
Druhý deň ale tento neznámy muž púšťa do domu svojho kamaráta, ktorý sa tam tiež ubytuje. Pán Biedermann je trochu šokovaný, avšak obaja muži opäť pomocou manipulácie dosahujú svoje. Tentoraz vytiahnu historku o neradostnom detstve, o tom, ako žili v zlých sociálnych podmienkach a v chudobe. Zakončia to apelom na ego: “Pán Biedermann, Vy ste človek, ktorý nestrpí neprávosti vo svete. Ste človek, ktorý má ešte ideály a verí v dobro, v lepší svet. To je to, čo potrebujeme.” Pán Biedermann je uchlácholený, ego prevládlo nad rozumom a oboch mužov necháva vo svojom dome.
2.Fáza popieranie – Druhý deň podpaľači naťahajú do podkrovia niekoľko kanistrov s benzínom. Pán Biedermann je zdesený a dostane strach. Spýta sa oboch mužov, na čo tie kanistre potrebujú a oni so smiechom len odpovedia: “Snáď by ste nás neupodozrievali?” Pán Biederman si privonia ku kanystrom, ktoré sú jednoznačne cítiť benzínom. Podozrenie, že sa jedná o podpaľačstvo, sa priamo vnucuje. Avšak pán Biedermann sa to snaží popierať a bagatelizovať so slovami: “Človek musí druhým dôverovať, musí veriť v to lepšie, čo v nich je. Nie v to zlé.”
Čarovná je aj scéna s manželkou, ktorá má už všetkého dosť a pána Biedermanna žiada o okamžité riešenie situácie.
Pán Biedermann: “Žiadni podpaľači to nie sú!”
Manželka: “A ako to vieš?”
Pán Biedermann: “Veď som sa ich na to sám pýtal.” (Naivita takéhoto konania je priamo absurdná.)
Pána Biedermanna sa snažili varovať aj kamaráti v krčme. Ale on ich obavy odmietol myšlienkou: “Ja si nikým naháňať strach nenechám. A s priateľmi, ktorí neveria v moju znalosť ľudí, jednoducho nemôžem hrať kolky!” Ako vidíme, tak v tomto prípade sa k slovu opäť dostalo ego a pýcha. Pán Biedermann namiesto toho, aby uznal, že sa mýlil, tak radšej ďalej zaslepene popieral.
3.Fáza sebadeštrukcie – V tejto fáze už všetky indície boli tak očividné, že obyčajné popieranie už nestačilo a pán Biedermann dostal veľký strach. Na to si povedal, že ak tí dvaja sú skutočne predsa len podpaľači a majú niečo za lubom, tak tým skôr neradno správať sa k nim hrubo. Ak k nim budem priateľský, aspoň ma ušetria. Po tomto ďalšom naivnom sebaklame išiel pán Biedermann za oboma podpaľačmi, aby im ukázal, ako ich má rád. Ako dôkaz svojho kamarátstvo začal s oboma mužmi vymeriavať zápalnú šnúru k odpáleniu celého domu.
Potom ich pozval na večeru, kde k obom mužom prehovoril: “Všetci sme výtvory jedného Stvoriteľa, všetci sme ľudia z mäsa a krvi. Prečo by si ľudia ako vy a ja nemohli podať ruky a spoznať, že sú bratia? Ja netrpím predsudkami. Trochu dobrej vôle a všetci budeme mať svoj pokoj a mier. Prisahám, ja k vám nechovám ani štipku nedôvery. Dobro za dobro.”
A čo na to podpaľači: “Nechováte k nám ani štipku nedôvery? Tak nám, prosím, podajte zápalky…” Podpaľači ďakujú za večeru, lúčia sa a vonku škrtajú zápalkou. Následne z okien vyšľahnú plamene a požiar zachváti aj zostávajúcu polku mesta …
Takto to dopadne, keď emócie sú silnejšie ako rozum a logika. Ľudia skrátka veria tomu, čomu veriť chcú a je pre nich veľmi ťažké veriť tomu, čo si neželajú, nech by boli dôkazy akokoľvek presvedčivé. Multikulturalistom nejde o pravdu a dobro ako také, ide im len o svoj dobrý pocit, o utíšenie pocitu viny. Najpohodlnejšie cestou na dosiahnutie súladu medzi faktami a tým, čomu niekto veriť chce, nie je zmeniť presvedčenia, ale potlačiť dôkazy a umlčať tých, kto na ne upozorňujú. Ľudia majú sklon veriť tomu, čo im prináša dobrý pocit, nie tomu, z čoho sa im robí zle. Lenže tento prístup prináša viac škody ako úžitku, pretože podriaďuje objektívnu pravdu subjektívnym hodnotám.
Dá sa u multikulturalistov ešte prebudiť zdravý rozum, alebo v nich úplne prevládol “sebadeštrukčný pán Biedermann”? Ako sa hovorí, cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Dobré úmysly Európe nechýbajú, avšak až príliš často jej chýba zdravý rozum.
Lea Vojteková, písané pre Distance
.jpg)
.jpg)
