Do akej miery je kapitalistická, takzvaná zastupiteľská demokracia, v ktorej žijeme, naozaj zastupiteľskou a do akej miery je vôbec demokraciou? Politiku v nej môže robiť iba ten, kto má peniaze. A nielen robiť, ale vôbec premýšľať o tom – lebo kto nemá peniaze, ten sa musí usilovať o to, aby uživil seba a rodinu a nemá čas na iné veci.

Peniaze treba na výplaty, na politickú centrálu, na jazdenie po krajine a získavanie stúpencov, na korumpovanie, na politickú reklamu, na súdne spory, na zadné vrátka… skrátka, na kopu vecí treba kopu peňazí. Aby sa to dalo robiť naozaj plnohodnotne, musia to byť milióny eur a ešte lepšie, desiatky miliónov eur.

To je suma, aká sa nedá vyzbierať od členov ani sympatizantov. Na Slovensku je len málo ľudí či skupín, ktoré takú sumu nielenže dokážu dať dokopy, ale bude pre nich aj dostatočne bezbolestné ju oželieť v prípade neúspechu. Lebo politika je veľmi neisté podnikanie, čosi ako lotéria: veľká je nielen výhra, ale aj riziko, že to nevyjde.

Aké šance má vlastenecká politika v krajine patriacej cudzincom?

Slovenská politika sa dá robiť len za slovenské peniaze, povedal kedysi Andrej Hlinka. Tých „slovenských peňazí“ však je málo v krajine, kde ekonomika a banky patria cudzincom, niečo patrí oligarchom a zvyšok národa spláca hypotéky alebo sa snaží prežiť z núdzovej podpory v zamestnanosti zvanej výplata.

Keď si tieto skutočnosti zrátame, vidíme, že už toto je prvý spôsob ako môžu zahraniční majitelia krajiny držať vlasteneckú politiku nakrátko: skupín ľudí, ktorí môžu a chcú dať peniaze na slovenskú politiku je žalostne málo a dokonca aj oni to musia robiť opatrne, lebo aj ich podnikanie závisí od (zväčša zahraničných) obchodných partnerov, o ktorých by mohli kvôli príliš razantnej angažovanosti vo vlasteneckej politike prísť.

Ešte dodajme, že rovnaké ako v politike to je aj v oblasti médií, kde majú globalisti obrovskú presilu. A potom je tu ešte kľúčové pravidlo hry, okolo ktorého sa to všetko vlastne točí: päťpercentné kvórum pre strany, ktoré sa chcú do parlamentu, a teda do „veľkej“ politiky dostať. Jeho pointou je, aby bolo dostatočne vysoké, aby do parlamentu mohlo prejsť iba niekoľko málo strán – tie sa potom dajú elegantne korumpovať a vydierať, na rozdiel od situácie, keby v parlamente bolo napríklad 150 nezávislých ľudí.

V takýchto podmienkach sa teda tvorí slovenská politika. A ako môžeme dlhodobo na vlastné oči pozorovať, takto nastavený systém umožňuje tým, ktorí majú tých peňazí naozaj veľa, s ním veľmi kreatívne pracovať a zásadným spôsobom ho ovplyvňovať, aby vo voľbách dosiahli želaný výsledok.

Ako sa farmárči s ľudskými ovečkami

Ako? Predstavme si rybník, kde chytajú dvaja rybári ryby. Jeden rybár je chudobný vlastenec a má len jednu udicu. A aj väčšina rýb sú skôr vlastenci a chcú sa v princípe radšej nechať chytiť rybárovi-vlastencovi. Ale ryby sú zároveň aj maškrtné a keď im niekto ponúkne čosi špeciálne, tak neodolajú. Čo môže urobiť ten druhý, bohatý rybár? Správne: prinesie si veľa udíc a veľa druhov rôznych exotických červiakov a iných dobrôt.

Kým rybárovi-vlastencovi sa na tú jeho udicu chytí zopár tých najviac vlasteneckých rýb, bohatý rybár toho pochytá na svoje udice viac – nielen ryby národne neuvedomelé, ale aj veľkú časť tých vlasteneckých, ktoré sa ulakomia niektoré na to, iné na tamto vábidlo. Aj o tomto je slovenská politická scéna…

Subjekty, ktoré majú šancu sa dostať do parlamentu, zrátame pohodlne na prstoch dvoch rúk. Kto má na to dosť peňazí, to správne know-how a k dispozícii médiá, má voľné pole, aby mohol s takto rozdanými kartami veľmi úspešne „čarovať“.

Princíp je jednoduchý: za nejakú päť- či šesťcifernú sumu sa dá vytvoriť a v médiách občanom „predať“ politický subjekt, ktorý ukradne hlasy autentickému subjektu s podobným programom. Stačí pár miliónov eur, kvalitný profesionálny tím a niekoľko rokov systematickej práce a je možné danú krajinu celkom legálne ovládnuť.

A preto tábor „bohatého rybára“ pred každými voľbami nahadzuje do politického rybníka udice/politické strany tak, aby umne odčerpával hlasy občanov z veľkého balíka štandardných voličov a selektívne ich lákal: tých na toto, tamtých na tamto, iných zase na ďalšie pozlátko – raz je to téma kresťanská, inokedy ekonomická, kriminálna či rodinná, raz je to taká, inokedy zase onaká politická nálepka. A samozrejme, aj vlastenecká.

V praxi máva tento kreatívny politický manažment aj jemnejšie dimenzie. Niekedy sa podporujú a zakladajú straničky, ktoré dostanú vo voľbách iba zlomky percenta, ale aj to môže stačiť, aby sa iná strana s preferenciami okolo piatich percent nedostala do parlamentu, čo môže úplne zmeniť parlamentnú väčšinu.

Keď sa podarí dostať politické subjekty s autenticky vlasteneckým smerovaním do opozície, tak sú manažéri celého procesu spokojní: krikľúni v parlamente im nevadia, vytvárajú aspoň zdanie demokracie a priestor, aby sa nahromadená energia vybíjala tam – v opačnom prípade by totiž mohla nekontrolovane „buchnúť“ niekde inde, kde by to majiteľov farmy s ľudskými ovečkami mohlo bolieť oveľa viac.

Umelá demokracia – čo iné je to, ak nie podvod?

Toto je spôsob, akým v takzvanej zastupiteľskej demokracii vzniká umelá konkurencia umelých politických strán – umelá demokracia, v ktorej sú reprezentanti autentických záujmov národa marginalizovaní, potláčaní v mori oportunistov a špekulantov. Má to niečo spoločné s demokraciou? Určite nie! Je to jednoznačne spôsob ako obísť vôľu ľudu, ako skresliť, a teda pomocou peňazí vlastne sfalšovať výsledky volieb.

Smutné je, že medvediu službu svojmu politickému presvedčeniu a národu často robia aj inak úprimní vlastenci s trochu prerasteným egom, ktorí neodhadnú svoje možnosti a skončia „pod čiarou“. Lebo povedzme si to úplne otvorene: strana, ktorá dosiahne vo voľbách výsledok napríklad tri percentá voličských hlasov, svojmu politickému táboru urobí možno väčšiu škodu ako ten najhorší politický protivník: oberie totiž o tie tri percenta práve tie politické sily, ktoré by realizovali podobný alebo rovnaký politický program.

Je zaujímavé, že mnohí ľudia si za toľké roky príliš nevšimli existenciu tohto mechanizmu a výsledok jeho pôsobenia. Pritom, keby prišlo na konkrétne veci, zistili by sme, že veľká väčšina občanov Slovenskej republiky v skutočnosti nechce cudziu politickú agendu, cudziu ekonomickú a politickú nadvládu ani sociálnu nespravodlivosť – ale napriek tomu sa po voľbách často dostanú k moci osoby, ktoré presne toto v politike presadzujú. Takto to funguje už desiatky rokov. A nielen na Slovensku.

Prečítajte si tiež:

• Voliť môže vyše 4,3 milióna ľudí, z toho 185.000 je prvovoličov
• Voliči zo zahraničia si nemajú nechávať zasielanie na poslednú chvíľu