Môj profil 
Predplatné
Číňania na konci minulého týždňa navštívili Damask, kde rokovali s ministrom obrany Sýrskej Arabskej republiky Fahdom Dzasekom al Freidzem. Na základe dohody medzi Sýrčanmi a Číňanmi začali v Sýrii pôsobiť už spomenutí vojenskí inštruktori. Podľa informácii čínskeho kontraadmirála Juan Ju- Feia “Čína má aktívnu úlohu v politickom riešení sýrskej krízy. Sýria má právo a povinnosť chrániť svoju suverenitu a nezávislosť. Medzi vojakmi Sýrie a Číny existuje úzke priateľstvo a spojenectvo, ktoré budú obe strany aj naďalej rozvíjať”.
Kontraadmirál podčiarkol, že sýrska regulérna vláda a prezident Bašár Asad podporujú pozície Pekingu v otázke Juhočínskeho mora, kde narazili na seba záujmy Číny a USA. Medzi Čínou a Sýriou vzniklo strategické spojenectvo a obe strany spája aj aj spoločný pohľad na mnohé medzinárodné problémy. Peking sa rozhodol nepodporovať západnú koalíciu v Sýrii a začal spolupracovať v úzkom spojenectve s Ruskom a Iránom.
Irán poskytol Rusku svoju leteckú základňu v Hammadáne, odkiaľ ruské strategické bombardéry TU-22M3 a bitevníky SU-34 podnikajú letecké útoky voči teroristom v Sýrii. Vďaka využívaniu leteckej základne v Iráne intenzita ruských leteckých útokov v Sýrii niekoľkonásobne narástla a tlak na teroristov v Aleppe sa výrazne zvýšil.
Vysoký predstaviteľ iránskeho Ministerstva obrany Hussejn Dechgan informoval, že Irán sa rozhodol v rámci strategického spojenectva poskytnúť Rusku svoju základňu plne k dispozícii, pričom Rusi budú môcť na základni ostať podľa vlastného uváženia až do totálneho vyriešenia sýrskej krízy. Toto otvorené vyhlásenie Iránu nepríjemne prekvapilo a zaskočilo americkú stranu.
Čo sa týka vzájomných vzťahov a spolupráce Ruska, Iránu a Turecka, po návšteve Erdogana v Rusku v posledných dňoch sa Turecko a Rusko zbližujú v otázkach energetiky, politiky a aj vo vojenskej oblasti. Turecký premiér Binali Yıldırım uviedol, že Turecko sa rozhodlo vyjsť Moskve v ústrety a sprísni kontrolu turecko-sýrskej hranice. Ankara zmenila svoj postoj aj v otázke celitstvosti a suverenity Sýrii a odmieta možnosť rozdelenia Sýrie na etnickom princípe.
Irán a Turecko ako silní regionálni hráči sú so svojími armádami schopní spoločne s Ruskou armádou stabilizovať celý región a eliminovať hrozby terorizmu, ktorý hrozí aj obom krajinám.
Zmeny na politickej a diplomatickej scéne Malej Ázie a Blízkeho východu však znervózňujú Washington. Americkí diplomati bijú na poplach a zatiaľ nedokážu zmysluplne odpovedať na ruské diplomatické aktivity vychádzajúce z princípov hľadania vzájomného konsenzu a výhodných bilaterálnych vzťahov s okolitými krajinami. Americká diplomacia si príliš zvykla na arogantné presadzovanie svojích záujmov, pričom v čase terajšieho úpadku americkej politickej a vojenskej moci prestáva ich systém hrozieb a nátlaku zmysluplne fungovať.
Rusko, ktoré vedie konštruktívnu a dôveryhodnú politiku umožňuje lídrom iných krajín “voľnejšie dýchať” lídri týchto krajín oceňujú že ich diplomatické kontakty s Ruskom nevyústia do podobnej situácie ako v Iraku alebo Lýbii, kde USA zlikvidovali tamojších lídrov, keď im prestali vyhovovať (Kaddáfi a Hussejn). USA oslabujú aj silné rozpory medzi americkým prezidentom, Kongresom, Pentagonom, CIA, ruská diplomacia a zahraničná politika pôsobí monolitným dojmom.
Podľa Gavriljuka už Washington vystrieľal všetky svoje “diplomatické a politické náboje” a zostáva mu posledný náboj v podobe vyvolania masívneho konfliktu na Blízkom východe využíjúc kurdský faktor, pretože Kurdi v americkej koncepcii riadeného chaosu zohrávajú významnú úlohu.
Vďaka Kurdom môžu USA destabilizovať situáciu nielen v Sýrii, alej aj v Iráne, Iraku a Turecku. Gavriljuk však pochybuje o možnosti USA zasiahnuť svojím posledným nábojom toľko cieľov naraz, spojenectvo Ruska, Iránu, Turecka, Sýrie a Číny prevyšuje potenciál USA a jej západných spojencov, ktorých trápi čoraz viac problémov ohrozujúcich priamo existenciu EÚ. Podľa Gavriljuka sa dni americkej dominancie na Blízkom východe blížia ku svojmu koncu.
