Tá správa už nikoho ani príliš nevzrušila. No čože, taká drobnosť: stovky pediatrov podali výpovede, bude sa rušiť časť detských pohotovostí, ľudia budú dochádzať s deťmi ďalej a čakať dlhšie, možno sa niektorí ani nedočkajú, niektoré deti možno medzitým skolabujú – a čo je na tom?

Je predsa kapitalizmus, povie si niekto, zvyknime si, že takto to predsa chodí: lekári pôjdu tam, kde dostanú lepšie zaplatené. Je to v rôznych obmenách stále ten istý mechanizmus ako toľkokrát predtým, takto vznikli „hladové doliny“ i veľkomestské slumy: ľudia jednoducho idú tam, kde sú peniaze.

Lenže pediatri hovoria, že to nie je o peniazoch. Alebo prinajmenšom nielen o peniazoch. Hovoria, že ich je málo a čoraz menej, už roky ich chýba niekoľko stoviek. A že už nevládzu pracovať nad rámec svojho pracovného času, že podmienky na prácu sú nevyhovujúce a po odchádzajúcich kolegoch im pribúda čoraz viac pacientov. A mnohí sú už na dôchodku. Priemerný vek detského lekára na Slovensku je takmer 60 rokov, každý druhý detský lekár je dôchodca…

Naviac, ambulantné pohotovostné služby (APS) zabezpečujú zväčša tí istí lekári, ako tí, ktorí majú svoje normálne ambulancie. Teda pracujú vo dne i v noci, ťažko tam v mnohých prípadoch hovoriť o dodržaní režimu pracovnej doby a jej striedaní s časom na spánok a relax.

Nie že by chceli, ale oni sú povinní to robiť: expertka ministerstva zdravotníctva pre všeobecné lekárstvo pre deti a dorast Elena Prokopová hovorí, že pediater, ktorý pracuje v ambulancii, je povinný slúžiť aj na ambulantnej pohotovosti.

Výsledkom je, čo potvrdilo aj Ministerstvo zdravotníctva (MZ): „Lekári v dôchodkovom veku (sedemdesiat aj osemdesiatroční) prichádzajú domov po službe pred 23. hodinou a nasledujúci deň ráno ošetrujú pacientov v ambulanciách, nemajú patričný oddych. Ich prípadným odchodom príde región nielen o Ambulantnú pohotovostnú službu, ale aj o ambulanciu cez deň,“ uvádza oficiálne stanovisko MZ.

Minulý týždeň detskí lekári zverejnili zoznam svojich požiadaviek. Okrem iného sú tam tieto:
– Odmietame slúžiť nad rámec pracovného času určeného zákonníkom práce
– Odmietame slúžiť bez ohľadu na vek a zdravotný stav
– Odmietame povinnosť, akú nemá žiaden pracujúci v tomto štáte – povinnosť slúžiť mimo pracovného času, v rozpore so zákonníkom práce a zásadami ochrany zdravia.
– Žiadame skutočnú profesionalizáciu APS a tým dobrovoľnosť služieb pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti
– Žiadame zvýšenie platieb za využitie služby APS
– Žiadame neúnavnú edukáciu pacientov o tom, ako riešiť ľahké ochorenia cestou dostupných médií s podporou štátu
– Žiadame výšenie mzdy lekára za hodinu služby APS a reálne uplatňovanie príplatkov za víkendy a sviatky

Áno, mnohých občanov pobúri posledný uvedený bod, požiadavka na zvýšenie mzdy. Lebo áno, v porovnaní s ostatnými občanmi lekári majú podporu v zamestnanosti, niekedy nazývanú aj plat, vyššiu. Ale prinajmenšom niektoré z uvedených požiadaviek pediatrov nepochybne sú oprávnené.

Lekári navrhovali riešenie: skrátiť ich ordinačnú dobu tak, aby takto slúžiaci lekári mali vôbec čas na normálny občiansky, civilný život. Tak, aby boli splnené štandardné kritériá zákonníka práce. V parlamente vraj nenašli ani jediného poslanca, ktorý by ich výzvu podporenú ministerstvom zdravotníctva predložil na rokovanie, ak na ňom bude zhoda.

A tak sa APS z Bánoviec nad Bebravou presúva do Trenčína, z Malaciek do Bratislavy, z Moldavy nad Bodvou do Košíc, z Púchova do Považskej Bystrice, z Revúcej do Rimavskej Soboty, zo Zlatých Moraviec do Nitry – a to je vraj iba začiatok. Lekárov je jednoducho nedostatok, a ten sa s veľkou pravdepodobnosťou blížiacou sa istote bude ešte prehlbovať.

Ministerstvo reagovalo, že situáciu pozorne sleduje a je v úzkom kontakte so zástupcami pediatrov. Teda čosi podobné ako keď prezidentka povie, že situáciu citlivo vníma.

No ale čo s tým teraz? Je dávno po hodine dvanástej… Majiteľ hnutia OĽaNO a priatelia Igor Matovič si myslí, že problém musí riešiť dočasne poverená vláda Ľudovíta Ódora. Tvrdí, že ak prezidentkin a Ódorov dočasný minister Palkovič príde s návrhom, jeho hnutie je pripravené iniciovať mimoriadnu schôdzu parlamentu. Skrátka, Matovič tým tak akosi naznačuje, že on by vedel situáciu riešiť. Akosi občanom pozabudol v tej súvislosti pripomenúť, že situácia je výsledkom vývoja, ktorý tu bežal posledné roky, pričom práve on, Matovič, bol ten, kto mal všetky páky, aby sa čosi napravilo. A že iba idiot môže veriť tomu, že práve on, Matovič, teraz za pár dní, keď už situácia dospela k totálnemu krachu, všetko zachráni.

Lenže on nič nezachráni. Práve on má leví podiel na tom, že tento štát sa nám rozpadá pred očami. Jedna vec je, že z koláča je čoraz viac odjedené, podmienky sú čoraz horšie. Erózia verejného sektora sa počas jeho pontifikátu enormne zrýchlila.

Ten mechanizmus poznáme, zažili sme to už viackrát, napríklad pri rušení dopravných spojení. Na nejakej linke jazdil autobus každú hodinu, ale nebýval úplne plný. Múdri úradníci si povedali: fajn, je tu priestor ako sa dá ušetriť – ak doteraz chodil každú hodinu do polovice plný, tak odteraz bude chodiť iba raz za dve hodiny a bude naplnený optimálne. Lenže autobus, namiesto toho, aby chodil plný, začal chodiť zase len polovične naplnený, pretože nie každému sa chcelo dve hodiny čakať. A tak si po čase úradníci povedali: fajn, ušetríme, autobus bude chodiť len dvakrát denne. Autobus odvtedy jazdil už takmer prázdny, lebo väčšina ľudí si musela dopravu zariadiť inak. A tak úradníci napokon prišli so skvelým nápadom: o autobusovú linku nie je záujem, zrušme ju celkom. Podobný princíp sa dá pozorovať vo všetkých rezortoch: šetrením škrtiť, uškrtené doraziť, dorazené navždy pochovať.

A potom je tu ešte druhá dimenzia. Predstavme si, že toto isté, čo dnes detskí lekári, si nabudúce môžu povedať pekári, zeleninári, šoféri, remeselníci, technici a iní: ja už na to nemám nervy, končím, balím kufor a idem inde, kde dostanem dvakrát, trikrát toľko a bez nervov a bez polien pod nohami.

Toto je vulgárny kapitalizmus v priamom prenose, posledný nech zhasne. A je tu iba jedna vec, ktorá môže zabrániť tomu, aby tieto slapové sily globálneho neokolonializmu spoločnosť úplne zničili a roztrhali.

Tou je vlastenectvo a občianska spolupatričnosť. Pozitívne ovzdušie normálneho, zdravého národného spoločenstva. Jedine to môže byť dôvod, ktorý udrží ľudí vo svojich regiónoch: normálne, zdravé pomery, v ktorých sa problémy budú riešiť tak, že sa budú riešiť a nie odkladať a obchádzať, nebude sa o nich rečniť, klamať a zavádzať.

Je to o morálke. Táto dimenzia, atmosféra v spoločnosti, ovzdušie národnej, štátnej, občianskej súdržnosti a solidarity, toto bolo šafárením hegeromatovičovho gangu ešte viac poškodené, než ekonomická či politická rovina. Verejnosť je už taká apatická, že ňou neotrasie asi už nič.

A čo s tými pediatrami? Tu už zrejme nepomôžu bezradné vyhlásenia a polovičné kroky smutných panáčikov z prezidentkinej pseudovlády. Ako na zmilovanie božie sa čaká na voľby a na to, že by hádam po nich mohla prísť vláda, ktorá by ľuďom dala akú-takú nádej, že rozpad štátu, morálky a národnej sebazáchovy je pozastavený, a že sa veci začnú pomaličky stavať z hlavy zase na nohy. Je len na ľuďoch, či si dokážu v hlavách tie veci spojiť a podľa toho ísť voliť.