Iste, toto prerieknutie, ostatne ako skoro všetko čo kedy povedal a urobil, nebolo z jeho hlavy, ale jeho nová strana, respektíve politický projekt mal dostať aspoň aké také kontúry práve po komunálkach. Nedostal. Kiska to zase odložil, že vraj až po skončení svojho mandátu.

Medzitým sa však na Kisku zosypalo viacero pohrôm. Tak predovšetkým, hanebne prehral súd o pozemok v Slavkove. Advokátka protistrany pritom veľmi pregnantne a jasne vysvetlila, že celá kauza bola už od začiatku podvod, mimochodom nijako nie sofistikovaný, a že nieto pochýb o tom, že by v tejto kauze konal Kiska v dobrej viere.

Komentár sudcu bol ešte oveľa šťavnatejší, bohužiaľ, v istom zmysle aj kontraproduktívny. Sudca Miroslav Radačovský dal totiž celkom jasne najavo, čo si o Kiskovi myslí – aj spolu s dôvetkami, aby sa sťahoval tam, kam ho srdce ťahá (do  Izraela či Ameriky). Práve tieto vyjadrenia neboli najšťastnejšie, pretože dávajú do rúk Kisku právnu muníciu. V prípade, že sa  Kiska odvolá, môže práve tieto vyjadrenia  zneužiť a namietať zaujatosť sudcu. Samozrejme, že v tejto dôkaznej situácii bolo by to znakom  úplnej straty súdnosti, ak  by sa Kiska predsa len odvolal.

Touto ťažkou reputačnou kauzou však výpočet jeho morových rán ani náhodou nekončí. Ako na potvoru práve v týchto dňoch bol  jeden z najznámejších DPH-čkarov  Baštrnák odsúdený na nepodmienený trest odňatia slobody na neočakávaných päť rokov. No a ako vieme, tesne po vyhlásení rozsudku nad Baštrnákom, NAKA naklusala ku Kiskovi, tiež veľmi známom DPH-čkarovi, aby urobila raziu v jeho firmách tiež ohľadom podvodov s DPH. Podobnosti a paralely sa v oboch prípadoch naozaj nedajú prehliadnuť.

Kiska rovnako ako Baštrnák to najprv skúsil s účinnou ľútosťou. Ako vieme, Baštrnák si to však „zle zrátal“, a teda jeho účinná ľútosť nakoniec nebola „dostatočne účinná“. Uvidíme, aký počtár je Kiska, či to vypočítal presne, alebo sa tiež sekol? To však nie je podstatné.

Ak máme byť naozaj objektívny, u Kisku podvody s DPH neboli core biznis, ale možno len nejaká tá bokovka navrch. Aj objem potenciálnych podvodov bol neporovnateľný s Baštrnákom, a preto nemožno predpokladať, že by jeho čarovania s DPH skončilo nepodmienečným rozsudkom.

Čo však môžeme konštatovať celkom jasne, je prudký prepad jeho dôveryhodnosti. Kým do februára tohto roku Kiska síce skoro nikoho nenadchýnal, ale ani výrazne neiritoval, v čase politickej krízy, ktorú veľmi aktívne priživoval svojimi vyhláseniami, nastal vo vnímaní jeho osoby zásadný posun. Stal sa jasnou a jednoznačnou hlasnou trúbou tých najagresívnejších opozičných síl, čo sa prejavilo extrémnou polarizáciou jeho osoby. Faktom síce ostáva, že stále má relatívne početný fanklub, ale v miere polarizácie už dávno porazil aj Fica a dnes, takpovediac, stojí bok po boku s Kotlebom.

Ak si na druhej strane uvedomíme, že napríklad  súčasný premiér Peter Pellegrini disponuje v podstate takmer rovnakými sympatiami ako Kiska, ale v počte ľudí, ktorí ho odmietajú, je na tom neporovnateľne lepšie, je jasné, že v priamej volebnej konfrontácii by s ním „poľahky vytrel podlahu“.  To iste nebolo v pláne a jeho okolie  – Baťo, Bútora, Krpelan a jeho ďalší adlátusi – zjavne s takýmto scenárom nerátalo. No a s takýmto politickým kapitálom je ťažké čarovať. Nehovoriac o tom, že dnes už takmer nikto Kiskovu stranu ani veľmi nechce.

Opozičníci by ho možno dokázali tolerovať, ak by zintegroval progresívcov / Progresívne Slovensko a Spolu, ale ak by začal loviť  v politických  vodách, ktoré ovláda SaS-ka, OĽaNO či KDH, tak by veru milý Andrej poriadne narazil. Jeho  „opoziční priatelia“ totiž o ňom vedia veľmi veľa a aj keď by naňho neútočili priamo, riadené úniky „kompro informácii“ tým správnym novinárom by mu z volebnej kampane pred parlamentnými voľbami urobili zo života peklo. Z tohto pohľadu je potom jasné, že Kiska nemá veľký záujem ísť do tak toxického prostredia, aké dnes panuje v slovenskej straníckej politike.

Kiska nikdy nebol a nie je homo politicus. Politika nikdy nebola jeho vášňou. Svojou kandidatúrou na prezidenta si chcel len niečo dokázať sám sebe. To sa mu už podarilo a predstava, že kvôli desiatim či dvanástim percentám, ktoré by možno mohol získať v parlamentných voľbách, sa vzdá súkromia, pohodlia a nechá na seba liať tony špiny vo veľmi ostrej a neľútostnej kampani, sa mi zdá veľmi nepravdepodobné. Preto predpokladám, že po skončení svojho prezidentského mandátu svoj politický projekt potichu pochová ešte skôr, než by stačil vzniknúť. Možno sa mýlim, ale na Kiskovu stranu by som veľmi nevsádzal.

Roman Michelko

Text vyšiel aj v SNN