Nožom mu odrezali obe ruky. Najskôr prsty, potom od zápästia a nakoniec od lakťov. Krásna, mladá žena Alina z Gorlovky si v roku 2015, po úteku z okupovaného pásma na ukrajinsko-ruskom pohraničí vzala prvého Mexičana ktorého stretla a žije na ostrove v Karibiku. Jej rodičia, Vitalij a Oryna utiekli pred vojnou do Bieloruska, sestra Lesia do Ruska. Stará matka Volodymyra odmietla odísť a zostala čakať na svoju smrť v Gorlovke.

Pokoj však Alina nenašla ani na opačnej strane sveta. Aj tam ju našli a posmešne nálepkujú ukrajinskí vysťahovalci, predtým aktívni prívrženci ukrajinského radikálneho nacionalizmu, zodpovední na Ukrajine za stovky mŕtvych, prevažne civilných obetí. Rus, ktorý aktívne pomáhal s osamostatnením Krymu záhadne zomrel. Našli ho mŕtveho aj s celou rodinou v Luhansku. Jeho auto havarovalo a následne sa vznietilo, keď spadlo do hlbokej rokliny. Uhoreli v ňom dvaja rodičia, Ruslan a Irina a tri deti, Sára, Syla a Sonia.

Palestínec Aafa z Jeruzalema emigroval pred vojnou do Talianska. Svoju rodinu však zachrániť nestihol. Izraelský kuriér DHL Snir bol omylom zastrelený pred piatimi rokmi vlastnou armádou, počas izraelskej operácie v pásme Gazy. Zostali po ňom tri malé deti, Ofir, Aviv, Daniel a vdova Annan.

Všetkých týchto ľudí som poznal buď osobne alebo poznám ich pozostalých. Vojny trvajú našim generáciam tak dlho, že pri cestovaní po svete občas narazím na niekoho, kto sa stal ich obeťou. Napadnú ma vždy vtedy, keď vidím na sieti propagandistické video amerického vojaka, ktorého so slzami v očiach, kdesi na americkom letisku víta jeho rodina. Vracia sa domov živý a zdravý. Plače pri pohľade na svoju malú dcérku, objíma ju v náručí a ďakuje za to šťastie Bohu. Každý, kto prežije v živote peklo nakoniec zaďakuje svojmu Bohu, že to v zdraví prežil. V tom sme obvykle rovní.

Koloseá smrti nevymreli, iba zmenili svoju podobu. Radikálni americkí followers, spolu s ukrajinskými banderovcami, pokrikujúc posmešne na radikalizujúce sa ruské obecenstvo na opačnej strane s napätím sleduje, ako sa neogladiátori dnešných vojen navzájom zabíjajú na ihrisku ich spoločnej vojny na Ukrajine. Za každým útokom, v ktorom ich spriaznení gladiátori porania svojho nepriateľa jasajú alebo naopak pískajú, keď im súperiaca strana, v tomto krvavom šachu zabije koňa, alebo pešiaka. Nakoniec obe strany stávkujú na toho, komu sa skôr podarí zabiť generála z radov súpera. Po Zacharčenkovej smrti vyhráva na body americko-ukrajinské publikum.

Pred rokmi sa podobne krvavé, spojenecké ihrisko objavilo v Srbsku. Len prednedávnom olajnovali svoje ihrisko krvou povstalcov – neogladiátorov, aj Erdogan so spojencami v Náhornom Karabachu. Hra je však vrtkavá a zakrátko sa stáva, že erdoganovské radikálne obecenstvo už píska, proti lajnovaniu staronového ihriska smrti, krvou mŕtvych islamských detí v Palestíne, zatiaľ čo americkí a izraelskí koloseálni radikáli s krvavými očami si to užívajú. Chodia sa baviť na tribúnu smrti do pásma Gazy spoločne. Najviac ich vyhecujú potrhané detské telá po raketových útokoch izraelskej armády. Ihrísk niečích vojen, bolo po svete od druhej svetovej vojny už toľko, že menovať ich, by chvíľu trvalo.

Je odvekou modernou hrdinov, baviť sa cudzími vojnami. Achiles s Odyseom sa zabávali zabíjaním v Tróji – vo vojne Menelaosa a Agamemnóna s Priamosovou rodinou. Eumenes z Kardie si vybudoval v cudzích vojnách kráľov Filipa a Alexandra Veľkého celoživotnú kariéru a majetok. Starí Rimania mali svoje dobyvačné vojny tiež postavené hlavne na zábave svojich nezávislých generálov a Vatikán viedol všetky križiacke výpravy cez “hrdinov” šíriacich  kresťanstvo. Je to naša história – aj takí sme boli. Kedy si chceme konečne priznať, že sme svoju históriu založili na vyvražďovaní sa? Načo sa dnes tváriť, že sme ľudia moderní, demokratickí a nie sme stále len tie isté zvery zo stredoveku?

Každá veľmoc si dnes buduje svoje ihriská smrti na cudzej pôde, aby to vyzeralo, že jej spor vedie niekto úplne iný. V skutočnosti na tých miestach bojuje so svojimi nepriateľmi. A my, Slovania ich pomáhame olajnovávať krvou obetí. Kam sme podeli aj posledné zvyšky našej pohanskej hrdosti, keď posielame do dnešných neokoleseí staré, 50 ročné zbrane z obdobia Waršavskej zmluvy, ako Willy Wonka kedysi posielal čokoládu do čarovného sveta detí. A ututlávame to následne vybuchnutými skladmi zbraní a hádžeme to na Rusov, ako sme to urobili naposledy vo Vrběticích a predtým x-krát na Ukrajine. A ešte sme pritom tak tupo drzí, že tým ideme poštvať vlastný ľud proti ľudu ruskému.

Na záver kladiem rétorickú otázku: Kde ste podeli tváre politici, keď dnes propagandisticky tvrdíte, že 2.svetová vojnu si vymyslel iba Hitler?! Ak by to bola pravda, dejiny o nej by sme dnes Západu pomáhať prepisovať nemuseli. Ani Múzeum SNP v Banskej Bystrici by sme nemuseli “prenajímať” Američanom. Mali by už 76 rokov vlastné.

Tony Belohorec