Keď mafiu nahradili biele goliere

Bratislava 16. februára 2020 (HSP / Foto: Rafael Rafaj)

Každého dobehne minulosť. Vidíme to aj na Andrejovi Kiskovi, ktorého dobehli nielen kauzy, ale aj slová mafiána o ňom. Nevyvodením zodpovednosti voči exponentom bývalého zločineckého režimu spred roka 89 sme „nežne“ rezignovali na morálku, poriadok aj spravodlivosť vo verejnom živote. A začali sme česať ovocie hnevu s ďalším červivými jablkami

Zvolením Andreja Kisku do úradu prezidenta republiky sme kolektívne legitimizovali a transformovali mafiánsku a podvodnícku minulosť na slušné biele golieriky. Na podobnom voze sa do parlamentu neskôr zviezol aj Boris Kollár, ktorého fotky s mafiánmi najskôr médiá a potom aj ľud dal na rozhrešenie. Stačilo sa kajúcne vyhovoriť, že na ulici každý poznal každého…

Ako povedal bývalý mafiánsky boss Reichel na adresu Kisku, obchodujúc pred rokmi so zlatom a čachrujúc s pozemkami, „ulievajúci čierne peniaze“, nik nemohol vedieť, že o dvadsať rokov bude tento típek na Slovensku prezidentom. Nielen s imunitou, ale aj zdedenou vážnosťou k funkcii. Táto istá nevedomosť o skutočnej minulosti platí aj o Kollárovi „štartérovi“, emigrantovi opačného smeru Sulíkovi, dnes už tiež ctihodnej europoslankyni Beňovej a mnohých ďalších spasiteľov neporiadku. Ľudovo sa tomu hovorí urobiť z capa záhradníka. A rovno v parlamente, vláde, prezidentskom paláci! Naša chyba – nie „ich“.

Rovní a rovnejší

Mainstreamové médiá, ani verejnosť nie je v objektívnom normálnom racionálnom a kritickom režime. Inak by predsa minimálne Kiska, Kollár, Matovič so 600 kilometrami denne a rotačkou na súčiastky, aj Sulík za svoju minulosť museli čeliť rovnakému kritickému mediálnemu lynču, ktorí by ich vytlačil z politiky ako to sami robia dnes voči „tým druhým“.

A niektorí z tejto fajty aj stíhaniu ako „zlí muži“, ktorí sa naozaj len náhodou dostali do vysokej politiky. Všetci, čo majú za ušami však na plný úväzok riešia čiernu ovcu svojho stáda – Mariána Kočnera a kričia: Len on je ten zlý.

Už ani neplatí, že každý, kto bol s ním v kontakte, je rovnako toxický. Kdeže! Slušno- a lepšo- liberálni- ľudia sa s ním a v jeho threeme objavujú zásadne náhodne. Zlí sú len zas „tí druhí“. A to ešte verejnosť nevie, kto všetko, čo všetko, pre koho a za čo sa tam riešilo. Prečo? Lebo aj novinári majú maslo na hlave, aj z minulosti a ako vždy, selektujú. A obyčajných ľudí presviedčajú, že je to ich slobodné právo…

Zlo sú len “tí druhí”

Prečo sa darí táto kamufláž vlkov v baraňom rúchu, ktorí mätú nielen obyčajných ľudí kto je kto v skutočnosti? Lebo asi polovica Slovákov si nechala prepísať software vo svojich hlavách podľa mainstreamového antivírusu „zlo sú tí druhí, nie my“.

Antivírus je v skutočnosti vírus deštrukcie, ktorí sa do vášho mozgu dostane, keď sa otvoríte negatívnym emóciách na negatívne správy o zle.

Odkopírované od zakladateľa existencionalizmu Jean-Paul Satra „peklo sú tí druhí“. A tak sme vďaka mediálnej aj straníckej propagande uverili v liberálnych spasiteľoch ako „nových“ politikov z Gorily, psychopatov s podozrením na diagnózu, ktorú zakrývajú za antikorupčnú demagógiu, falošných prorokov, notorických podvodníčkov, ktorí sťa kritici kričia, že (iným – „tí druhí“…) podvodníkom zoberú nelegálny majetok. Všetko je zrazu naruby ako v zlej divadelnej fraške.

Málokomu je jasné, že ide o jednoaktovku, ktorá má premiéru a zopár opakovaní vždy pred voľbami. Len sa menia herci, herečky a sponzori. Scenáristi na smrť vážnej komédie a frašky sú tí istí. Aj roztlieskavači z tretieho sektora, ktorí sa začínajú objavovať na javisku ako herci-amatéri vedľa profesionálnych politikoch, ktorí vyšumeli. A tak sú obyčajní ľudia zmätení.

Za zatvorenými dverami

Otázka je čo s tým. Ako by sa mal národ poučiť zo skutočnej divadelnej hry J-P.Satra S vylúčením verejnosti známej tiež pod názvom Za zavretými dverami (aké typické pre politiku aj centrály propagandy)? Že tri hlavné postavy nakoniec ich vlastné zlo usvedčí. A čím? Nie tlačovkami a ukazovaním tabuliek a hesiel, ale pravdivým pohľadom na týchto falošných prorokov zmeny.

Lenže tu a teraz to treba urobiť, bratia Slováci a nastaviť falošným spasiteľom Slovenska zrkadlo pravdy. Ak si zlodej – si zlodej! Ak si mafián – si mafián. Ak si podvodník – si podvodník… Nie ako v divadle, kde postavičky sú mŕtve a až v pekle ich usvedčuje pohľad „tých druhých“. My ten pohľad-zrkadlo potrebujeme teraz, keď sa láme chlieb. Nie po voľbách, keď tu rozpútajú peklo a zas budú hovoriť, že to tí druhí, to nie my, lebo my sme slušní, obyčajní, svätuškári a dobrí anjeli za dedinou, ktorí len zdedili toto zlo… Poznáme to.

Ak si teda mafiáni obliekli biele goliere, tak treba na nich ukázať prstom a do rúk nezobrať volebný lístok s toxickými menami, hoci vonku majú bombastické reklamy na svoju čestnosť. Naozaj len v ich hlave. Budú musieť zomrieť, aby spoznali v pekle pravdu o sebe alebo ich pošleme do očistca ešte tu na zemi? Rozmýšľajte! Len si resetujte svoj počítač a odstráňte vírusy v ňom.

Rafael Rafaj – publicista, bývalý poslanec parlamentu; vedie Inštitút národnej politiky; pôsobí ako podpredseda Politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja