Kľúčovou informáciou štvrtka bolo vyjadrenie predsedu KDH Milana Majerského, ktorý povedal, že si nevie predstaviť koalíciu so Smerom, ale čo je dôležitejšie, ani s Progresívnym Slovenskom (PS). A preto, hoci doteraz sa zdalo – a šéf Hlasu to aj patrične naHlas nezabúdal vždy zdôrazňovať – že o budúcnosti Slovenska rozhodne Hlas a Peter Pellegrini, tak po štvrtku to už neplatí. Namiesto Hlasu rozhodlo KDH.

KDH tým, že vylúčilo možnosť spojenia s PS, zároveň uzavrelo možnosť vzniku inej koalície ako Smer-Hlas-SNS. Iné možnosti totiž už nie sú k dispozícii. Kto neverí, môže skúsiť si to vyskladať na priloženom grafickom zobrazení možných vzťahov medzi jednotlivými stranami – nie je to možné, pretože v každej inej kombinácii vždy je nejaký zádrheľ v podobe nemožného partnerstva alebo nedostatku hlasov na vytvorenie väčšinovej vlády.

Majerského vyjadrením sa však zároveň zmenili aj okolnosti jednaní medzi Smerom a Hlasom. Pellegrini stratil pozíciu „drahej nevesty“ a jeho vyjednávacia pozícia je teraz omnoho slabšia. Ak ešte pred pár dňami hovoril, že ak by v koalícii došlo k porušovaniu koaličných dohôd, Hlas-SD je pripravený ju opustiť a podieľať sa na základe výsledkov týchto istých volieb na vytvorení novej vlády s PS, KDH a SaS, a že by to bol dobrý „blokačný mechanizmus”, tak túto možnosť už nemá.

Môžeme teda zabudnúť na špekulácie o tom, aká stabilná či skôr nestabilná by tá vláda bola, a aký absurdný ľavo-pravý kresťansko-satanistický, ale hlavne globalistický, korporátno-neokolonialistický guláš by to bol. Ostávajú už iba rokovania o koalícii Smer-Hlas-SNS.

Pellegrini v týchto rokovaniach nie je taký slobodný, ako by sa mohlo z jeho vyjadrení zdať. V skutočnosti je v pasci. Ak nebude konať ako presvedčený a autentický socialista, potom v dnešnej Európe už nie je k dispozícii iná pre neho použiteľná vlajka, ktorú by si ako líder strany mohol vziať, aby pod ňou na Slovensku vytvoril čosi ako kamenný politický hrad. Ak neprijme ponuku Smeru, tak potom mu môže zostať už iba vlajočka s nápisom „Populista“ a on veľmi dobre chápe, že z dlhodobého a možno aj strednedobého hľadiska to je to isté, ako keby na nej bolo napísané „Lúzer“. Po slovensky „Ten, ktorý prehrá“.

Koalíciu so Smerom a SNS si želá väčšina poslancov a funkcionárov Hlasu, a to dokonca tak, že keby šéf strany toto partnerstvo odmietol, tak by hrozil rozpad klubu a možno aj strany.

A potom sú tu voliči Hlasu, ktorí z veľkej väčšiny preferujú spojenie so Smerom. Agentúra Ipsos urobila pre Denník N ešte v lete prieskum, z ktorého okrem iného vyplynulo, že Smer ako koaličný partner je prijateľný pre 62 percent a neprijateľný pre 32 percent voličov Hlasu.

A naopak, Progresívne Slovensko je neprijateľné až pre 67 percent a prijateľné len pre 17 percent voličov Hlasu (viď tu).

Voliči Hlasu skrátka volili sociálnu demokraciu, a presne toto dostávajú v ponuke na partnerstvo so Smerom. A hoci progresivizmus podľa definície by v podstate tiež mal byť čímsi ako sociálne citlivým hnutím, v skutočnosti je otázka, či oni v tom PS vôbec vedia, čo to slovo „sociálny“ znamená, keďže oni „nie sú fanúšikmi memorovania“. Teda aspoň to o sebe tvrdí číslo 4 na ich kandidátke Tamara Stohlová, ktorá napríklad netuší kedy vznikla prvá Československá republika a kto bol jej prvý prezident (viď priložené video, čas 24:50)

Pravda je taká, že partnerstvo s PS by bolo omnoho rizikovejšie, než sa zdá na prvý pohľad. Je o prieniku so svetom tejto patologickej zbierky politicky úchylných indivíduí, ktorá postavila svoju existenciu nielen na úplne prázdnych populistických bublinách – to by ešte nebolo to najhoršie, veď to robí aj mnoho iných strán – ale najmä na zvrátenostiach a nezmysloch, či už hodnotových a mravnostných, alebo sociálnoinžinierskych. A to je zo strednodobého a dlhodobého hľadiska jednoducho katastrofa, od ktorej sa nevyhnutne umaže každý, kto s nimi bude príliš zblízka paktovať.

To všetko však je v tejto chvíli našťastie už bezpredmetné. Pred Robertom Ficom, Petrom Pellegrinim a Andrejom Dankom teraz stojí už len úloha dohodnúť sa štandardným spôsobom na podmienkach fungovania koalície. Ono to bolo zrejmé už počas volebnej noci, ale ešte jasnejšie je to teraz: Hlas sa spojí so Smerom a SNS, nemôže to byť inak.

A áno, patria k tomu aj tie husté reči, aké teraz majú jednotliví aktéri o tom ako si to všetko oni môžu ešte rozmyslieť a nedajú svoju kožu lacno. To všetko len preto, aby si na konci dňa podali ruky a s úsmevom dali najavo, že to bola len taká hra a najbližšie štyri roky budú tvoriť partnerstvo mocnejšie ako žula.

Takto to jednoducho v politike chodí, lenže už vidím všetkých tých zlomyseľníkov z globalistických médií, ktorí vidiac oboch politikov ako si podávajú ruky a usmievajú sa, začnú kričať, aký to bol podvod, keď sa pred niekoľkými rokmi Hlas od Smeru oddelil, a že to bolo iba naoko, aby prekabátili ľudí.

Ale našťastie, oni v tých globalistických médiách (ktoré viac už nie sú ani mainstreamom, lebo v skutočnosti mainstreamom dnes sú už skôr tie takzvané „alternatívne“ médiá, správne by sme ich už mohli nazývať opozičnými, keďže ide o opozíciu voči globálnemu systému) si môžu hovoriť čo chcú, na tom chvalabohu v tejto chvíli vôbec nezáleží. Svoju špinavú úlohu zmanipulovať ľudí, aby vo voľbách zvolili progresívnu „budúcnosť“ nedokázali splniť, takže teraz sa môžu ísť hanbiť do kúta.

A čo presne chce dosiahnuť Peter Pellegrini? Ak doteraz sa špekulovalo aj o poste premiéra, tak po Majerského vyhlásení toto je už zrejme nereálne. Analytik Eduard Chmelár to vidí tak, že Pellegrini skôr bude chcieť podporu pri kandidatúre za prezidenta SR. Myšlienka, že Pellegrini by mohol pomýšľať na túto funkciu je po spomenutom vyhlásení KDH ešte oveľa aktuálnejšia a to by bol aj ideálny scenár: my v Hlavných správach už dávno tvrdíme, že Pellegrini by bol najlepším kandidátom na prezidenta, je možno jediný z reálne dostupných a okamžite pripravených kádrov, ktorý môže poraziť silného kandidáta globalistov.

Čas sa kráti a ak Chmelár ešte pred pár dňami tvrdil, že už je natoľko neskoro (prezidentské voľby budú už o pol roka), že zo strany Smeru a Hlasu budú v hre o prezidentskú kandidatúru už iba mená Fico a Pellegrini, tak po Majerského vyhlásení sa zdá, že ani to už neplatí a rozumné by bolo uvažovať už iba o jedinom mene: Peter Pellegrini.