Môj profil 
Predplatné
Podstatnú časť letnej sezóny sa o rozptýlenie pospolitej verejnosti starala Monika Tódová príbehom o zapojení ministra vnútra Roberta Kaliňáka a viacerých príslušníkov Policajného zboru do únosu Vietnamca. Teraz, keď sa pred Vianocami ukázalo, že žiaden Slovák a žiaden verejný činiteľ či predstaviteľ polície sa na únose nepodieľal, nielen pani Tódová, ale aj všetci podobne orientovaní tvorcovia verejnej mienky mlčia. Presnejšie, našli si inú tému, ktorou zabávajú či traumatizujú (záleží na uhle pohľadu) slovenskú spoločnosť. A to je pre súčasnú mediálnu scénu príznačné: vyvolať škandál, poškodiť nevinných ľudí a bez ospravedlnenia pokračovať v páchaní podobnej činnosti na inom fronte.
Rekapitulácia
Uznesením zo dňa 14. novembra 2018 dala prokurátorka Krajskej prokuratúry v Bratislave JUDr. Soňa Juríčková definitívnu bodku za slovenskou časťou kauzy únosu Vietnamca. Pochopenie, čo toto uznesenie znamená, si vyžaduje krátku rekapituláciu niekoľkých procesných úkonov.
V piatok 3. augusta 2018 Monika Tódová ústne oznámila na generálnej prokuratúre spáchanie trestných činov súvisiacich s účasťou slovenských štátnych občanov na únose Vietnamca. Jej oznámenie bolo podchytené v príslušnej zápisnici.
Na základe jej výpovede vykonal vyšetrovateľ policajnej inšpekcie v prítomnosti dozorujúceho prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave výsluchy príslušníkov niekoľkých súčastí Policajného zboru. Vyšetrovateľ ďalej zadovážil listinné dôkazy a ešte raz vypočul oznamovateľku Moniku Tódovú.
V piatok 12. októbra 2018 vyšetrovateľ po vyhodnotení zadovážených dôkazov vec podozrenia so spáchanie prečinu zneužitia právomoci verejného činiteľa v súvislosti s únosom Vietnamca odmietol.
V pondelok 22. októbra 2018 oznamovateľka Monika Tódová podala proti uzneseniu vyšetrovateľa sťažnosť, ktorou sa zaoberala JUDr. Soňa Juríčková z krajskej prokuratúry. Uznesením zo stredy 14. novembra 2018 sťažnosť pani Tódovej odmietla, pretože sa v plnom rozsahu stotožnila s právnym názorom a postupom vyšetrovateľa inšpekcie.
Dobrá správa pre Slovensko, zlá pre novinárov
Vzhľadom na to, že proti uzneseniu prokurátorky už nie je prípustná sťažnosť, kauza je skončená. Inými slovami preverovaním skutkových okolností prípadu a výrokov Moniky Tódovej nebolo potvrdené, že by sa ktokoľvek zo Slovákov aktívne podieľal na únose Vietnamca. To, samozrejme, nevylučuje, že k únosu došlo. Nikto nepovedal, že skutok sa nestal. Z uznesení vyšetrovateľa a prokurátorky len vyplýva, že na ňom nemali podiel Slováci a štátne orgány Slovenskej republiky.
To je nepochybne dobrá správa pre túto krajinu. Z akéhosi ťažko pochopiteľného dôvodu sa však neobjavuje pod palcovými titulkami na prvých stránkach novín, nie je predmetom ťažiskových reportáží elektronických médií a úderných statusov na sociálnych sieťach. Lenže to, čo je dobrou správou pre Slovensko, nie je nevyhnutne dobrou správou pre novinárov a poniektorých obzvlášť.
Uznesenie Soni Juríčkovej totiž nastavuje zrkadlo ich práci a Monika Tódová v ňom nevyzerá ani trochu lichotivo. Naopak, jej letné mediálne ťaženie je v tomto svetle profesionálne fiasko a z pohľadu čitateľa ide o obnaženie klasickej mediálnej manipulácie. V plnej nahote.
Novinárka – aktivistka
Konanie Moniky Tódovej stelesňuje ešte jednu podstatnú črtu súčasného slovenského žurnalizmu. Aktivizmus. Ak bola presvedčená o tom, že disponuje informáciami dôležitými pred objasnenie trestnej činnosti, bolo jej povinnosťou oznámiť ich príslušným orgánom. To je úplne v poriadku. Prinajmenšom v tom zmysle, že ak boli jej zdroje naozaj dôveryhodné, bolo namieste aj jej trestné oznámenie.
Z uznesenia prokurátorky, ktoré v anonymizovanej podobe čitateľ nájde na konci tohto článku, však jednoznačne vyplýva, že vyšetrovateľ inšpekcie postupoval veľmi svedomito a precízne. Navyše, ako vyplýva z viacerých mediálnych vyjadrení Jaromíra Čižnára, vyšetrovateľ konal pod prísnym dohľadom špeciálne vybraných pracovníkov krajskej prokuratúry. Preto je legitímne klásť si otázku, prečo proti jeho uzneseniu podala Monika Tódová sťažnosť. Takto nekoná nestranný novinár, toto je správanie sa aktivistu. V prípade Moniky Tódovej je na základe viacerých rozumných dôvodov možné uvažovať aj o tom, že podanie sťažnosti malo zakryť inú podstatnú okolnosť. Autorka bola od začiatku viac alebo menej vedomou účastníčkou mediálnej manipulácie.
Jednoduchá Mária?
Možno bol zdrojom informácií Moniky Tódovej jej mediálny pastier alebo niekto z okolia tajomníka strany Sme rodina Vladimíra Pčolinského, človeka s úzkymi väzbami na príslušníkov polície a spravodajskej služby, ktorí nemajú práve kladný vzťah k súčasnej vládnej koalícii. Z viacerých verejne dostupných informácií vyplýva, že Monika Tódová a Vladimír Pčolinský majú intenzívny pracovný vzťah. To je prosto holý fakt.
Nie je taktiež vylúčené, že bez jej vedomia bol jedným zo zdrojov zmanipulovaných informácií o únose Vietnamca istý Peter Košč, úzko spolupracujúci tak s Vladimírom Pčolinským, ako aj akcionárom Smeru Jozefom Brhelom. Pán Košč bol v rokoch 2006 – 2010 príslušníkom SIS a existuje vážne podozrenie, že pomohol Robertovi Lališovi alias Kýblovi utiecť pred zatykačom do zahraničia. Vladimír Pčolinský a Peter Košč tvoria najneskôr od roku 2016 tandem (aj keď sa spoznali oveľa skôr) a je dôvod veriť, že viaceré mediálne „bomby“ vznikajú za prispenia únikov a „únikov“ z bezpečnostných zložiek v ich tvorivej dielni.
Ťažko povedať, či Monika Tódová je len bezbrannou bábkou v rukách pánov Pčolinského a Košča, alebo je ich aktívnou spolupracovníčkou. Ani jedna z uvedených možností nie je dobrá, no prvú z nich, symptóm jednoduchej Márie, by bolo možné považovať za poľahčujúcu okolnosť.
Článok pôvodne vyšiel na portáli datel.sk
.jpg)
.JPG)
