Môj profil 
Predplatné
Prínos Martina Hanusa
Približne pred rokom uverejnil redaktor internetového denníka Postoj Martin Hanus článok s názvom „Diabolský stroj Františka Čermana“. Nasledoval rozhovor so sudcom Najvyššieho súdu SR Jurajom Klimentom, senát ktorého dal de facto právnu bodku za prípadom vraždy Ľudmily Cervanovej. V týchto dňoch vyšla Martinovi Hanusovi kniha s názvom Hra sa skončila. Tú zase možno považovať nielen za publicistickú bodku v kauze Cervanová, ale aj za výkričník s otáznikom. Oba sa znepokojujúco vznášajú nad úrovňou slovenských médií.
Martin Hanus si zaslúži spoločenské uznanie. Miera sebareflexie a schopnosť priznať si omyl, aké prejavil, je v našich podmienkach ojedinelá. V minulosti pôsobil v magazíne Týždeň, ktorý pod vedením šéfredaktora Štefana Hríba roky produkoval mediálnu manipuláciu, založenú na tvrdení, že vrahovia nevinnej študentky Ľudmily Cervanovej nie sú páchateľmi, ale obeťami komunistickej zlovôle a justičnej mafie. Pravda, Martin Hanus svojou troškou prispel k šíreniu tejto najväčšej sprisahaneckej (konšpiračnej) teórie v novodobých dejinách slovenskej žurnalistiky. No pod tlakom faktov, publikovaných v dvojdielnej knihe zakladateľa portálu Ďateľ.sk Petra Tótha Kauza Cervanová I. a II. nielenže pripustil omyl, ale ho aj verejne priznal a napísal o tom dôležité texty. V čase, keď najhlučnejší, a preto najviditeľnejší novinári s arogantnou bohorovnosťou predstierajú neomylnosť a univerzálny patent na pravdu, si publicistický a spisovateľský počin Martina Hanusa vyžadoval aj kus odvahy. A to je ďalší dôvod vysloviť mu poďakovanie.
Mediálna manipulácia 10100
Prípad Ľudmily Cervanovej je mimoriadne spletitý z dvoch dôvodov. Prvý spočíva v tom, že tak prípravná fáza trestného konania (vyšetrovanie, operatívno-pátracia činnosť polície), ako aj rôzne štádia súdneho konania boli z mnohých príčin mimoriadne komplikované. Vďaka revolučnej atmosfére sa vrahom po novembrovej revolúcii podarilo cestou federálnej generálnej prokuratúry zvrátiť právoplatné rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky, ktoré páchateľov podľa zákona a na základe spravodlivého procesu poslali za únos (porušovanie osobnej slobody), znásilnenie a vraždu Ľudmily Cervanovej za mreže. Aj v dôsledku tejto udalosti celé trestné konanie trvalo takmer tri desaťročia a tým sa dostávame k druhému dôvodu komplikovanosti tohto prípadu.
Od roku 1990 sa vrahom Ľudmily Cervanovej – za aktívnej asistencie novinárov, ale aj politikov a aktivistov tretieho sektora – podarilo zahltiť mediálny priestor svojou obhajobnou propagandou, v dôsledku ktorej vznikol neprehľadný informačný chaos. V repertoári tejto bizarnej koalície vrahov, novinárov, politikov a aktivistov boli lži, polopravdy, politická propaganda, drobné i väčšie hoaxy a fake news, čo v súčte predstavovalo a dodnes predstavuje takú masu dezinformácií, aká by sa bez preháňania dala jedným slovom symbolicky označiť matematickým pojmom googol (pozor, nezamieňať si za značku Google, aj keď je od tohto slova odvodená), teda 10100.
Kto sa chce v prípade vraždy mladej študentky orientovať, mal by si prečítať tak Kauzu Cervanová I. a II., ako aj najnovší literárny opus Martina Hanusa Hra sa skončila. Alebo aspoň obžalobu a pôvodné rozhodnutia súdov. Kauzu nie je možné vysvetliť v jednom článku a nie je to cieľom ani tohto textu. Intelektuálna poctivosť pána Hanusa nás však vedie k tomu, aby sme sa pokúsili načrtnúť širší obraz, presahujúci prípad Ľudmily Cervanovej.
Kadiaľ vedie hranica medzi pravdou a lžou?
V kontexte preberanej kauzy je užitočné pripomenúť si, že iba vďaka pričineniu médií mohli byť páchatelia, ktorí znásilnili a neskôr zavraždili nepohodlnú obeť, od roku 1990 prakticky dodnes úspešní pri zavádzaní verejnosti. Viac ako štvrť storočia, to nie je maličkosť. Na podklade tohto zlyhania je na mieste otázka: Keď môže mať jedna mediálna manipulácia takéto rozmery, koľko ďalších je v obehu a aký to má vplyv na dôveryhodnosť slovenskej žurnalistiky?
Ešte širší obraz získame, ak neostaneme len pri jednej otázke, ale budeme si klásť ďalšie. Jedna z nich sa dotýka dnes veľmi populárnej témy – „seriózne“ verzus „konšpiračné“ médiá. Otázka teda znie: Naozaj oddeľuje pravdu od lži priekopa medzi médiami hlavného prúdu a alternatívou; alebo je potrebné posudzovať hodnotu každej jednej správy (nie média) osobitne? Za ostatného štvrťstoročia totiž nik nevyprodukoval väčšiu sprisahaneckú teóriu ako médiá hlavného prúdu v kauze Cervanová. Znamená to, že to ony, nie alternatívne weby sú konšpiračné? Nie. Ale neplatí ani opak. Konšpirácie, hoaxy, fake news slovom klamstvá v horšom a omyly v lepšom prípade sú súčasťou každodennej produkcie všetkých médií, bez ohľadu na ich schematické zaradenie. Ide však o to, či sú novinári, bez ohľadu na to, v akom médiu pracujú, prístupní sebareflexii a ochotní denne konfrontovať napísané a vyslovené s realitou. Žiaľ, predovšetkým vierozvestcovia „kvalitnej“ a „serióznej“ žurnalistiky ponúkajú namiesto intelektuálnej poctivosti prázdnu rétoriku a ideologické klišé.
Tyrania posledného slova
V súčasnej mediálnej praxi je obzvlášť obľúbená disciplína nahrádzať orgány činné v trestnom konaní. Ako odôvodnenie pre trúfalosť tohto formátu postačuje jednoduchý banner s nápisom „Skutok sa nestal“. Spravidla ide o neakceptovateľné zjednodušenie, ale chytľavý slogan má čarovnú moc prekryť realitu. Kauza Cervanová je však živým príkladom toho, že mediálne skratky nemôžu nahradiť výsledky práce orgánov činných v trestnom konaní.
Nikto nie je taký naivný, aby veril, že (nielen) v tomto štáte bolo a je všetko s kostolným poriadkom. Avšak o tom, či prebieha trestné konanie v súlade so zákonom, nemôžu rozhodovať novinári. Isteže, existujú extrémne prípady zneužitia trestného práva v prospech či neprospech podozrivých, respektíve obvinených. Na základe rétoriky médií by sme museli veriť, že policajný aparát, prokuratúra a justícia reprezentujú jeden veľký extrém. A to jednoducho odporuje realite.
Mediálna manipulácia v kauze Cervanová veľmi plasticky znázorňuje, ako to vyzerá, keď novinári vyšetrujú namiesto policajtov, vykonávajú dozor nad trestným konaním a obžalúvajú namiesto prokurátorov a súdia namiesto súdov. Sloboda slova a sloboda tlače sú príťažlivými politickými inováciami našej civilizácie. Obe slobody bez zodpovednosti sa však menia na intelektuálnu tyraniu toho, kto má posledné slovo. V ére postfaktuálnej ho majú spravidla novinári.
Peter Tóth
Článok pôvodne vyšiel na portáli datel.sk.
.JPG)
.jpg)
