Jeseň života

Slovensko 13. októbra (HSP/Foto: Mária Čapáková)

Pozorujúc prírodu uznávam, že zavládla jeseň. Stromy sú krásne sfarbené a vietor zametá lístie ulicami. Na zimu, ktorá príde po jeseni, sa málokto teší. Najmä starí ľudia veľmi citlivo vnímajú tieto ročné obdobia. Menej slnka a chladné, krátke dni akoby poukazovali na to, že aj ich život sa schyľuje. Keď sa pridajú dažde, hmla a postupne mráz a sneh, ťažko sa dostanú von a zvyknú pozerať von oknom s otázkou, či sa dožijú jari.

Pre nás, ľudí v produktívnom veku, je to niekedy aj ťažké pochopiť. Nevieme sa vžiť do situácie starého človeka, ktorý je často odkázaný na pomoc svojich detí, rodiny. Žiaľ, v mnohých prípadoch sa starý človek stáva príťažou a rodina považuje za najlepšie riešenie umiestniť starého otca či mamu do domova dôchodcov. Mnohých to zlomí a v smútku prežívajú svoju starobu v odlúčení od detí, ktoré obetavo vychovávali. V odlúčení od vnúčat, na ktoré sa tešili. Niekedy sa mi zdá, že starí ľudia sú považovaní za zbytočných a keď sa objavia zdravotné problémy a problémy s pamäťou, začínajú sa k nim rodinní príslušníci správať necitlivo práve vtedy, keď by viac potrebovali cítiť spolupatričnosť rodiny.

Niekoľko rokov som bývala v podnájme u starej panej. Videla som jej túžbu po samostatnosti, bojovala, aby svojej dcére nebola na príťaž. Mala deväťdesiat  rokov, keď ešte sama cestovala po Bratislave. Postupne však strácala silu a pamäť jej tiež neslúžila najlepšie. Ale myslím si, že aj moja prítomnosť ju povzbudzovala k životu. Neváhala pozerať so mnou hokejové zápasy majstrovstiev sveta, aj keď nestíhala sledovať, kde je puk a podchvíľou sa pýtala, kto s kým hrá a kto vyhráva. Mňa zas veľmi obohacovalo, keď rozprávala o svojom detstve a aký bol vtedy život.

Každý človek v sebe ukrýva poklad a platí to aj u starých ľudí. Ak tento poklad v človeku nenájdeme  keď je mladší a pri sile, v starobe ho ťažko nájdeme. Ale už len samotná skutočnosť, že vďaka tomuto starému človeku žijem ja, by nás mala povzbudiť k úcte. Ľudský život nestráca na hodnote s pribúdajúcim vekom. Človek sa nestáva zbytočnosťou, keď zostarne. Staroba je prirodzenou súčasťou ľudského bytia. Od narodenia starneme. Pred niekoľkými rokmi bola známa pieseň Návrat do nevinnosti, ktorá vykresľovala ľudský život v návrate od smrti starého človeka po jeho narodenie. Keď sa nad tým hlbšie zamýšľam, prichádzam na to, že staroba je takým návratom do nevinnosti.

Nevyčítajme starým ľuďom ich únavu a zábudlivosť. Nevyčítajme im, že sú pomalí. Pamätajme na skutočnosť, že boli časy, keď práve oni hýbali svetom a že príde čas, keď aj my budeme starí a nevládni. Výhovorka, že ja sa dôchodku nedožijem, neobstojí. Také tvrdenie nás neospravedlňuje, ak sa nevieme s úctou postaviť k starému človeku.

Možno je to strach zo staroby, ktorý núti ľudí rozmýšľať o tom, že sa jej nechcú dožiť. Keď sa pozeráme na opustených a chorých starcov, môže nás to viesť k takým myšlienkam. Ale opäť to závisí od nás. Ako sa my staviame k starým ľuďom. Ukazujeme mladším generáciám, že majú svoju hodnotu a je dôležité venovať im čas a blízkosť? Je to reťazová reakcia. „Zbavíme“ sa babky tak, že ju dáme do starobinca a raz za čas ju ideme pozrieť. Čo urobia naše deti s nami? Len to, čo videli robiť nás… Neponúkli sme im iné riešenie. Ale keď ukážeme deťom, že sa o starých rodičov vieme postarať a že majú hodnotu, aj keď sú už nevládni, zasejem do nich niečo, z čoho raz môžeme zbierať bohatú úrodu.

Jeseň je krásna, so všetkými farbami a slnkom. Ale keď sa priblíži zima, stromy stratia lístie a počasie sa mení na pochmúrnejšie. Keď občas zasvieti slnko, poteší ľudskú dušu. Jeseň života je tiež taká. Starí ľudia cítia, že ich dni sa krátia a sila sa stráca. Slnkom, ktoré ich poteší, môžeme byť my. Dať niekomu svoju prítomnosť a blízkosť je viac, ako len zabezpečiť mu starostlivosť.  

Mária Čapáková

Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.