A dodáva: “Bill Gates, druhý najbohatší človek na Zemi, opakovane kritizuje kapitalizmus. V roku 2015 vysvetlil, že jeho úvaha bola založená na jednoduchom ekologickom výpočte: používanie fosílnych palív sa musí radikálne znížiť, ak chceme zabrániť globálnej katastrofe a súkromný sektor je príliš sebecký na to, aby produkoval čisté a ekonomické alternatívy k fosílnym palivám, čo znamená, že ľudstvo musí konať mimo trhových síl. Gates sám plánuje vynaložiť 2 miliardy svojich vlastných peňazí na zelenú energiu, hoci z toho nebude mať žiaden ekonomický úžitok. Okrem toho vyzval kolegov miliardárov, aby do roku 2050 pomohli z USA spraviť krajinu bez fosílnych plynov.

Z ortodoxnej ľavicovej pozície je ľahké robiť si srandu z naivity návrhu Gatesa. Avšak slová majú vplyv na verejné diskusie: a aj keď to, o čom hovorí Gates, nie je “pravý socializmus”, hovorí o osudných obmedzeniach kapitalizmu – a znova sa môžeme opýtať, či majú samozvaní socialisti súčasnosti serióznu predstavu o tom, ako by mal vyzerať moderný socializmus?

Takže paradoxom je, že zatiaľ čo odpor proti globálnemu kapitalizmu zrejme nedokáže prevýšiť jeho pokrok, oponenti kapitalizmu sú zas a znova mimoriadne mimo kontaktu s mnohými trendmi, ktoré jasne signalizujú postupný rozpad kapitalizmu.

Dobrí miliardári?

Ako sme sa dostali sem? Zatiaľ čo (väčšina) ľavičiarov sa zúfalo snaží chrániť staré práva pracujúcich pred náporom globálneho kapitalizmu, sú to takmer výlučne najpokrokovejší kapitalisti (od Elona Muska po Marka Zuckerberga), ktorí hovoria o postkapitalizme. To znamená, že prechod od kapitalizmu, ako ho poznáme, k novému postkapitalistickému poriadku, je v rukách súčasných kapitalistov.

V dôsledku toho sa objavuje nová skupina “organických intelektuálov”, ktorí sú príkladom privatizácie našich spoločenstiev. Obraz Elona Muska je symbolický a patrí do rovnakej triedy ako Bill Gates, Jeff Bezos (Amazon), Mark Zuckerberg (Facebook) a ďalší: všetci “sociálne uvedomelí” miliardári… Ale zachránia nás títo mimoriadne bohatí jedinci?

Nemecký filozof Peter Sloterdijk by nebol Sloterdijkovom, keby nevyvodil tento provokatívny záver: predtým sme si mysleli, že len (jednotní) chudobní môžu zachrániť svet, ale dvadsiate storočie ukázalo katastrofické následky tohto postoja a ničivého násilia, ktoré je vyvolané všeobecným odporom. Teraz v dvadsiatom prvom storočí by sme mali mať konečne odvahu prijať fakt, že iba bohatí môžu zachrániť svet a môžeme tvrdiť, že títo výnimočne tvoriví jednotlivci veľkoryso dávajú viac na boje za politickú slobodu a proti chorobám, než akékoľvek štátne zásahy.

Alternatívny prístup

“Zdravotná starostlivosť je dnes droga, od ktorej závisí čoraz viac ľudí. Dobrá ľudská myšlienka sa pre ľudí stala ópiom,” vysvetlil Norbert Bolz, ďalší nemecký mysliteľ.

Ale to, čo robí Sloterdijka iným, spočíva v tom, že svoj návrh chápe ako stratégiu na zabezpečenie prežitia najväčšieho hospodárskeho a politického úspechu v Európe, sociálnodemokratického štátu. Podľa Sloterdijka je naša realita – aspoň v Európe – “objektívna” sociálna demokracia, na rozdiel od “subjektívnej” sociálnej demokracie. A aby sme ju udržali nažive, mali by sme vytvoriť “nový sémantický” priestor hegemonických myšlienok, v ktorom bude mať svoje správne miesto kultúra pýchy a uznanie úspešných (nielen fiškálne, ale aj morálne úspešných).

Môže to fungovať? Nemyslím si. Vráťme sa k Billovi Gatesovi, ktorý správne určuje hlavnú príčinu našich (ekologických) problémov v kapitalizme a potom namiesto toho, aby navrhoval zmeny samotného systému, apeluje na zdravý rozum jednotlivých kapitalistov.

Napriek tomu, nebolo by oveľa vhodnejšie pokúsiť sa vytvoriť nekapitalistický systém, ktorý uznáva aj morálne úspešných? Sú tieto dve túžby naozaj nezlučiteľné?”